Hrady a zámky z ľudských rúk

„Aby sa človek stal naozaj človekom a rozvinul všetky svoje kvality, potrebuje pomáhať druhým,“ vysvetľuje mi Erich Hulman, generálny sekretár Slovenskej katolíckej charity. Stojíme v jeseňou zaliatom areáli zákamennskej fary na Orave, kde sa stretla takmer päťstovka zástupcov a spolupracovníkov charít Slovenska. Keď počúvam o ich aktivitách na celom Slovensku, uvedomujem si, že spojiť sa pre dobrú vec predstavuje určité povýšenie života človeka. Pričom všetko sa to môže začať od malých vecí. 

Postupne hovorím s rôznymi ľuďmi o aktivitách, v ktorých zohráva charita veľkú úlohu. Nielen núdznych taká pomoc často udrží nad vodou a neraz im ponúkne aj samotnú vodu, ale aj tú živú, ktorá uháša duchovný smäd. V spojení s dobrovoľníctvom sa dnes charitatívne počiny stávajú aj súčasťou životného štýlu. Idete, podáte ruku, aj keď by ste voľný čas mohli stráviť úplne inak... Ale tu viete, že za vašou obetou, za ktorú často nemáte nič svetské, sa ukrýva niečo, čo prevyšuje mnohé iné aktivity, niečo, čo mnohí ani nedokážu pochopiť a vidieť v tom určitý vyšší zmysel. Za ľuďmi z charity ostávajú v nejednom prípade veľké duchovné stavby, ktoré stoja už roky a obohacujú obe strany – aj pomáhajúcich, aj tých, ktorým je pomáhané. Nie je to svet peňazí, skôr svet bez peňazí, možno aj preto je v mnohom na okraji záujmu. Nie sú to senzácie, ktoré by každý večer stáli v popredí večerných hlavných správ.

Krásu spojenia ľudí pri hodnotnom diele som pár dní nato našiel aj na hrade Revište. Deň sa ešte len rodil. „Keď sme sa sem prvý raz vybrali, aby sme preskúmali terén, pripomínalo to tu džungľu,“ opisuje nevábne počiatky záchrany hradu Revište a jeho okolia jeden z aktívnych dobrovoľníkov František Kovár. Na začiatku bola len myšlienka – pre mnohých bláznivá. Oni však napriek nepriaznivým odporúčaniam išli za svojím cieľom a dnes, teda s odstupom času, už vidieť reálne pokroky. Napokon sme na hrad vyšli a mohli sa kochať výhľadom na vychádzajúce jesenné slnko. Na famózne dielo prírody – podobné tomu, ktoré dokáže vytvoriť niekoľko ľudských rúk, niekoľko ľudí, ktorí majú pred sebou dobrú myšlienku a v sebe chuť urobiť niečo viac. 

„Začať s tým môžete hocikedy a hocikde, napríklad tak, že na ulici zdvihnete zo zeme papierik a vhodíte ho do koša. Možno to nikto neuvidí, nikto nedocení, ale predsa len ste urobili veľkú vec pre dobro okolia,“ opisuje mi mladý dobrovoľník Milan zo Skalitého poslanie a rozsah dobrovoľníctva, opäť v inom kúte stredného Slovenska. A ozaj je to tak, že niekedy sa môžete stať len neviditeľnou rukou, ktorá nepotrebuje byť pohladená a pochválená za svoje malé či veľké činy. A inokedy sa zasa spojíte s inými rukami a spoločne sa podieľate na veľkých stavbách. Najmä na tých nehmotných, vďaka ktorým čosi rastie aj vo vás.

„Niet krajšej a väčšej práce, ako stať sa z lásky užitočným pre iných.“  (Ján Pavol II.)