Jack Russell teriér

Všestranné psy typu Jack Russell teriér dokážu takmer všetko: vyhnať líšku z nory, neúnavne sledovať jazdca na koni alebo na bicykli, správať sa spôsobne ako rodený spoločník. Zvládnu miniagilitu, postrážia deti a dom a ešte sa stihnú pomaznať a na stretnutí zlomiť srdce svojimi nádhernými tmavými očami.

Pozoruhodné je, že tieto psy sa dožívajú nezriedka až 18 rokov. Pri dobrom zaobchádzaní zostávajú robustné a vo forme do vysokého veku, pretože sú len veľmi málo náchylné na choroby.

Charakter Jack Russel teriéra je nekomplikovaný a priateľský, pritom však veľmi živý a bdelý. Pokojný život v mestskom byte by pre tohto prácou posadnutého zvieraťa neviedol k ničomu dobrému. Okrem toho tieto teriéry, ktoré sa k cudzím správajú spočiatku skôr nedôverčivo, náruživo štekajú, čo sa v panelákových domoch neprijíma s najväčším pochopením. Tento agilný chlapík potrebuje veľa pohybu, výdatné prechádzky do prírody a pestrý život, najlepšie vo veľkej rodine alebo u človeka, ktorý naozaj bude mať pre svojho štvornohého priateľa dosť času a bude ho brať všade so sebou. Službu a voľný čas dokáže Jack Russell veľmi presne rozlišovať. Zatiaľ čo počas lovu postupuje horlivo s typickou teriérskou tvrdohlavosťou, v rodine sa mení na milého kamaráta detí, ktorý znesie, ako chovatelia ubezpečujú, aj trocha hrubšie zaobchádzanie so "stoickou anglickou dôstojnosťou". Vraj je mimoriadne naklonený aj malým deťom.

Ku kríženiu ďalších plemien (korgiov, bulteriérov, bíglov) dochádzalo pri Jack Russelovi opakovane ešte v nedávnej minulosti. Aj preto vzhľad zvieraťa nebol jednotný a trvalo veľmi dlho, kým došlo k oficiálnemu uznaniu tohto plemena, Foxteriér a Jack Russel teriér majú spoločných predkov, akúsi praformu foxteriéra, ktorá bola v 18. storočí vyšľachtená z bývalého staroanglického teriéra, buldoga a bígla. Približne za čias Napoleonových sa tento "prateriér" používal na lov, najmä na lov líšok. Z nich sa dodnes vyvinuli obidve teraz oddelené línie: moderný foxteriér a Jack Russell teriér. Oficiálne sa plemeno nazýva Parson Jack Russell teriér, aby sa rozlíšili zvieratá chované podľa štandardu a ostatné psy, ktoré sa často na trhu ponúkajú ako Jack Russell.

U nás je chov tohto teriéra zatiaľ v začiatkoch. Podľa štandardu má byť Jack Russell teriér pes atletickej postavy, v kohútiku vysoký 26 až 38 cm. U psov sa za ideálnu považuje výška okolo 35 cm, u sučiek okolo 33 cm. Má mať stredne hlboký hrudník, rovný chrbát, mierne klenuté bedrá, plochú a stredne veľkú hlavu, čierny nos a silné čeluste. Uši sú malé, v tvare písmena V a spadajú dopredu, pričom tesne priliehajú k lícam. Štandard uznáva dve variety osrstenia: hladkosrstú a drsnosrstú. Drsná srsť nie je ani dlhá, ani krátka, husto prilieha a poskytuje dobrú ochranu proti vetru, dažďu a chladu. Sfarbenie sa považuje za mimoriadne žiaduce, ak je telo celé biele a má len málo farebných odznakov. Hlava má byť trojfarebná, bielo-čierno-svetlo hnedá.

Psie športy predstavujú pre tohto teriéra vynikajúcu alternatívu lovu, ktorý mu nemôže každý chovateľ poskytnúť. Ako inteligentného, odvážneho, učenlivého a vytrvalého psa, ktorý okrem toho rád a dobre skáče, možno ho využiť naozaj všestranne. Len ako služobný pes sa vzhľadom na svoju malú veľkosť príliš nehodí. Tieto teriéry sa k sebe navzájom správajú priateľsky, pretože ani keď sa používali ako lovecké psy, nebolo žiadúce, aby medzi sebou zápasili. Preto je ich sociálna znášanlivosť dodnes veľmi dobrá (čo sa o väčšine teriérskych plemien rozhodne nedá povedať). Šteňa by však malo mať trvalý kontakt s inými psami, aby sa z neho nestal bitkár, ako k tomu môže dôjsť pri izolovane chovaných jedincoch akéhokoľvek plemena, Jack Russellovia vášnivo obľubujú vodu, najmä ak sa do nej môžu vrhnúť, plávať a šantiť.

Ideálne prvé krmivo pre šteňa v novom domove je to, ktoré vám chovateľ pribalil so sebou, pretože ho šteniatko doteraz dostávalo, je naň zvyknuté a dobre ho znáša. Šteňa by malo svoje porcie dostávať štyri až päťkrát denne a to približne v takom množstve, aké vám odporučí chovateľ. Prechod na iné krmivo by sa mal odohrávať postupne. Šteňa môže mať "detské faldíky", ale približne od pol roka by mal pes postupne získavať svoju typickú šlachovitú postavu. Množstvo a zloženie denného prídelu krmiva záleží jednak od veku zvieraťa, ako aj od jeho využitia. Športovo činné psy potrebujú viac krmiva, ktoré musí byť bohatšie na prísun energie, než rodinní maznáčikovia. Dospelý Jack Russell skonzumuje obyčajne jednu až dve porcie, pozostávajúce z 200 - 300 gramov mäsa, doplneného 50 až 100 gramami rastlinných vločiek, alternatívne možno podávať aj 500 gramov krmiva z konzervy alebo 150 gramov suchého krmiva (granúl).

Dlhý čas boli lovecké schopnosti tohoto teriéra hlavným sledovaným hľadiskom pn zaraďovaní do chovu. Až v posledných rokoch sa začína klásť dôraz aj na exteriérovú stránku a jednotný vzhľad.

Krivé nohy, vzpriamené uši a nemotorné telo - to sú znaky, ktoré žiadny správny Jack Russell teriér nesmie mať, vzhľadom na to, že existuje veľa rôznych chovných línií a vzhľad Jack Russell teriéra stále ešte nie je jednotný, dodnes sa objavujú krátkonohé teriéry pod názvom "Jack Russell", ktoré sa výrazne odlišujú od typu, aký požaduje štandard.

Za pramatku všetkých Jack Russell teriérov sa považuje sučka Trum z chovu reverenda Russela. V zásade zodpovedala dnešnému štandardu. Reverend Jack Russell zvaný Jack, narodený roku 1795 bol pre lov zapáleným farárskym synom, ktorý už počas svojich teologických štúdií na Oxforte choval lovecké teriéry. Chovu psov, ktoré sa medzitým preslávili pod jeho menom, sa vzdal až o 50 rokov neskôr, po smrti svojej ženy. Bol jedným z najuznávanejších znalcov psov v Anglicku. Patril k zakladateľom britského Kennel-Clubu, sám však nemal žiadne ambície etablovať svoju chovnú líniu, ako samostatné plemeno, a tak k oficiálnemu uznaniu tohto plemena došlo až veľmi neskoro. Jazdci majú Jack Russella v obľube ako stajňového psa, pretože len málo psích plemien je takých "zbláznených" do koní. Stáročia patrili konské stajne pre loveckých teriérov k dennému chlebu, práve tu tieto psy žili a odtiaľ vyrážali na lov. Dodnes sú Jack Russell teriéry doma v mnohých jazdiarňach nadšene sa zúčastňujú konských jázd a v úlohe maskotov aj súťažia. Zvieratá z počiatku chovu sa dnes považujú za ideálne, potom čo po viac než 100 rokoch bol chov Jack Russellov taký nejednotný, že britský Kennel-Club odmietal plemeno uznať. Až pred niekoľkými rokmi sa začalo usilovať o zjednotenie. Od júna 1991 je plemeno uznané Medzinárodnou kynologickou federáciou FCI pod číslom 339, skupina teriéry, sekcia vysokonohé teriéry.