HLBOKO POD KOBERCOM

Tridsiatnik Hasan bol jeden z tých typov ,,Juhošov", čo sa u nás usadili ihneď po revolúcii pod pláštikom úniku z vojnového konfliktu v ich rodnom kraji. Náramne dobre sa im u nás začalo dariť. Pospájali sa medzi sebou a čoskoro ovládli väčšinu nelegálnyeh činností - veksláctvom počnúc, drogami pokračujúc a pasáctvom končiac.

Hasan bol presne taký istý. Prišiel z Macedónie za svojimi už domestikovanými rodákmi do jedného vinárskeho mestečka a roztočil klasický vekslácky biznis. Na solídne živobytie mu to bohato stačilo, našiel si solídny podnájom a veľmi rýchlo prišiel na chuť nielen slovenskej kuchyni, ale i Slovenkám. Týmto počerným sa u našich dievčat vždy darilo ...

Všetko išlo dobre, až kým ho v skorých ranných hodinách mrazivého januárového dňa nenašli stuhnutého na chodníku pri miestnom cintoríne. Ležal na bruchu, bundu mal na chrbte povytiahnutú a jednu ruku čudne prekríženú cez telo. Privolaná lekárka si všimla kaluž krvi a náboj, ktorý ležal tesne vedľa Hasana. Usúdila, že ho ktosi zastrelil, no privolaný "krajský" vyšetrovateľ nadporučík Sakal mal iný názor. Keď sa totiž poriadne rozvidnelo, všimli si, že krvavá kaluž vedľa jeho hlavy pochádza z rán, ktoré majú akýsi štvorhranný tvar. Akokeby od kladiva alebo ťažidla. Mal hrozne rozbitú hlavu, dolámaný nos, vyrazené zuby... Vyzeralo to, že mu ktosi  opakovane udieral do hlavy veľkou silou niečím veľmi tvrdým a ťažkým. Na mieste toho už veľa  nezistili. Doklady mal pri sebe, vedeli teda, o koho ide. V mestečku sa správa o jeho smrti rozletela ihneď ráno, no vzbudila väčšiu pozornosť iba medzi súkmeňovcami. Domáci mali na štýl života "Juhošov" svoj názor a povedali si, že je to ich vec. Kšeftári sa nepohodli medzi sebou, nuž dostal po šiške, mienili.
Nadporučík Sakal zdieľal ich názor. Z miesta, kde ho našli usudzoval, že ho pri cintorín zrejme vylákali a zabili až tam. Súdny lekár mienil, že sa tak stalo okolo polnoci alebo krátko pred, prvé údery kladivom alebo čímsi podobným ešte prežil, lebo mu našiel krv v pľúcach. Lekár napočítal jednu ranu v záhlaví a osem v tvárovej časti. Čo na mieste nenašli, to boli peniaze! Bolo známe, že tito "Hasanovci" väčšinou nosili pri sebe veľké obnosy na priležtostné vekslovanie. Tento nemal ani halier, iba pár nábojov po vreckách a poloha tela nasvedčovala, že zrejme padol na znak a potom ho ktosi ťahom za pažu obrátil na brucho, aby mu mohol pozrieť zadné vrecká na džínsach. Veru, tak to bolo. Takže lúpežná vražda! Zrejme mal pri sebe aj peňaženku, tá sa však nenašla. Sakalove jasnozrivé úvahy takmer zrušil obyčajný strážmajster z obvodného oddelenia. Ešte pred obedom sa prihlásil u Sakala a priznal sa, že včera večer, presnejšíe krátko po polnoci bol u nich na stanici istý občan, poznal ho len z videnia. Oznámil, že prišiel na pokyn svojho podnájomníka, istého Hasana.

"Ten chlap mi povedal, že mu Hasan kázal, aby išiel na políciu, ak sa do polnoci nevráti domov," vysvetľoval strážmajster. " Vraj išiel na nejaký nebezpečný kšeft a teda prišiel oznámiť, že Hasan do polnoci neprišel domov.

Pán nadporučík ja som ho vysmial, povedal som mu, že ten akýsi Hasan nie je malý chlapec a určite kdesi po meste naháňa kurvy. No ale ráno som našiel vo zvodke tú  správu, že akéhosi Juhoša u nás zabili. Nie je to náhodou on?" "Uhádli ste na prvý pokus, "  ubezpečil ho Sakal. "Ste úžasný, ako rýchlo a, správne dokážete uvažovať. Teraz si spolu sadneme a všetko pekne spíšeme, dobre?"

Sakala detailne zaujímalo, kto bol ten oznamovateľ, ako vyzeral, či nebol rozrušený, ako sa správal, či nesmrdel alkoholom atď. Strážmajster skrúšene porozprával, čo a ako a prisľúbil, že svoju chybu napraví zvýšeným úsilím pri pátraní po tom oznamovateľovi. Nebol to žiaden problém - desiatky ľudí predsa vedelo, u koho býva Hasan.

Takže milého Ľudovíta Maláčka, rozvedeného štyridsaťročného invalidného dôchodcu, pekne predviedli "za účelom podania vysvetlenia", Maláček bol taký miestny somráčik, ktorý zrejme  v živote nebol v pohostinstve inom ako štvrtej cenovej skupiny. Pred dvoma rokmi mal autonehodu, ťažko si zranil nohu i hlavu, išiel do čiastočnej invalidity a živil sa priležitostnými prácami. Keď ju nemal, sedel v krčme a vďačne prijímal od kamarálov tekuté pozornosti. Aj to iba vtedy, keď nikomu nebol dlžný, čo nebývalo často. Občas zo svojho skromného dôchodku pomohol chorľavý otec, bral aj nejaké sociálne dávky a každý vedel, že do svojho bytu zobral Hasana iba preto, lebo sám nevládal platiť nájomné. Aj miestnemu úradu dĺžil za sociálnu výpomoc, ktorú svojho času vydrankal. Hasan u neho býval už asi pol roka, vodil si tam aj baby. Izbu mal slušne  zariadenú. Podla Maláčka spolu dobre vychádzali, platil dochviľne a keď si doviedol babu, Maláčkovi pridal, aby dal vyprať a vyhladiť vášňami znivočenú posteľnú bielizeň.

"Včera večer," rozprával Maláček, "mi zaklopal na dvere, že ide na jeden veľký kšeft a môže to byť riskantné. Tak ma požiadal, že keby neprišiel do polnoci, nech radšej idem na políciu a ohlásim to. Ale nevyzeralo, že by bol posratý od strachu, to nie."

"Mal pri sebe peniaze?"

"Určite áno, ten vždy nosil gundže bankoviek v bunde. Bez peňazí von nevyšiel a veď hovaril, že ide nakšeft..."

Hm! Sakalovi sa ten chlapík vôbec nepáčil, ale nič na neho nemal, nuž mu poďakoval a pustil ho. Hasanovu izbu vzápätí obrátil hore nohami, ale objavil iba pár stomarkoviek. Pobral sa teda za Hasanovými súkmeňovcami po meste.
Boli zúriví, prisahali, že nikto z nich to určite neurobil, veď sú všetci ako bratia...
Prisahali vrahovi strašnú pomstu v duchu najlepších moslimských tradícií a sľúbili, že čokoľvek sa dozvedia, buď to ihneď "pánovi komisárovi" oznámia, alebo si poradia sami... Nie, nechodil ozbrojený, ale mal rád náboje rôznych kalibrov, len tak zo záľuby ich nosil po vreckách ... A povedali mu ešte jednu dôležitá informáciu. Hasan vraj ,mal takmer vždy pri sebe takých päťtisíc mariek, málokedy menej. Ostatné peniaze si schovával u bratranca. O jeho večerných zámeroch nevedel nikto.

Na druhý deň dostal Sakal od operatívcov z kriminálnej polície ďalšie dôležité informácie. Maláček vraj v krčme vrátil dva päťstokorunové a už dobre "bradaté" dlhy. Bol aj na miestnom úrade a vrátil 1 500 korún, ktoré mu zapožičali pred dvoma mesiacmi v rámci výpomoci. No a teraz sa vraj lieči doma, lebo sa najprv priožral a potom si ho podal jeden Hasanov súkmeňovec. Pred všetkými ho obvinil, že zabil Hasana kvôli peniazom a zmlátil ho ako žito. Maláček vraj bol zaliaty krvou a ledva sa dovliekol domov. Tak, a teraz ho zmačknem, pomyslel si Sakal a išiel za ním aj s celou partiou pretože presvedčil sudcu, aby mu dal súhlas na domovú prehliadku. Maláček božekal, zaprisahával sa a rumádzgal. Obrátili mu byt hore nohami a nenašli nič. Peňazí nikde. Sakal vrieskal na Maláčka, nech sa prizná, odkiaľ zohnal tú stomarkovku, čo včera ráno zamenil na námestí v cestovnej kancelárii. Robil na neho "bububu" asi dve hodiny, ale márne Maláček opakoval, že tých sto mariek mu dal otec, aby mohol vrátiť dlhy. Otec to potvrdil, a tak naštvatí odišli. Malálček vykrikoval, že ti policajti by mohli po sebe aspoň upratať ...
Dva či tri dni bol pokoj. Až kým Maláčka nenašli s podrezanými žilami v jeho izbe. Na stoličke nechal  papierik, že už nevládze ďalej, strašne sa  bojí pomsty Juhošov a prosí všetkých o odpustenie...Bolo to síce milé, ale teatrálne, lebo strašne opitý Maláček si zarezal do zápästi len opatrne, takže prišiel len asi o pol litra krvi a po zošiti v špitáli bol zasa na nohách. Duševne však bol celkom zlomený a spieval ako slávik na ulici. Áno, priznáva sa, lebo už nevládze ďalej. Trápia ho nielen výčitky svedomia, ale najmä strach, lebo mu povedali. že ho aj tak podrežú za to, čo vykonal. Scenár bol jednoduchý. Maláček bol švorc a stále rozmýšľal, ako z podnájomníka vyraziť nejaké peniaze. Má ich predssa dosť a bez roboty. On by aj robil a nikto ho, kaliku, nechce vziať. A keď videl raz Hasana, ako si do izby priviedol dokonca jeho bývalú manželku, to už bolo priveľa. Rozhodol sa Hasanovi nahovoriť, že jeho otec by kúpil väčšie množstvo mariek, pretože zdedil dom vo vedľajšej obci a predal ho. Hasan bol okamžite ochotný a nebolo mu podozrivé ani to, že na  stretnutie s otcom určil Maláček až 23. hodinu večer za cintorinom. Otec je vraj strašne  nedôverčivý, nechce, aby ich niekto pri tej transakcii videl, lebo vie, že je to trestné. Hasan súhlasil a tak vyrazili. Netušil, že Maláček ukrýva pod bundou 350-gramové kladivo. Na chodníku vedľa cintorína nebolo živej duše. Pustil Hasana trochu pred seba a z celej sily ho praštil kladivom do zátylku. Hasan zachrčal a zvalil sa. Ostal ležať na chrbte.

"Do mňa vošla strašná zlosť za to, čo mi urobil, mlátil som ho a mlátil bez rozmyslu. Potom som ho obrátil na chrbát, peniaze mal zložené v zadnom vrecku nohavíc. Zobral som mu  ich. Kladivo som po ceste schoval pod akýsi kameň  na cintoríne a išiel som na pollíciu ohlásiť, že Hasan neprišiel. Ten blbý mladý policajt sa so mnou vôbec nebavil. Myslel som si, že tým  budem mať alibi.....

"Kde sú peniaze? U mňa v izbe, pod kobercom v strede. Myslel som si, že ich nájdete, keď ste u mňa minule boli, ale ten váš kolega iba trochu nadvihol koberec, asi tak meter a potom ho zasa pustil. Tie peniaze sú až v strede. Zobral som z nich iba stovku a otcovi som povedal, aby potvrdil, že to bola jeho, keby sa ktosi pýtal....

Maláček mal pravdu. Presne na označenom mieste bolo takmer tritisíc mariek a na niektorých boli dokonca Maláčkove odtlačky ...
Ak si medzitým Maláček nič neurobil, mal by ešte sedieť v ktorejsi zo slovenských väzníc... Dostal totiž na súde trinásť rokov za úkladnú a lúpežnú vraždu.

 ONDREJ ŠIMÚNY