Igor

Ujo Igor patril k typickým milovníkom zdravého životného štýlu. Ani šesťdesiatka na krku nebola preňho výstrahou, že by mal počas behu spomaliť tempo, vychutnával si sóju, kaleráb a ovčí syr rovnako ako aj pred desiatimi rokmi, pleť si natieral obyčajnou vazelínou z lekárne a pre zdravý vzhľad svojich vlasov si dvakrát do týždňa pripravoval domácu masku priamo z chladničky. Úžasný bol tento chlap, postavu mal ako lusk, jeho nohy a brucho boli živou reklamou na pozitívne účinky rannej rozcvičky a Igorova pleť dozaista mala dvakrát viac kolagénu, ako je pre bežných ľudí typické.

Hoci bol medzi nami skoro štyridsaťročný vekový rozdiel, toho chlapa som zbožňovala. Samozrejme, že moja láska mala medze, no Igor jednoducho patril k mojim idolom. Obdivovala som na ňom vytrvalosť, nezlomný a tvrdohlavý prístup k dôslednej starostlivosti o svoje telo a psychickú pohodu. Nikdy sa zbytočne nestresoval, radšej napočítal do desať, urobil hlboký nádych, potom výdych a bolo po problémoch. Svoj čaj o piatej si doprial, aj keby traktory z neba padali, aj keby na chleba nebolo. Slovom, mal svoj plán a kompromisy nerobil.

Avšak ani on nebol dokonalý. Aj na ujovi Igorovi sa našla menšia chybička krásy. Svojho fajčiarskeho zlozvyku sa nevzdal, hoci ovládal celú teóriu nepriaznivých účinkov fajčenia na ľudský organizmus. Kávu odmietal po celý život, jedla plného umelých prísad sa ani za ten svet nedotkol, no cigaretka ráno, na obed a niekedy aj večer musela byť. Veď on to vybehá, jemu ten nezdravý nikotín z tela odplaví fajnučký žihľavový čajíček.

Behal ako o život, predvádzal sa, lebo ovládal základné aj náročnejšie dýchacie cvičenia, meditoval v prírode a nenávidel moderné technológie. Podľa neho si ľudia pri počítači, s mobilom v ruke a jedlom v mikrovlnnej rúre dobrovoľne skracujú život. Žiaľ, zákon schválnosti sa pre Igora stal doslova osudným. Náš úbožiak sa voči zdravému životnému štýlu previnil iba v jednej nikotínovej záležitosti.

Hoci trénoval aj za celé mesto, radil celej svojej rodine, prečo by nemali jesť biely cukor a piť osladené nápoje, jeho pľúca nakoniec doplatili na každodenné vytrvalostné pofajčievanie. K tomu sa časom pridal smrtonosný kašeľ, Igor už pomaly nestačil ani s dychom, nieto aby pravidelne cvičil a behal. Vo svojich šesťdesiatich štyroch rokoch už iba nevládne ležal na posteli, no žihľavový čaj a cigaretka nesmeli chýbať. Dnes je tomu už päť rokov, čo nám ujo Igor poslednýkrát vydýchol a nebolo takého dňa, čo by som si nespomenula na jeho pohodový prístup k životu a ošúchané tenisky pred domom.

Tatiana Kovalčinová