Futbalista

Bez kamarátov do každého počasia by sme sa svetom túlali ako babráci s deravými taškami, ako blondínky bez latexových nohavíc a ako decká, čo majú zakázaný vstup na pieskovisko. Veď kto by sa nám zmoknutým ako myšiam na plné hrdlo vysmieval, kto by nás oblieval horúcou čokoládou a v meste na obrubníku s nami jedával aj tú najnevydarenejšiu bagetu? Samozrejme, len tí ozajstní kamaráti! Len pozor, aj dnes je nevyhnutné rozlišovať medzi kamarátmi a známymi našich známych, s ktorými sme sa stretli na party ešte v minulom storočí. Inak môžete veľmi ľahko dopadnúť ako pracovitý a srdečný Robo.

Tento mladý muž sa po skončení strednej školy zaplietol do celkom milých obchodov v Rakúsku. Osud mu skrížila naozaj seriózna firma, peniažteky sa na chalanovom účte množili každou minútou a náš úspešný kamarát vlastnil do roka celkom fajnový bytík vo Viedni. Svoju rodinu a známych na Slovensku nenavštívil už osem rokov, tých vyvolených kontaktoval mailom, na chate alebo polnočnými telefonátmi. Komunikácia zoči-voči s jeho láskami teda značne stagnovala, neveril na to, že ak zíde z očí, môže sa ľahko vytratiť aj z ľudskej pamäti. Robo bol dosť naivný a dôveryhodný, preto sa viacerí čudovali, ako mohol tak rýchlo uspieť v zahraničných podnikateľských vodách. Túto úvahu však môžeme klasifikovať ako závisť, čo nemá hraníc, alebo zázrak menom Robo.

V máji 2014 nastalo v Robovom podnikateľskom živote celkom pokojné, blahobytné a samozarábajúce obdobie. Konečne si po ôsmich rokoch ďaleko od rodičovského domova, bez mamičkiných koláčov a otcových múdrych rád mohol pobaliť cestovnú tašku a zavítať do svojej rodnej zeme. Mamine od šťastia padali z očí krokodílie slzy a otec si ako správny chlap strážil vážnu, emóciami nepoznačenú tvár po tom, čo zočili syna na letisku.

Keď sa chalani, respektíve dnes už muži z Robovej ulice dozvedeli, že pán biznismen zavíta na Slovensko, už len rátali dni, keď si všetci spoločne vyhodia z kopýtka. Pánska jazda na seba rozhodne nedala dlho čakať a konečne nastala ich noc. Alkohol sa lial potokom, pre bláznivú hudbu nebolo počuť vlastného slova a krásne tanečnice sa rátali na stovky. Pri pulte pozýval Robo kamaráta za kamarátom, lenže od piva je len pár minút do vlčieho hladu, a tak by aj nejaký ten vyprážaný fast food dobre padol. Znamenitý večer! Podnapití, nasýtení a s plnými peňaženkami sa kamaráti nadránom odkotúľali domov. Robovi sa poďakovali za úžasnú pánsku jazdu, veď kto by sa aj sťažoval na takú finančne výhodnú noc, a nasledujúci deň mali dosť času nato, aby v triezvom stave kopli Robovi do zadku. „Nie, nie som doma, vieš, išli sme s chalanmi na futbal. Mysleli sme si, že teba taká miestna liga po ôsmich rokoch odlúčenia baviť isto nebude. Tak čau, zavolaj zajtra,“ znelo v jednom priateľskom telefonáte.

Tatiana Kovalčinová