Dušan, obdivuhodný človek

Večné dieťa

Málokedy si vážime to, čo máme. Všetko berieme ako samozrejmosť, až kým nepocítime absenciu základných hodnôt a potrieb . . . zdravé dieťa: Moja stará mama by ho aj mala, keby jej syn nedopatrením nespadol zdravotnej sestre z rúk, keď mal tri dni. Dušan Lutaš je 51 ročný muž, ktorý nikdy nezažil a ani nezažije, čo je to plnohodnotný život. Keď moja stará mama mala tridsať rokov, malo sa jej narodiť štvrté dieťa - vytúžený syn. Narodil sa bez akýchkoľvek problémov, krásny zdravý chlapček. Nič nenasvedčovalo tomu, že sen sa čoskoro stane nočnou morou. Stačil však zlomok sekundy a nepozornosť nemocničného personálu spôsobila, že Dušan je mentálne postihnutý a trpí detskou mozgovou obrnou. Čo to znamená? Nemôže ísť sám na toaletu, nevie poriadne chodiť, rozprávať a rozmýšľa ako desaťročné dieťa. Zdravotnú sestru zodpovednú za jeho zbabraný život nikto nikdy neobvinil. ,, Doba bola zlá, iná, chýbali peniaze, akákoľvek pomoc, obvinili ma, že ja som na vine a mne spadol,“ spomína moja stará mama.

Nezabudnutá minulosť

„S Dušanom sme chodili po celom Slovensku a Čechách na rôzne liečenia. Zlá finančná situácia z týchto ciest spôsobovala, že som sa nevedela poriadne postarať o svoje ďalšie tri deti,“ spomína vyčerpaná babka. Okrem motorických porúch sprevádzajúcich spomínané ochorenie, začala Dušanovi postupom času vynechávať pamäť a rýchlo zabúdal na tváre svojej rodiny. Akoby toho nebolo málo, do jeho chorobopisu sa zapísala aj epilepsia, kvôli ktorej si jeho stav vyžiadal nepretržitú starostlivosť. Nikto Dušanovi nedával veľkú nádej na prežitie. Postupne, však ako keby zázrakom začal chodiť. Prvý krok síce urobil až ako osemročný, no pre všetkých znamenal novú nádej. Okrem toho je mentálne postihnutý a zaostalý. Má druhý stupeň retardácie – imbecilitu. Neustála hospitalizácia v českých nemocničných zariadeniach mu nakoniec pomohla. Urobil prvé kroky. Všetci verili, že je to veľký začiatok k lepšej budúcnosti.

,,Každá žena, ktorá miluje svoje dieťa musí byť silná. No sama to len ťažko zvládne, musí mať podporu svojej rodiny. Vedieť, že človek neostane na všetko sám,“ rozpráva zúfalá stará mama.

Zaujímavé nadanie

Práve tým, že tento človek sa nenarodil s takouto chybou, nemá žiadne vrodené nadanie a ani šiesty zmysel. Nedávno som mu však kúpila knihu s vlajkami a hlavnými mestami. Neustále si ju prezeral. O niekoľko dní na to ma poprosil, aby som ho vyskúšala. Začala som mu hovoriť štáty a on mi spätne k nim hovoril hlavné mestá. Všetci sme boli prekvapení, ako je to možné. Človek s imbecilitou má len malú možnosť zapamätať si toľko informácií naraz, za taký krátky čas. Je to obdivuhodné, že sa niečo také naučil. Teraz je majstrom v svojom odbore.

Šťastie v nešťastí

Nevníma nič ako zdravý človek, ale všetci dobre vedia, že starostlivosť si váži. Stačí mu jedno CD- Elánu, alebo kartičky hokejistov a je šťastný. Svoju lásku neprejavuje slovami, ale stiskami rúk, láskyplným úsmevom. Nevie povedať ľúbim ťa, ale vie pohladiť srdce inými skutkami.

Stará mama nikdy neuvažovala nad tým, aby ho dala do ústavu pre telesne, či mentálne postihnutých. Uvedomuje si, že týmto činom zanevrela na svoj život. Nikdy si ho neužívala tak, ako hocikto iný. Musela preskákať mnoho prekážok. Obetovala mu celý život, ale neľutuje to. Dušan si neuvedomuje, že má detskú obrnu, ale vie, že je chorý a nie je ako my. Neuvedomuje si, čo je láska medzi mužom a ženou, nevie, že bez peňazí sa žiť nedá. Aj keď sa osud k Dušanovi zachoval kruto, má rodinu, ktorá ho miluje. Bude navždy mentálne postihnutý, ale aspoň nikdy nezažije, čo je krutosť a zloba.

Michaela Luxová