Faraónsky pes

Zabudnime na prítomnosť a vrátime sa na chvíľu do dávnej minulosti. Vtedy staroegyptskí chrti lovili pre faraónskych vládcov antilopy a gazely a boli tiež ich strážcami a ochrancami. Preto tiež po smrti dostávali mimoriadne výsady. Mumifikovali a ukladali ich spolu so svojimi pánmi v hrobkách s rovnakými obradmi a poctami.

Najstaršie vyobrazenia boha Anubisa so šakalou hlavou sú staré 7500 rokov a niet pochybností o tom, že je to hlava psa faraóna, ako ho dnes poznáme. Napokon teória, že prapredok faraóna je šakal, má už dnes veľa obhajcov. Tieto psy však nemali len priaznivcov. Podľa jednej zo staroegyptských legiend vraj dokonca aj kráľovná Kleopatra v čase svojej vlády nariadila vyhubiť týchto psov.

Ale egyptská ríša zanikla a s ňou aj faraónske psy. Dlho sa myslelo, že vyhynuli a doklady o ich existencii zostanú len v skulptúrach a vyobrazeniach v historických múzeách. Až v 60. rokoch nášho storočia sa celkom náhodou na ostrove Malta objavil pes, ktorý bol nielen typovo homogénny, ale aj v detailoch zodpovedal tým tisíce rokov starým kresbám faraónskych psov. Stredomorské ostrovy sa teda stali ich azylom, či už úmyselne alebo náhodne, predpokladáme totiž, že ich tam pri svojich čulých obchodných cestách priviezli fénickí kupci. V priebehu rokov sa potom nezávisle od seba vyvíjali rôzne varianty tejto rasy: cirneco dell Etna na Sicílii, podengo Ibicenco na Ibize, faraón na Malte atď. Zo všetkých týchto mutácií sa ako najčistejšie dochovali jedince na ostrove Malta. ldeálne podmienky pre to vytvorila prirodzenou cestou ostrovná izolácia a minimálny počet domorodých psov. A tak sa tu tento pes vyvíjal a prežil celé tisícročia. Nie síce v službách faraónskych vládcov a na výslní ich priazne, ale bol nemenej zdatným a užitočným pomocníkom maltských farmárov, najmä pri love králikov. Nazývali ho Kelb tal Fenek (maltský "králičí pes") a povýšili ho na svoje národné plemeno. Nech už sa za ten dlhý čas zmenil na čokoľvek, jediné, čo sa celkom očividne nezmenilo, je jeho vzhľad. Nepochybne je to teda zásluhou maltského obyvateľslva, že toto staré ušľachtilé a vzácne plemeno sa zachovalo do dnešných čias v pôvodnej a nezmenej podobe.

Šesťdesiate roky teda začínajú písať novú kapitolu v dejinách tejto rasy. A je to Anglicko, národ milujúci a obdivujúci antiku, dejiny a starožitnosti, ktorý povedal svoje prvé slovo. V tých časoch boli na Malte služobne manželia Blockovci a tohto psa objavili u miestnych roľníkov. Boli natoľko fascinovaní jeho eleganciou a krásou, že neváhali pokúsiť sa o znovuvzkriesenie tejto rasy a jeden exemplár si priviezli domov. Bol to prvý faraón v Európe Bahri of Twinley a k nemu neskôr pribudla sučka. Tým sa položil základ chovateľskej práce, ktorej náročnosť však nemožno porovnať s bežnými a známymi normami. Ak uvážime, že nielen tieto dva prvé exempláre, ale aj každý neskorší starostlivo vyberaný a na ostrove vyhľadávaný jedinec musel pred vstupom na anglickú pôdu prejsť okrem iného aj polročnou karanténou, vieme sí predstaviť, koľko času, námahy a finančných prostriedkov sa vynaložilo a koľko problémov sa muselo, resp. ešte i dnes musí riešiť. Musí teda ísť o naozaj vzácnu a zvláštnu rasu, ak je pre jej renesanciu obetovaných toľko nákladov a mimoriadneho úsilia. V Anglicku sa dodnes tento pes považuje za starožitnosť a tiež sa podľa toho oceňuje.

Kynologický svet sa čoskoro spamätal zo vzrušujúceho prekvapenia a počas nasledujúcich rokov pribúdali ďalší nadšenci a obdivovatelia ochotní podstúpiť túto náročnú a namáhavú prácu. V roku 1974 už bol prvý chovný pár a prvý vrh u švédskej chovateľky pani Casselli. Vzápätí sa pridalo Dánsko. Fínsko, Nový Zéland. Chovné stanice Chasséllis, Merymut a Twinley boli na svoju prácu náročné, ale preto tiež úspešné. Škótsku sa veľmi nedarilo. Do USA sa faraónsky chrt importoval v roku 1979 a v roku 1983 už mohlo byť zapísaných 141 vrhov.

Aj keď počet chovateľov je nemalý, stále musíme hovoriť o "záchrane". V medziobdobí totiž už veľa zvierat dovŕšilo svoj vek a niektoré z pôvodne nádejných spojení nenašli neskôr z rôznych dôvodov pokračovateľov. V Európe je v súčasnosti len niekoľko málo desiatok týchto zvierat a to len v niekoľkých štátoch.

O povahe faraóna štandard sa okrem iného hovorí, že je inteligentný a pozorný. Pre spoločný život s faraónom však musíme poznať ešte mnohé detaily, ktoré sa za touto stručnou charakteristikou skrývajú. Tento pes musel po dlhé tisícročia o prežitie bojovať s prírodou i s človekom, a preto sa tiež týmto smerom vyvíjali, upevňovali a silneli jeho prirodzené pudy a inštinkty. Faraón je ostražitý a ak to považuje za potrebné, aj výhražný, nikdy však nie je agresívny voči človeku, ani voči iným zvieratám. V domácom prostredí sa znáša aj s mačkami. Voči dospelým osobám zachováva najskôr zdržanlivosť a vyčkávací odstup a v tomto štádiu s nechuťou znáša akýkoľvek nátlak. Vyslovene neznáša, ak cudzia osoba k nemu pristúpi priamo aj keď v dobrom úmysle ho napríklad pohladkať. Ihneď protestuje odstupom do bezpečnej vzdialenosti. Táto očividná neprístupnosť sa často omylom považuje za plachosť. Je to však vypestovaný inštinkt a obozretnosť, ktorá je mimoriadne zjavná u sučiek ako nositeliek života. Ak však dáme faraónovi dostatok času a priestor oboznámiť sa s novou situáciou, s neznámou osobou, s nezvyčajným prostredím, utvorí si sám vlastný názor a rozhodne sa samostatne. Potom ide k cudzej osobe sám a rád ju priateľsky alebo niekedy až búrlivo pozdraví. Nemožno teda hovoriť o plachosti. Tieto charakterové vlastnosti faraónov, najmä ich samostatné rozhodovanie, nie je možné ani po niekoľkých generáciách - potlačiť či celkom odstrániť. Priaznivci faraónov to však ani nechcú. Želajú si túto rasu takú typickú, čistú a pôvodnú, aká vždy bola, pretože práve táto povahová črta je neoddeliteľnou súčasťou ich fascinujúcej krásy. Zmieria sa na výstavách radšej so stratou ocenenia, ak nie je rozhodca faraónovi práve sympatický. Na zoznamovanie nie je čas, a tak veľa nádherných zvierat nemôže byť z týchto dôvodov verejnosti predstavených. Faraón nie je pre každého, je jednoducho iný než ostatné psy a aj v tomto smere musíme byť vďační Malťanom, že mali tú istú snahu a želanie.

Majitelia faraónov však milujú ešte veľa ďalších vlastností svojich miláčikov. Faraón je hravý, veselý, má zmysel pre humor, rád a veľa sa smeje. Angličania ho nazývajú The Smiling Hound (usmievavý pes). Má neobyčajne silný a výrazný prejav voči človeku, má snahu byť mu čo najviac zrozumiteľný a robí tak najmä mimikou tváre, postavením svojich veľkých pohyblivých uší a pohľadom jantárových očí. Je vnímavý, sleduje osoby vo svojom okolí s veľkou pozornosťou a so zaujatím počúva ich hlasy a rozhovory. Je rád, keď sa s ním často rozpráva, s chuťou "odpovedá", a ak sa mu nevenuje dostatočná pozornosť, začína rozhovor sám. Konštatovanie, že "rozpráva" je príliš nadnesené, zvukový kontakt je u faraóna ďalším silným výrazovým prostriedkom na komunikáciu s človekom.