Hercule Poirot a zákerný vrah. Hodiny od Agathy Christie v novom vydaní

Detektívny román Agathy Christie  Hodiny z roku 1963, ktorý vychádza v novom vydaní, patrí k najznámejším dielam legendárnej spisovateľky. Rozohrala v ňom mimoriadne komplikovanú zápletku s prekvapivým rozuzlením, ktoré uspokoja každého nadšenca klasickej detektívky.

Pisárka Sheila Webbová príde podľa dohody do domu číslo 19 na ulici Wilbraham Crescent, no namiesto staršej nevidiacej dámy slečny Pebmarshovej, ktorá si v Cavendishovej sekretárskej agentúre vyžiadala jej služby, nájde na dlážke salóna mŕtvolu neznámeho muža.

Prípadu sa ujme detektív inšpektor Hardcastle s výdatnou pomocou priateľa Colina Lamba, ktorého číra náhoda privedie na miesto činu. Vypočúvajú susedov z najbližšieho okolia, no ako to zvyčajne býva, nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. Keď však slečna Pebmarshová rezolútne poprie, že by do agentúry telefonovala, a navyše nechápe, odkiaľ sa v jej dome vzalo štvoro záhadných hodín, je jasné, že budú potrebovať malé sivé mozgové bunky Hercula Poirota.

Medzitým dôjde k ďalšej brutálnej vražde a prípad sa čoraz väčšmi zamotáva. „Tento zločin je taký komplikovaný, že musí byť celkom prostý,“ vyhlási slávny belgický detektív. No vrah je stále na slobode a hodiny nezadržateľne odtikávajú čas...

Detektívka Hodiny je trošku iná, ako sme u Agathy zvyknutí. Má totiž dve napohľad nesúvisiace zápletky – jedna špionážna, v ktorej sa údajne inšpirovala skutočnou udalosťou. Druhá čisto detektívna, v ktorej vrah nemilosrdne vraždí...

Pobaví vás možno Poirotovo hodnotenie literárnych detektívov a ich autorov. Napríklad Conana Doyla a jeho Sherlocka Holmesa. Arsena Lupina, Gastona Lerouxa a jeho Záhadu žltej izby. Alebo dokonca vlastnej postavy Ariadne Oliverovej. Samozrejme, buď boli vtedy už mŕtvi, alebo si ich Christie vymyslela. Poirot v podstate vyjadruje názory svojej stvoriteľky, pretože s podobnými hodnoteniami sa stretávame aj v jej Vlastnom životopise.

„Vezmime si napríklad Dobrodružstvá Arsena Lupina,“ pokračoval detektív. „Sú také fantastické, také neskutočné. A predsa je v nich toľko z reálneho života, toľko rýdzej pravdy! Sú síce komické, ale nechýba im elegancia. A sú aj vtipné.“

Milan Buno, knižný publicista