FAREBNÝ MAČACÍ SVET

V minulosti ich ľudia považovali za diablove stvorenia, v ktorých očiach sa v tme zrkadlí odraz pekelných ohňov. Až dnes sa mačky dočkali vedeckého rozlúštenia tajomstva svojich v mnohých zreteľoch naozaj dokonalých očí.
Neoddeliteľne ich spájali s čarodejnicami a kúzelníkmi, hovorievalo sa o nich, že sú živé stelesnenia záhadných sfíng a považovali ich za pokrvných príbuzných svetloplachých zlých škriatkov.

Dlhé stáročia museli mačky žiť s týmito predsudkami, kvôli ktorým ich prenasledovali. Ich tajuplný nočný život, obdivuhodné, čiastočne nevysvetliteľné zmyslové vnímanie, schopnosť predpovedať hroziace nebezpečenstvo a vytušiť vopred prírodné katastrofy, ktoré im pripisovali, to všetko priživovalo dávny strach a poskytovalo priestor čiernej mágii. Pre ľudí boli jednoducho mačky diablove stvorenia, a dokonca aj dnes sa mnohí z našich bojazlivých súčasníkov radšej vyhnú každej pouličnej mačke širokým oblúkom.

Zo všetkého tajomného a nevysvetliteľného to boli práve oči mačiek, ktoré v tme svietia, keď na ne dopadne svetlo, tým najmenej pochopiteľným. Pri predstave náhleho záblesku dvoch ohnivých očí nikoho neudiví asociácia s odrazom ohňov pekelných.

Z diabolského stvorenia zostalo už len málo. Ohníčky v mačacích očiach síce nevyhasli, avšak našlo sa na ne vedecké vysvetlenie.

LEN ZA UŠI NEVIDIA

Mačky sú v prvom rade bytosti, ktoré závisia od zraku. To majú spoločné s človekom. Videnie určuje ich aj náš život. Je pochopiteľné, že sa dokážeme oveľa lepšie vcítiť do sveta zrakových vnemov mačky, než napríklad do psieho sveta čuchu, ktorý nám navždy zostane cudzí, pretože človek zaujíma, čo sa týka čuchu, až jedno z posledných miest medzi živočíchmi.

Mačky sú v mnohých ohľadoch dokonalí dravci. Medzi ostatnými zvieratami - predovšetkým pri love - by nedosiahli úspech bez dobrých uší a citlivého čuchu, ale aj napriek vysokej úrovni týchto zmyslov je pre ich život rovnako rozhodujúci zrak.

Mačacie oči sa podobajú širokouhlým objektívom. Ich zorné pole je širšie než 180 stupňov. Na tejto ploche mačka zaznamená aj ten najmenší pohyb bez toho, aby pohla hlavou. V okrajových oblastiach, kde sa zorné polia oboch očí neprekrývajú, vidí dvojrozmerne, v centrálnej zóne trojrozmerne. Frontálne, stereoskopické videnie umožňuje mačke na centimeter presný odhad vzdialenosti, čo je nevyhnutný predpoklad ulovenia koristi.

To, že mačka vidí doľava a doprava takmer až za uši, je zasa akási životná poistka - neujde jej tak ani najrafinovanejšie priblíženie možného nepriateľa. Ostrosť videnia pritom nie je silnou stránkou mačacieho oka. V tomto ohľade je na tom človek jednoznačne oveľa lepšie.

Zaostrenie má pre oko lovkyne mimoriadny význam iba tam, kde je naozaj potrebné, teda vo vzdialenosti dvoch až šiestich metrov. Tam sa totiž odohráva skutočný život! Čiže povedané mačacou rečou: tam tancuje myš!

ANI SA NEPOHNI!

Pri love sa mačka obyčajne priblíži k obeti až na túto malú vzdialenosť, kým vyskočí. Presnú vzdialenosť koristi si predtým zmeria opticky. Ale aj okrem tohto zaostreného poľa neunikne mačke ani najmenší pohyb. Tak rozozná známeho človeka podľa spôsobu chôdze a obrysu tela až na vzdialenosť sto metrov. To, čo sa nehýbe, naopak, registruje len náhodilo a nejasne, alebo to celkom prehliadne.

Zdá sa, že myši o tejto osobitosti vedia. Keď sa totiž blíži ich smrteľný nepriateľ a spásonosná myšia diera je príliš ďaleko, dokonale znehybnejú, a tak sú často pre lovkyňu jednoducho vzduch. To isté platí aj pre korisť, ktorá sa pohybuje pod hranicou dvojmetrovej vzdialenosti, alebo mačke dokonca takmer prebehne pomedzi labky - tie si
mačka väčšinou vôbec nevšíma Na tom môže mať svoj podiel samozrejme, aj chýbajúci impulz na spúšťanie loveckého inštinktu. Zvieratá, ktoré sa k domácej mačke priblížia alebo pobehujú jej priamo pod nohami, určite nepatria do jej naprogramovanej predstavy koristi.

Mačacie oči nahrádzajú nedostatok ostrosti niečím, čo sa jej viac než vyrovná: extrémnou citlivosťou na svetlo. To je rozhodujúci bod k dobru šelmy, ktorá- aspoň predtým, než jej človek začal dávať žrať z misky, čo zmenilo jej správanie - chodila za súmraku a v tme na lov.

Vo dne musí byť však vysoko citlivé mačacie oko chránené pred nadmerným množstvom svetla, a to zabezpečuje takzvaná automatická clona. U mačiek funguje perfektne a skutočne celkom automaticky. Podľa aktuálnej intenzity svetla sa zornička mení zo širokého kruhového otvoru v súmraku za úzku štrbinu pri jasnom slnku.

Vzájomný vzťah medzi veľkosťou zornice a dopadajúcim svetlom je typický pre všetky mačkovité šelmy, zato mechanika - ktorú vytvárajú svaly v dúhovke - je rozdielna. U levov sa napríklad zornička nesťahuje do štrbiny, ale do bodu veľkosti špendlíkovej hlavičky.

ČO TO SVIETI V TME?

Svoju pravú výkonnosť však mačacie oko dokazuje predovšetkým pri ubúdajúcom svetle, keď sa stmieva a nastáva tma. Vďačí za to nielen totálnemu rozšíreniu zorničky, ale aj vrstve tkaniva za sietnicou, zvanej tapetum lucidum. Tá zosilňuje a odráža každý dopadajúci lúč svetla. Vďaka tomu má mačka v tme šesťkrát lepší zrakový výkon než človek.

Práve odrazené svetlo spôsobuje, že mačkám v tme svietia oči, čo síce dostatočne vysvetľuje tento fenomén, ale napriek tomu nedokáže narušiť auru zvláštnosti a tajomnosti. Toho si boli určite vedomí aj odborníci, zaoberajúci sa mačkami, keď pomenovávali „svietiacu tapetu" v očnom pozadí. Tapetum lucidum sa dá totiž preložiť aj ako „Luciferovo tkanivo".

V očnej sietnici cicavcov sa vyskytujú dva druhy buniek: tyčinky a čipky. Čipky sú zodpovedné za farebné videnie a ostrosť, tyčinky za citlivosť na svetlo. Mačky majú oveľa viac tyčiniek, takže pre čipky zvyšuje už len veľmi málo miesta. Kvôli tejto skutočnosti ich tiež dlhý čas považovali za farboslepé. Dnes je však už isté, že aj mačací svet je farebný.

Všetky zvieratá sa orientujú najmä podľa rozdielov vo svetlosti, zatiaľ čo farby a farebné kontrasty u nich zohrávajú len podradnú úlohu. Najobľúbenejšia korisť našich domácich mačiek sa napokon uspokojí so sivým alebo sivohnedým kožúškom, a tak malý záujem mačiek o farby je celkom pochopiteľný.