Dva dni v púšti

Keď som bola na dovolenke v Tunisku, rozhodla som sa ísť na dvojdňový výlet do Sahary. Spoznať pravú tvár Afriky. Aj keď si to mnohí myslia, Sahara nie je len piesok, ale najmä nekonečná suchá zem, soľné jazerá, fantastické oázy, pôvodné berberské obydlia a zážitky, ktoré nemôžete prežiť nikde inde.
A ja som na to všetko mala dva dni.

Keďže sme počas dvoch dní mali prejsť približne 1400 km, výlet sa začal už o piatej ráno. Autobus ma vyzdvihol s takmer samozrejmým polhodinovým meškaním, „pozbierali“ sme všetkých účastníkov a výlet sa mohol začať. Vybavená fľašou vody, šiltovkou, opaľovacím krémom a hygienickými potrebami som sa nevedela dočkať. Naša prvá zastávka na ceste bola v meste El Jem pri obrovskom koloseu. Mesto bolo založené Rimanmi a pôvodne sa volalo Tysdrus. Prosperovalo vďaka výrobe olivového oleja. V roku 230 tu bolo vybudované monumentálne koloseum. Je podobné tomu v Ríme, a stále pôsobí majestátne, aj keď je pôsobením rokov a najmä obdobiami úpadku mesta čiastočne zničené. Kedysi sa sem zmestilo skoro 40 000 divákov, ktorí si tu vychutnávali gladiátorské zápasy, býčie zápasy a rôzne predstavenia. Gladiátori tu mali podzemné miestnosti, kde bývali. Ich hlavnou úlohou bolo byť peknými a silnými, aby uspokojili publikum po všetkých stránkach. Návštevníci kolosea si okrem mohutných múrov môžu prezrieť aj tieto podzemné miestnosti. Na mňa pôsobili dosť depresívne, najmä ak si predstavím, že by som tu mala prežiť niekoľko rokov. Toto koloseum bolo miestom, kde nakrúcali aj známy film Gladiátor. 148 m dlhé, 132 m široké a 36 m vysoké koloseum dnes slúži ako atrakcia pre turistov, ale konajú sa tu aj rôzne hudobné festivaly. El Jem má i archeologické múzeum, kde sme si prezreli mozaiky z rímskych čias.
Výlet pokračoval smerom na juh. Míňali sme mestá, dedinky a predavačov stojacich popri cestách. Pri jednom sme sa pristavili, pretože sme chceli ochutnať džús z dužiny listov palmy. Chutil zvláštne. Trochu exoticky, no najmä sladko, čo ma dosť prekvapilo. Prešli sme rybárskym mestečkom Mahres a pokračovali do mesta Gabes, ktoré dostalo označenie brána juhu. Rimania tu založili kolóniu oáz. Má veľkú mešitu obklopenú arkádami a vo vnútri mesta stojí mešita nová, nad hrobom Prorokovho holiča. Mesto má krásnu atmosféru vďaka prímorským oázam. Darí sa tu datľovým palmám, pomarančovníkom a granátovým jablkám. Po tejto poslednej oblasti zelene sme sa posúvali do krajiny vyprahnutej, suchej, bez zelene a vody. Cesta nám rýchlo ubiehala, pretože šofér stále prekračoval povolenú rýchlosť. Dostali sme sa až k mestečku Matmata, ktoré leží uprostred suchej púšte. Nič podobné som nikdy nevidela. Suchá kopcovitá krajina a v kopcoch diery. To sú vlastne otvory či dvere do príbytkov miestnych obyvateľov. Dodnes tu tradičným spôsobom žijú totiž pôvodní obyvatelia Tuniska Berberi. Vytesané zvislé krátery vedú do chodieb ich „by-tov“. Tie majú viac malých miestností a sú vybavené rohožami, posteľami, dokonca som tu zazrela aj niečo ako sporák. Neuveriteľné. O tieto jaskynné príbytky sa delia s domácimi zvieratami. Pre mňa to bolo niečo úžasné a zároveň strašidelné.
V miniatúrnych miestnostiach bez okien som mala stiesňujúci pocit a pýtala som sa samej seba, ako dlho by som tu dokázala žiť. Dnes obydlia, atraktívne pre turistov, v minulosti mali svoj význam. Chránili obyvateľov pred nájazdami kočovníkov, ale aj pred nepriaznivým počasím. V Matmate filmári nakrúcali aj známe Hviezdne vojny.
Po tejto zastávke už nasledovala len púšť. Suchá zem, kde tu malý krík, skaly a ťavy. Tak, ako sa u nás popri ceste pasú ovce, tu sa tak prechádzajú ťavy. Vznešené, pomalé, zrejme zvyknuté na turistov, keďže prišli až k nášmu autobusu a pozerali sa na nás veľkými očami. Ťavy sú úžasné. Na očiach majú dlhé mihalnice a dokážu zatvárať nozdry. Tak sa chránia pred všade poletujúcim pieskom, najmä počas pieskových búrok. Nohy majú prispôsobené na chodenie po piesku. Ťava vydrží bez pitia aj 8 dní, ale keď sa dostane k vode, na jedno napitie vtiahne do seba až 60 litrov. Aby však bola dostatočne napojená, potrebuje 200 litrov vody. Prejde aj 100 km a na chrbte unesie 200 kg. Na juhu Tuniska žijú ťavy voľne a nesmú sa len tak odchytávať. Odchytiť sa môže iba samček starší ako 6 mesiacov. Samičky zostávajú vo voľnej prírode. Za malého samčeka zaplatí záujemca štátu 1000 dinárov, čo je približne 25 000 slovenských korún. Voľne sa prechádzajúce ťavy po púšti, tak blízko, že by som sa ich mohla dotknúť, vo mne vyvolávali pocit, že sa vozím po safari parku. A pre miestnych je to úplne prirodzené.
Toto však nebol môj posledný zážitok s ťavami. My sme sa na nich išli voziť. Mala som strach. Ešte pred dovolenkou v Tunisku som tvrdila, že ja si na ťavu nikdy nesadnem. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy a sadla som. Prechádzať sa po pieskových dunách na ťave, tomu sa odolať nedá. Dovtedy som na ťave nesedela, a myslím, že som sa žiadnej ani nikdy nedotkla. Takže, keď som prichádzala odetá do typického páskavého odevu so šatkou na hlave k ťave, na ktorú som sa mala posadiť, neuveriteľne som sa bála. Prekonala som sa však a vysadla. Pevne som sa chytila drevených držadiel na sedle ťavy a Abdul, tak sa volal ťaví samec, ktorý ma mal na chrbte, sa mohol postaviť z polohy ležmo. Práve vstávanie a spätné ukladanie sa Abdula bolo pre mňa najnepríjemnejšie. No vozenie sa bolo príjemné. Teda, až kým sa Abdul príliš nerozbehol. Prechádzať sa na ťave po piesočných dunách, cítiť na pokožke horúci vzduch
a obdivovať nekonečný biely piesok všade navôkol, bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Prechádzka trvala približne hodinu a ja som sa po nej cítila povznesene. Asi aj z toho, že som prekonala strach, ale najmä z toho, že som zažila niečo, čo nikdy predtým. Niečo nové a silné.
KeďŽe slnko zapadlo, výlet pokračoval až ráno. Celá skupina prespala v hoteli v púšti. A o piatej ráno sme odštartovali druhý deň výletu. Musím sa priznať, že som neočakávala, že tento deň prekoná zážitky z toho predchádzajúceho. Už o pol hodiny som zistila, že som sa mýlila. Východ slnka sme si mohli vychutnať na obrovskom soľnom jazere Chott El Jérid. Je to najväčšie soľné jazero
s rozlohou 5000 km2 a leží 20 m pod úrovňou mora. Aj keď sa nazýva jazerom, je v letných mesiacoch úplne vyschnuté. Len kde-tu sú zvyšky vody, inak všade navôkol soľ. Lúče vychádzajúceho slnka sa na nej odrážali a vytvárali dojem, akoby menila farby. Niekde bola biela, niekde žltá a inde ružová. Bolo to až hypnotizujúce. Vietor vo vlasoch, vôňa soli a kam som len dovidela, nekončiaca rovina.
Po soľnom jazere nás čakala návšteva oáz. Na tie som sa veľmi tešila. Vždy mi pripadalo trochu nereálne, aby uprostred suchej púšte bola zeleň a voda. Nasadli sme do terénnych džípov a vydali sa do tunajších púštnych hôr, kde sa mali skrývať oázy. Asi hodinu sme si na džípoch „razili“ cestu púšťou, kopcami, až sme zrazu zbadali zeleň. Z ničoho nič. Keď nás džípy vysadili, museli sme ešte prekonať kamenné cestičky a priesmyky, až sme sa dostali k miestu ako z rozprávky. Vysoké palmy, vodopád a jazierko. Tu sme sa mohli aj okúpať. Zastavili sme sa aj v horskej oáze Tamerza, ktorá bola v roku 1967 takmer celá zničená veľkými dažďami a turisti si dnes môžu pozrieť zvyšky pôvodnej architektúry. Krásnych oáz je tu viacero a náš šofér nám zastavil ešte pri dvoch podobných. Priezračná voda a palmy. A neodmysliteľní, všade sa nachádzajúci predavači, na ktorých som už v predstihu krútila hlavou, že nič nechcem, nech mi nič nevnucujú. Niektoré nimi ponúkané veci stáli za kúpu. Mätové čaje, mydlá z olív, priesady paliem, alebo na pamiatku ruže zo soľného jazera, plyšové ťavy či piesok zo Sahary v ozdobných fľašiach. Všade ponúkajú datle, na ktoré miestni nedajú dopustiť, pretože vraj v kombinácii s mandľami a pár kvapkami jazmínu, pôsobia ako viagra.
Keď sme sa do sýtosti pokochali krásou oáz, nasadli sme do džípov a vyrazili k autobusu. Výlet nás unavil, a tak sme začali driemať. Šofér nás však dlho driemať nenechal. Odbočil z hlavnej cesty a namieril si to priamo k pieskovým dunám. Vyviezol sa na čo najvyššie duny a strmhlav sa púšťal dole. Bolo to super. Aj keď nie som človek, čo obľubuje rýchlu jazdu či bláznenie sa v autách, tu, v pieskových dunách, som sa vôbec nebála, skôr som si to vychutnávala.
Keď sme nasadli do autobusu, mali sme pred sebou už len poslednú zastávku. Mesto Kairouan. Pre moslimov je to štvrté najsvätejšie mesto po Mekke, Medine a Jeruzaleme. Žije tu približne 60 tisíc ľudí. Má mešitu z roku 671, školu koránu a mauzóleum, kde zvyknú miestni robiť svojim synom obriezku. Mesto je však známe najmä vďaka výrobe kobercov. Každý turista si ich tu môže kúpiť. Sú ale dosť drahé, aj keď na druhej strane skutočne krásne.

Unavená, trochu špinavá od piesku, s dvoma olivovými mydlami a sáčkom mätového čaju v taške, som sa vrátila do hotela. Plná dojmov zo silných momentov, ktoré sa svojím čarom vzájomne prekonávali som si na terase pri mori popíjala ružové tuniské víno a počúvala šum mora. Takto si predstavujem vydarený výlet. Ak túžite zažiť pravú exotiku a pocítiť skutočnú Afriku, vydajte sa do tuniskej Sahary. Určite to stojí za vložené peniaze a dva dni dovolenky.

Alenka Motyčková