Drsné rozprávanie o hrozivej histórii ľudstva a rodinných tajomstvách

Berlín 1989: opona medzi východom a západom spadla a Miriam Winterová sa stará o svojho umierajúceho otca Henryka. Jeho životný príbeh sa začne odhaľovať, keď na smrteľnej posteli vykríkne meno Frieda a Miriam pod náramkom jeho hodiniek objaví tetovanie.

Zvedavá Miriam sa snaží zistiť čo najviac, a tak medzi vecami svojej matky nachádza väzenský mundúr zo ženského koncentračného tábora Ravensbrück. Zamotané klbko tajomstiev dopĺňa aj záhadných tucet listov, ktoré Henrykovi napísala neznáma Frieda. Tieto listy prezrádzajú znepokojujúcu pravdu o „pokusných králičkách\" - mladých dievčatách, na ktorých v tábore vykonávali experimenty. Odhodlaná Miriam z rozprávania o obetách a utrpení vyskladá aj osud lásky, ktorú Henryk vo svojom srdci skrýval vyše päťdesiat rokov.

Príbehy výnimočne silných žien z tábora inšpirujú Miriam k snahe zbúrať steny, ktoré okolo seba vystavala.

Dajte sa pohltiť osobným príbehom Miriam a desivou minulosťou holokaustu, a presvedčte sa, že nádej môže prežiť aj v tých najtemnejších časoch.

„Frieda? Tak sa volala tvoja matka? Možno sestra?“ Sťažka si sadne do kresla, zodvihne pohár k perám a dychom vytvára červené vlnky na povrchu vína. „Nič som o tom nevedela, však?“
Palcom hladká žilnatú pokožku otcovej ruky posiatu škvrnami. Je vráskavá, takmer ako majú plazy. Pousmeje sa. „Stále som tu,“ prehovorí, skôr sama pre seba ako na neho, a sleduje, ako sa mu mení koža, keď po nej prejde palcom. „Musíš.“ V tme ju obalí jeho hlas, a keď si prudko sadne,
nápoj sa jej vyleje na ruku. „Musíš... opustiť.“ Jeho jemný hlas, každé slovo je ako chumáčik
zanechávajúci suché pery. Hlavu si oprie späť na vankúš. Vyziabnuté kosti pokryté kožou, to je všetko, čo zostalo. Hlava v záklone, sánka uvoľnená, oči stále zavreté, pery od seba. Presunie sa k nemu, aby sa mu dotkla tváre, ruku však stiahne v neistote, kam ju má položiť. „Opustila som, otec. Opustila som ho. Už je to za nami,“ povie a aj si to myslí. „Nikdy. Nebude. Koniec,“ zahlási otec slovami okorenenými statickým dychom. Nadšene vyskočí. „Ale, otec, aj ten... múr... Povedal si, že sa to nikdy nestane, a predsa sa to stalo. Zbúrali ho. Je koniec.“ Keď sa mu však zahľadí do tváre, uvedomí si, že je stratený. Nepočul, čo mu povedala. Zakolíše sa a položí pohár na stôl.
Otec trhne hodinkami na zápästí, v prstoch nemá silu a vyzerá to, akoby šklbal kovovými článkami, akoby to boli pierka.