Etnicky

Priestor, ktorý dnes obývajú Slováci a označením Slovenská republika signalizujú svetu, že ako národ dosiahli najvyššiu vývojovú fázu, nebol z hľadiska etnickej príslušnosti svojich obyvateľov nikdy homogénny. Bol odjakživa takpovediac pestrofarebný, a preto zaujímavý.

Približne od druhej polovice 6. tisícročia je možné v stredoeurópskom priestore sledovať súvislé osídlenie predstaviteľov roľníckej kultúry. Prví poľnohospodárski kolonisti, ktorí do vnútra Európy prenikli z juhovýchodu, sa dnes považujú za prvých Indoeurópanov.

Z anonymity praveku na našom území ako prví vystúpili Kelti. Do Karpatskej kotliny prenikli okolo roku 400 pred n. l. Po nich sa na území dnešného Slovenska objavovali, usadzovali, splývali s predchádzajúcim obyvateľstvom a zas odchádzali kmene Dákov, germánske kmene Markomanov a Kvádov, v rímskej dobe ešte ilýrski Osovia, na východe sarmatskí Jazygovia. V rokoch 166 - 180 sa naše územie stalo dejiskom tzv. germánsko-sarmatských vojen (ich svedectvom je aj rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale - veď to poznáte: "Na pamiatku víťazstva cisárov...").

Výnimočnú kapitolu v dejinách celého európskeho kontinentu tvorí obdobie sťahovania národov. Presúvali sa nielen kočovné kmene, ale aj dovtedy usadení roľníci. Etnický a sídliskový charakter Európy sa v tej dobe dynamicky menil. Slovania po príchode na dnešné slovenské územie prekryli predošlé zvyšky kultúr. V prvej polovici 5. storočia spestrili skladbu obyvateľov Huni, storočie po nich prišli Avari. Podmanili si Slovanov, no tí sa pod vedením franského kupca Sama proti ich nadvláde vzbúrili a dokonca (skutočne o tom existujú záznamy v dobových kronikách) vytvorili čosi ako predštátny útvar a naše územie bolo jeho časťou. V 7. storočí n. l. dokonca existovala určitá forma symbiózy medzi Slovanmi a Avarmi. Ako píše kronikár Fredegar: "Avari v zimných mesiacoch spávali so slovanskými ženami." Práve to nepochybne urýchlilo poslovančovanie Avarov.

Staré sídla strácali na význame - na prelome 8. a 9. storočia vzniklo nové centrum v okolí rieky Nitry. Podľa nej dostalo meno formujúce sa hradské mesto i kniežatstvo. Po mene poznáme iba jedno knieža Nitrianskeho kniežatstva - Pribinu. V roku 833 ho vyhnal z Nitry Mojmír, knieža Moravského kniežatstva. Zjednotený štátny útvar - Veľká Morava - sa mnohým dnes môže zdať mýtom, ale výsledky bádaní priniesli a prinášajú množstvo trojrozmerných i písomných dokladov o jej existencii. Sprofanovanie Veľkej Moravy môžeme pokojne pripísať na vrub tomu, že mnohí historickí diletanti a pseudohistorici v našej spoločnosti brali jej meno do úst často a nadarmo. Faktom však zostane, že vďaka Cyrilovi a Metodovi (už vidím tie prevrátené oči) sa staroslovienčina stala nielen liturgickým, ale aj literárnym jazykom a vo svojej dobe dosiahla rovnakú úroveň ako hebrejčina, gréčtina a latinčina. Nové spestrenie etnickej štruktúry prišlo v podobe starých Maďarov, ktorí v roku 896 obsadili Potisie, čo urýchlilo rozpad Veľkej Moravy. Nedostatok písomných prameňov neumožňuje presne rekonštruovať osídľovanie južného Slovenska týmto kmeňom (prišli s ním aj kočovní Pečenehovia, Sikulovia a Plavci), fakt je, že obsadili centrálne územie stredného Dunaja, Panóniu a Nitriansko, o ktoré malo v druhej polovici 10. storočia záujem české knieža Boleslav.

Včleňovanie nášho územia do uhorského štátu sa dialo postupne od polovice 10. do konca 11. storočia, keď sa hranice štátu ustálili na severe približne v dnešnej podobe. Budovanie štátnej, cirkevnej a územnej organizácie administratívy využívalo staršie veľkomoravské tradície - kontinuitu si zachovali sídla ako Bratislava, Nitra, Ostrihom.

Uhorsko vzniklo na prelome tisícročí v stredovýchodnej Európe ako jediný tzv. národný štát, no početne významnú zložku obyvateľov tvorili Nemaďari - boli vlastne väčšinou. Preto nie náhodou sa v knihe ponaučení pre kráľoviča Imricha (autorom bol údajne kráľ Štefan I.) zdôrazňuje "potreba znášanlivosti k ľuďom iného jazyka, lebo kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké".

Uhorské kráľovstvo malo naozaj pestrú etnickú skladbu a tá sa ešte dopĺňala - po tatárskom (mongolskom) vpáde 1241- 42, keď uhorskí králi pozývali na vyplienené územia cudzincov, predovšetkým Nemcov, ale aj osadníkov z Čiech, Moravy, Haliče. Z nich práve Nemci si udržali svoju národnosť prakticky do súčasnosti. V 14. storočí na naše územie, okrem ďalších nemeckých kolonistov, vstúpil ďalší element: Valasi. Ich etnický pôvod bol mixom - hoci pôvodne prichádzali z Valašska a Sedmohradska v dnešnom Rumunsku, v neskorších vlnách išlo o obyvateľstvo rusínskeho, ukrajinského a poľského pôvodu. Boli to pastieri, ktorí k nám priniesli nový spôsob chovu oviec.

Moháčska porážka v roku 1526 a následné expandovanie Turkov do južných krajov Uhorska spôsobili demografické a etnické zmeny aj na Slovensku. Z prisťahovalcov boli v tomto čase najpočetnejší Chorváti a Srbi, usídľujúci sa na západnom Slovensku, a tiež príslušníci sekty novokrstencov, habánov (1545) - ktorých najväčší vplyv bol v oblasti remesiel.

V priebehu 17. storočia sa národnostné pomery u nás opäť mierne zmenili. Poklesol prílev Maďarov utekajúcich pred Turkami. V mestách klesol význam nemeckého obyvateľstva v prospech Slovákov a Maďarov. Podporoval to aj národnostný zákon z roku 1608, zabezpečujúci rovnoprávnosť Slovákov a Maďarov s Nemcami v slobodných kráľovských mestách, banských mestách a mestečkách. V tomto období sa začala uplatňovať ideológia "uhorského národa - natio Hungarica", ktorá postupne z nadnárodnej platformy začala nadobúdať maďarský charakter. Po vytlačení Turkov z územia Uhorska sa v 18. storočí uskutočnili vnútorné migrácie: z územia Slovenska sa na Dolnú zem vysťahovalo viac ako 20 tisíc slovenských rodín (naši Slováci v dnešnom Maďarsku, Báčke, Vojvodine...). Od konca 18. storočia sa život jednotlivých etník v Uhorsku menil. Príťažlivou sa stala národná idea, silnel pocit národnej spolupatričnosti a odlišnosti. Zmenil sa charakter tradičného uhorského patriotizmu. Najmä v prostredí šľachty a jej vzdelancov sa neutrálny pojem natio Hungarica menil na natio Magyarica. Maďarská elita pestovala presvedčenie, že premena multietnického Uhorska na maďarský národný štát je jednou z úloh modernizácie. To už bol len krok k reálnemu pomaďarčovaniu nemaďarských etník v štáte - násilnému i spontánnemu. Od 30. rokov 19. storočia uhorský snem uzákonil používanie maďarčiny vo verejnom živote, po roku 1867 (rakúsko-uhorské vyrovnanie) sa už stala výlučným úradným jazykom krajiny, o rok neskôr zákon presadzoval uhorský politický národ.

Po celý čas jestvovania Uhorského štátu žila na jeho území židovská komunita, ktorá bola kontinuálne objektom segregácie (sociálnej, profesijnej, náboženskej). Až v podobe národnostného zákona (1868) dostali Židia šancu po prihlásení sa za Maďarov na rovnoprávne postavenie v štáte. K celému etnickému spektru Uhorska patria aj Rómovia - prvá písomná zmienka o nich je zo Spiša zo 14. storočia. Obe minority sa líšili od ostatných spôsobom života, náboženstvom, zamestnaním a tiež vzhľadom. To sa dá povedať o každej etnickej skupine. No Židia a Rómovia boli špeciálnymi skupinami obyvateľov, ktoré boli, každá iným spôsobom, vydeľované z majoritnej "kresťanskej a bielej" spoločnosti.

V 20. storočí sa na našom území vystriedalo niekoľko štátnych útvarov - záver Rakúsko-Uhorska, Republika československá, tzv. Druhá republika s autonómnou Slovenskou krajinou, Slovenská republika, povojnové Československo do roku 1948, ľudovodemokratické Československo do roku 1960, Československá socialistická republika do roku 1989, ČSFR a Slovenská republika od roku 1993. Názvy a politické obsahy sa menili, etnická pestrosť zostala. Len oficiálny prístup k problematike etnických menšín sa menil.