Ivan Klč: Kopanice

Počas 50. Medzinárodného folklórneho festivalu a 5. Festivalu európskej tradičnej kultúry na Myjave sa k čitateľom dostala po prvý raz do rúk publikácia „KOPANICE“, ktorej ste zostavovateľom. Môžete ju bližšie predstaviť?
- Publikáciu vydal pán Marián Štvrtecký pre všetkých, ktorí si tento kraj ctia a majú ho radi, ako neziskovú záležitosť. Ide o publikáciu sceľujúcu históriu, kultúru, etnografické tradície, zvyky a obyčaje, významné osobnosti minulosti i súčasnosti z rozličných oblastí života, pôsobiace alebo pochádzajúce z regiónu medzi Veľkou Javorinou, Starou Turou, Myjavou a Brezovou pod Bradlom.
Publikácia plnohodnotne predstavuje mestá Myjava, Brezová pod Bradlom, Stará Turá a obce Brestovec, Bukovec, Hrašné, Chvojnica, Jablonka, Košariská, Krajné, Kostolné, Podkylava, Polianka, Poriadie, Priepasné, Rudník, Stará Myjava, Vrbovce, Vaďovce, Bzince pod Javorinou, Podbranč, Prašník, Čachtice, Hrachovište, Lubina, Moravské Lieskové, Nová Bošáca, Višňové. Oslovuje dovedna približne 50 000 obyvateľov žijúcich v tomto regióne.
„Kopanice“ na 280 stranách sú vôbec prvou publikáciou tohto druhu, svojím obsahom organicky spájajúcou spolupatričnosť celého regiónu. Možno celkom naisto predpokladať, že pre každého patriota, či už trvale usídleného občana alebo chalupára, sa stane, takpovediac, akousi bibliou kopaničiarskeho kraja a zároveň trvalou súčasťou jeho knižnice. Vyznačuje sa nielen informačnou sýtosťou, ale aj pútavým podaním z pera najrenomovanejších autorov.
Jedným z prvých recenzentov bola aj starostka obce Jablonka Anna Cigáneková: “Podarilo sa zostaviť úžasnú publikáciu! Už teraz sa teším na podobné diela v budúcnosti.”

Zrod publikácie ste avizovali už koncom minulého roka pod názvom Kopaničiarska pokladnica. Prečo ten časový posun a nový názov?
- Myslím si, že ten čas bol využitý užitočne, v prospech pestrosti a kvality publikácie. Oproti pôvodnej verzii som ju doplnil o konfesijné dejiny regiónu pod názvom Fenomén evanjelizmu a cez najvýraznejšie osobnosti – Zuzka Zguriška, Elo Šándor, Ľudmila Podjavorinská – priblížil tak aj literárne dejiny regiónu. Nový názov vymyslel vydavateľ a okamžite som ho akceptoval, lebo širšie vystihuje expozíciu publikácie.

Ako dlho ste nosili v sebe myšlienku pripraviť takúto publikáciu o regióne?
- Už dlho som mal pocit dlhu voči regiónu, v ktorom som sa narodil a vyrastal tu prvých osemnásť rokov. Myšlienka dozrievala dlho, záverečná prípravná a kreatívna fáza trvala približne rok.

Nelákala vás predstava uchopiť celú tematiku autorsky sám?
- Nie, hoci azda každý autor nosí v sebe takúto ambíciu. Som presvedčený, že rozmanitosť autorov, ich autorských prístupov pridáva každému súbornému dielu na kvalite a hodnote. A tak som v publikácii „KOPANICE“ poskytol priestor autorom, ktorých práce o regióne a osobnostiach z nich som poznal predtým. Výlučne pre Jozefa Dunajovca, Vladimíra Ferka a Slava Kalného som v Týždenných Rolníckych novinkách založil rubriku „Zlatý fond žurnalistiky“, ktorú naplňali desať rokov. Boli, resp. sú to páni spisovatelia literatúry faktu, akí sa rodia raz za sto rokov, autori desiatok kníh, nositelia najprestížnejších literárnych ocenení – Ceny Vojtecha Zamarovského, Ceny Egona Erwina Kischa, atd. Napríklad Jozef Dunajovec je v našej publikácii autorom portrétu zakladateľa družstevníctva, rodáka z Brezovej Samuela Jurkoviča, Slavo Kalný zasa krásne spracoval fascinujúci životný príbeh pána Valtera Smyčku z Myjavy, ktorý s jednou drevenou nohou opravil na Slovensku i na Morave strechy 120 kostolov – evanjelických, katolíckych, kalvínskych... Je to vskutku robotník – ekumenista, vzor pre mladých. Slavo Kalný – mimochodom aj autor známych rozhlasových Bielikovcov - je tiež autorom portrétu architekta Dušana Samuela Jurkoviča, tvorcu mohyly na Bradle. Samozrejme, majstrovského portrétu.

Kto zo známych osobností do publikácie autorsky ešte prispel?
- Pán Slavomír Michálek, riaditeľ Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a rodák z Brezovej pod Bradlom, pripravil s kvalitou sebe vlastnou profily svojich rodákov Štefánika, Osuského a Papánka, ako aj diplomata Vladimíra Halabrína. Dlhoročná riaditeľka Múzea SNR na Myjave pani Blanka Landová prináša pútavý pohľad na jestvovanie tejto inštitúcie, pán Peter Uhlík zasa píše o živote a diele geniálneho staviteľa organov z Brezovej pod Bradlom Martina Šaška. To sú mená len úchytkom.

Pod text predstavujúci práve pána Petra Uhlíka ste sa podpísali vy. Čím vás zaujal?
Je doslova a dopísmena žijúcim svedomím Štefánika, zakladateľom a dlhoročným predsedom Štefánikovej spoločnosti, hýbateľom moderných kultúrnych, športových i pedagogických dejín Brezovej pod Bradlom. Tomuto mestu zasvätil tento rodák zo Starej Turej svoj život a zaujal ma jeden jeho skvelý postreh, ktorý je vlastne mottom teritoriálneho záberu publikácie: „Stará Turá, Myjava a Brezová pod Bradlom sú akýmsi trojuholníkom, ktorý myslí rovnako.“

Koľko príspevkov ste napísali vy a ktoré s najvačšou chuťou?
- Trinásť. Do publikácie som zaradil aj dva moje texty o mojich príbuzných. Mamin brat Milan Mikláš je doslova chodiacim životopisom súboru Kopaničiar, pôsobí v jeho hudobnej zložke neuveriteľných 46 rokov! Otcov brat, kameraman Ľudovít bol jeden z úplne prvých pracovníkov televízie na Slovensku, spoluvytváral slávne televízne pondelky, podpísaný je ako kameraman pod takmer všetkými, zabezpečoval prvý farebný prenos z majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní vo Vysokých Tatrách v roku 1970. V roku 1966 na ME v krasokorčuľovaní, kde Ondrej Nepela získal svoj prvý bronz, rozmiestnil kamery tak, že si to osvojila rakúska ORF a následne tento nápad licentovala Eurovízia. Iba nedávno som sa dozvedel výšku sumy, ktorú za to zinkasoval československý štát. Aj na vtedajšie časy to je pre mňa omračujúce číslo.

Ste aj autorom príspevku o našom Bradle v Kanade. To sme nevedeli, že za morom máme Bradlo...
Prekvapilo to aj takého znalca, akým je pán Peter Uhlík... Takže ide o novoobjav. Hoci zrodený obrovskou náhodou, na základe fotografie dievčat zo súboru Kopaničiar v krajanských novinách. Zareagovala na ňu jedna pani, ktorá vyrastala v osade našich imigrantov s názvom Bradlo, približne tisíc kilometrov severne od Toronta. Napokon sa ukázalo, že jej rodičia sa sobášili v kostole v Kostolnom, kam som ju pozval a zahral jej ešte aj Stanko Cibulka. Je to strhujúci príbeh imigrantov v nehostinnom severe Kanady.

Ako sa vám spolupracovalo s vydavateľom?
- Výborne. Už pri zvažovaní, kto to má byť, som chcel, aby to bol niekto miestny a kreditný. Keď som pýtal súhlas od Slava Kalného na publikovanie jeho textov, jeho prvá otázka znela: Kto je vydavateľ? Okamžite sa uspokojil s odpoveďou. Marián Štvrtecký je takmer dve desaťročia distribútorom novín a časopisov. Poznám ich na Slovensku niekoľko a všetko sú to rozhľadení, sčítaní, vzdelaní ľudia. Marián Štvrtecký nie je výnimkou. Poznal som ho začiatkom devaťdesiatych rokov od polnočnej bratislavskej rotačky a pre seba som ho nazýval – nočný otrok, neskôr, keď sa ešte stále vozil v škodovke stodvadsiatke – Hrebenda. Vybudoval firmu, ktorá dnes dáva prácu stovke ľudí, a to hovorí za všetko. Hoci je rodom Záhorák, náš kraj úprimne miluje, vycítil som to. Aj preto reagoval na moju ponuku ujať sa tohto kultúrneho počinu okamžite kladne s podmienkou, že to musí byť nezisková záležitosť, aby sa naša spoločná práca mohla dostať k čo najväčšiemu počtu ľudí. Taktiež prejavil ambíciu preložiť ju do angličtiny a propagovať naše kopanice vo svete – cez naše zastupiteľstvá a najrenomovanejšie svetové knižnice. To si, pravdaže, bude žiadať už zaangažovanosť štátnych inštitúcií, prípadne vyššieho samosprávneho celku, ale cesta je správna a budem mu držať palce. Ak sa mu to podarí, budem mu hovoriť – SuperHrebenda.

Ako sa myjavskému rodákovi javí Myjava a okolie dnes v porovnaní s obdobím vašej mladosti?
Mal som krásne detstvo pod fabrikou. Uprostred činžiakov sme mali svoje športoviská, sami sme si organizovali olympiády, všetkým – i dospelým – bola vlastná spolupatričnosť a súdržnosť. Bol to vriaci kotol života, v mojom prípade i basketbalového s nezabudnuteľným trénerom Igorom Suchým. Môj spoluhráč MUDr. Ivan Bakoš pred rokmi zachránil život mojej príbuznej napadnutej u nás dovtedy neznámou latinskoamerickou mutáciou lymskej boleriozy. Dnes má to dievča krásne dieťa. Bol som obklopený skvelými ľudmi a takých priateľov tu mám i dnes. Nezabúdam ani na to, že myjavská cyklistika, o ktorej som ako dopisovateľ písal do novín, ma nasmerovala na profesnú dráhu žurnalistu. K láske k cyklistike ma vyprovokoval z rozhlasu Gabo Zelenay, priamo na Myjave Rudo Madluška, ktorému kedysi celé cyklistické Československo hovorilo PANE, i spolužiaci Ferko Vraštiak a Jano Kružic. Gabovi som to neskôr vrátil, keďže som ho podnietil k napísaniu spomienok, ktoré som redigoval a ktoré potom vyšli vo Vydavatelstve Šport ako „Oprášené historky“. Napísal mi krásne venovanie. Kruh sa uzatvoril.
Nuž a ako sa mi javí Myjava dnes? Odkedy pribudol hotel Štefánik, hovorím – Myjave už nechýba nič! Stále ma fascinuje svojou urbanistickou dokonalosťou. Tak ako kopaničiarska príroda svojou dokonalosťou.

Je publikácia „KOPANICE“ uzatvorená?
- Ja som svojho času šiel do projektu s predstavou o akejsi „Kopaničiarskej Britannice“. Ekonomika však limituje obsah, pri prvom vydaní je opatrnosť namieste. Teší ma, že po prvom vydaní v testovacom náklade 1500 výtlačkov sa, takpovediac, zaprášilo“ – za dva týždne... V každom prípade však už nosím v hlave témy na doplnenie, napríklad aj o tom, že my,“ kopaničiari“ naozaj máme vo vesmíre svoju planétku, že sme mali aj svojho Ikara, atď. Ale všetky podrobnosti neradno priskoro prezrádzať.
 

PhDr. IVAN KlČ sa narodil 8.7.1954 na Myjave. Po ukončení Strednej priemyselnej školy strojníckej /1973/ vo svojom rodisku absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave /1978/. V roku 1980 sa stal najmladším držiteľom Československej novinárskej ceny za seriál o humanistických postulátoch v histórii olympijských hier a naplnil aj svoj detský sen o žurnalistickom pôsobení na olympijských hrách /OH v Moskve/. V roku 1981 na FFUK v Bratislave získal doktorát z filozofie. V roku 1987 mu udelili najvyššie rezortné vyznamenanie Najlepší pracovník poľnohospodárstva ako výraz ocenenia dovtedajšej práce v denníku Roľnícke noviny. V roku 2000 v Toronte založil a následne dva roky viedol týždenník Slovak Week v anglickom jazyku pre našich krajanov na americkom kontinente. Za tento projekt a jeho kvalitu mu vzdal hlboké uznanie Tomáš Baťa. Počas žurnalistickej činnosti publikoval takmer 11 000 článkov dovedna z 32 krajín. Pracoval v pozíciách športového redaktora, vedúceho víkendového vydania, šéfredaktora a vydavateľa Týždenných Roľníckych noviniek.

Zhováral sa: Juraj Mikláš

Kopaničiar expres; č. 32/2009, s. 8; pv:

"V závere minulého roka sme avizovali vznik nového knižného titulu "Kopaničiarska pokladnica." Po tomto avíze, sa čitatelia na titul vypytovali, ale jeho osud bol nejasný. Dnes je už všetko inak. Spomínaná publikácia uzrela svetlo sveta. Názov sa síce zmenil z "Kopaničiarska pokladnica" na "Kopanice", ale koncepcia pokladnice, čiže ročenky pre domácnosť, zostala. Titul "Kopanice", ktorý sa v týchto dňoch dostáva na trh a po prvý raz bol čitateľom ponúknutý na festivale tradičných remesiel v Kostolnom, kde sa ho predalo 70 kusov, je však viac ako "ročenkou". Tvrdá väzba ukrýva pestrých 273 strán čítania pre všetky generácie. Z koncepcie pokladnice nájdeme v publikácii kalendárium s významnými historickými udalosťami a pranostikami, jednotlivé mesiace dopĺňajú básne Jána Smreka a seriál Jozefa Dunajovca "Rok v prírode". Krásu, ale niekedy i drsnosť kopaníc vykresľujú zaujímavé príbehy postáv a osobností minulosti i súčasnosti od renomovaných autorov. Publikácia obsahuje i recepty z kopaničiarskeho regiónu, cykloturistické trasy v myjavskom regióne a okolí, prezentáciu kopaničiarskych miest a obcí, zoznam ubytovacích zariadení v regióne, pohľad na históriu i historické lokality a pamiatky. Kniha má čo povedať širokému okruhu čitateľov i napriek tomu, že je ťažké "zaškatuľkovať" ju. Možno ju zaradiť medzi literatúru faktu, ale úplne presné to nebude. Je to však publikácia svojho druhu ojedinelá. Obsahom, koncepciou, ale napríklad i vydavateľom. Kým u publikácií takéhoto druhu by sme medzi vydavateľmi očakávali skôr združenie miest a obcí, či regionálne alebo iné vydavateľstvo, vydavateľom knihy "Kopanice", ktorú zostavil Ivan Klč s kolektívom, je súkromná osoba - Marián Štvrtecký."

Záhorák, 20.9.2009:

Publikácia Kopanice na pultoch predajní
 
Všetkým, ktorí si ctia kopaničiarsky kraj a majú ho radi, je určená publikácia s názvom Kopanice, ktorá uzrela svetlo sveta v uplynulých dňoch. Pod jej vznik sa podpísal myjavský rodák, novinár a publicista Ivan Klč spolu s ďalšími autormi, napríklad dlhoročnou riaditeľkou SNM - Múzea SNR Myjava Blankou Landovou, Slavom Kalným, Vlastou Cigánkovou či Slavomírom Michalkom z Historického ústavu SAV.

273-stranovú publikáciu vydal Marián Štvrtecký, ktorý, ako sám priznáva, cíti osobný ľudský záväzok voči kopaničiarskemu kraju: ,,Hoci som rodák zo Záhoria, už plných 34 rokov žijem v tomto svojráznom kopaničiarskom prostredí. Mám rád tento kraj a jeho obyvateľov, ktorí pestujú zvyky, tradície a s hrdosťou sa hlásia k odkazu svojich slávnych predkov. I ja sám s hrdosťou zdôrazňujem význam tohto malého kúska krajiny medzi panstvami Branč a Čachtice pre vznik slovenskej štátnosti...“
Kniha Kopanice nie je klasickou monografiou, je písaná náučno-populárnym štýlom a čitateľom vôbec po prvý raz v takej ucelenej forme približuje významné udalosti a osobnosti regiónu, ktoré v malebnom kopaničiarskom kraji zanechali hlbokú stopu v podobe svojho príkladného života a výnimočného diela. Ako zdôrazňuje M. Štvrtecký, cieľom publikácie je posolstvá týchto osobnosti ponúknuť ako podnet, inšpiráciu a výzvu mladým ľuďom, aby si s hrdosťou pripomínali, z akého osvietenského hniezda vyšli a aby sa k rodnému kraju vždy s láskou hlásili. Publikácia vyšla v náklade 1500 kusov a kúpiť si ju môžete v predajniach Universalpress v Myjave a v Brezovej pod Bradlom a v hypermarketoch v Senici.

M. Kovaríková