Hubovošošovicová polievkoomáčka

* Miska sušených húb (môže byť zmes z obchodu, my sme mali sušené dubáky – dar od mojej matky, môžete použiť aj čerstvé huby z dôveryhodného zdroja, najlepšie sú, samozrejme, dubáky)

* Zemiak-dva

* Veľká cibuľa alebo dve menšie

* Hubový bujón – 1-2 kocky

* Dva alebo tri bobkové listy

* Koreniny (pozri ďalej)

* Cesnak – 1 alebo 2 strúčiky

 

Najskôr namočíme huby (do vlažnej vody) a šošovicu. Postačí im dvadsať minút. Ak máme čerstvé huby, tie, samozrejme, namáčať nebudeme. Šošovica sa kedysi zvykla triediť – zbavovať kamienkov, my to nerobíme, značka, ktorú kupujeme, je dostatočne pretriedená.

 

Zatiaľ pokrájame cibuľku. My sme si vybrali červenú, lebo vyzerá pekne na fotke. Na kocôčky pokrájame aj zemiak (zemiaky).

 

Huby precedíme cez sitko a potlačíme, aby sme ich vyžmýkali. Neviem, prečo sa to robí, ale je to tak písané v každej kuchárke, tak to akceptujem. Podobne postupujeme so šošovicou (bez žmýkania).

 

Na oleji speníme cibuľku do sklovita. Môžeme ju pritom aj posoliť, aby pustila šťavu a neprihárala. Potom poprášime lyžičkou sladkej červenej papriky, pomiešame a ihneď odstavíme, prihorená červená paprika je nepríjemne horká. 
Do hrnca dolejeme vodu, pridáme šošovicu, zemiaky a všetko zo zoznamu okrem cesnaku. „Povinné koreniny“ sú, podľa mňa, čierne korenie (ešte lepšie je biele korenie) a zo tri guľôčky nového korenia. Do tejto polievky sa extrémne hodí čubrica. Keď začne naše dielo vrieť, zakryjeme ho a máme asi pol hodiny pokoj, občas pozrieme, či netreba doliať vodu. Ale nemusíme. Keď dáme viac vody a menej šošovice, je z toho polievka, keď je vody menej, vyzerá to skôr na omáčku.

 

Okolo hrnca sa nemotáme príliš, raz sme zabudli, že varíme, polievka ostala napospas svojmu osudu asi trištvrte hodiny a vtedy bola najlepšia.

 

 Po asi polhodine vyskúšame zemiak. Ak je dobrý, skončili sme.

 

Pre tých, ktorí majú radi a znášajú cesnak, prichádza bodka na i. Cesnak roztláčame do jedla vždy na koniec, aby neprišiel o chuť a vitamíny. Horúca polievka ho obarí, a tak je trochu menej agresívny.

 

Pripravíme si taniere a podávame. Na chladné večery alebo rozkúrenie rodinného kozubu je to ideálny recept. Pozor, huby nie sú ľahké, takže na noc sa príliš nenajeme. Podávame s čiernym chlebom, prípadne chlieb natrháme a hodíme navrch, nech nasiakne. Ak sa vám podarila omáčka, môžete pri druhom kole doliať vodu, nechať prevrieť a máte polievku.

 

 Šošovica

je pravdepodobne najstaršia pestovaná zelenina vôbec. Výskumy skamenelín dokazujú, že šošovicu pestovali už 7000 rokov pred naším letopočtom, v juhozápadnej Ázii, v oblasti dnešnej severnej Sýrie, odkiaľ sa rozšírila do celého Stredozemia.

Šošovica bola väčšinu svojej existencie zaznávaná. Považovala sa za jedlo chudobných. Bola hlavnou potravou gréckych a rímskych plebejcov, pretože bola lacná a ľahko dostupná. V starom Grécku by zámožní ľudia šošovicu nikdy nejedli ani nepodávali hosťom. Výnimkou bol otec medicíny, Hippokrates, ktorý šošovicu dokonca predpisoval niektorým pacientom.

Na boom si počkala až do 18. storočia, ale len vo Francúzsku. Manželka Ľudovíta XV. z nej spravila módne jedlo. A keď toto obdobie skončilo, šošovica na svoje ocenenie musela čakať až do devätnásteho a dvadsiateho storočia.

Iná situácia bola na Stredovýchode a v Indii. Šošovica tu je jednou z najdôležitejších potravín. V Indii sa pestuje viac ako 50 odrôd.

Šošovica je výnimočná pre vysoký obsah bielkovín (môže nahradiť živočíšne bielkoviny) a, naopak, veľmi nízky obsah tukov. V jej útrobách sa skrýva veľké množstvo vitamínov, vláknin a minerálnych solí. Jej pravidelná konzumácia pomáha udržať zdravé kosti a zuby, pomáha ľuďom s anémiou a artériosklerózou.

 

Miro Jaslovsky