Drogová rozprávka Z tisíc a jednej noci

Z Algecirase V Španielsku plávajú do Afriky trajekty dvoma lodnými trasami. Dlhšia a samozrejme aj drahšia smeruje na marocký severozápad do prístavu Tanger. Druhá, severovýchodná do španielskeho mestečka Ceuta v Afrike. Podľa trás trajektov možno rozdeliť celé Maroko. Jeho západnú hranicu tvorí Atlantický oceán. Tu sa nachádzajú všetky poeurópštené a scivilizované marocké letoviská, ako Casablanca alebo sídlo kráľa Hasana II. a hlavné mesto Maroka Rabat. Východná časť hraničiaca s Alžírskom má drsnejší charakter. Práve tu možno vidieť pravé Maroko s africkými črtami. Preto sa naša výprava uberala práve týmto smerom.

Cez Gibraltarský prieliv sme sa nákladným trajektom dostali do španielskej Ceuty. Cesta za poznaním bývalej francúzskej a španielskej kolónie sa začína na marocko-španielskej hranici. Pri prechode španielskej hranice nás sprevádzali laxné pohľady colníkov. Pobiehajúce arabské deti nám poradili, aby sme do pasu vložili desaťdolárovú bankovku. Tak sa vraj cez hranice dostaneme oveľa rýchlejšie. K marockým úradníkom sme išli s rozhodnutím, že úplatky dávať nebudeme. Dali nám formuláre s bežnými otázkami o národnosti, cieli cesty, dôvode cesty atď.

NEODBYTNÍ SPRIEVODCOVIA

Pri hľadaní pera sa k nám nahrnulo asi päť čudne vyzerajúcich mužov. Ponúkali pomoc. Keď nám dvaja z nich poradili s vyplnením formulárov, navrhli, že nás budú sprevádzať na ceste do najbližšieho mesta od hraníc Tetuánu. Napriek nášmu odmietaniu začali hľadať taxík. Nedalo sa nič robiť, a tak sme odišli s nimi. Do veľkého taxíku sa nás zmestilo sedem, čo je na marockých cestách bežné. Cestou nám akoby náhodou ponúkli hrudku hašiša. Nevšímajúc si naše mlčanie, začal vodič jednou rukou baliť hašišovú cigaretu, pričom druhou šoféroval. Medzi brány tetuánskej Mediny sme vchádzali s mútnymi očami a čiernymi myšlienkami. Taxík zastavil priamo pri zmenárni. Nasporené peniaze nám zabezpečili slušnú sumu marockých dirhamov. Úradník v zmenárni nás upozornil, že naši sprievodcovia čakajúci vonku nemajú v Tetuáne práve najlepšiu povesť. Naše vyhliadky pri pohľade na nich neboli práve najlepšie. Okolo sprievodcov sa v priateľskom rozhovore zhromaždilo asi šesť ďalších ľudí. Bez zjednávania sme zaplatili prehnane veľkú sumu za taxík. Potetované, špinavé a zjazvené individuá, ktoré by pri porovnaní s obyvateľmi Hlavnej stanice určite vyhrali, sa začali vypytovať na cieľ našej cesty. Adresu predpokladaného miesta ubytovania v dvesto kilometrov vzdialenom Chefchaouene sme im nepovedali. Ponúkli nám nocľah vo svojich domovoch. Od hlúčika sprievodcov sme sa začali vzďaľovať. Ich úsilie o nadviazanie rozhovoru vyšlo nazmar. V tej chvíli mi zastal cestu jeden z nich a s upretým pohľadom vyhlásil: "Si rasista a budem sa na teba sťažovať na polícii." Odpoveď "To nie je pravda", ho však neuspokojila.

ZA DÚŠOK HAŠIŠA DOBRÝ OBCHOD

To sme sa už blížili k tetuánskej autobusovej stanici. Pri vchode, ktorý strážil policajt, sa od nás skupina mužov oddelila. Do haly pripomínajúcej väčší model jurty mongolských pastierov nás po hádke s mužmi zákona odprevadil najodvážnejší z našich "sprievodcov". Kúpili sme si lístky na autobus do Chefchaouenu. Jedálny a nápojový lístok v improvizovanom bare, pri ktorom sme sa usadili, bol jednoduchý. Zemiakové placky, koka kola a čaj z mäty piepornej. Turistický výzor vyčaroval na tvárach ľudí čakajúcich na autobus napäté očakávanie a údiv. Tento fakt sme si uvedomili, keď si k nám prisadol Maročan s páskou na oku. Ponúkol nám ďalšiu cigaretu plnú hašiša. Trochu sme si každý potiahli zo zapálenej cigarety. Maročan nám začal vysvetľovať podstatu výroby a spôsoby aplikácie drogy. Na potvrdenie svojich slov zhltol štvorgramovú hrudku hašiša a zapil ju našou kolou. Vysvetlil nám aj nepísané marocké pravidlo: "Keď vám niekto ponúkne hašišovú cigaretu na fajčenie, tak očakáva, že s ním uzatvoríte dobrý obchod."

KEĎ UJDE POSLEDNÝ AUTOBUS

Po dvojhodinovej debate a čakaní na autobus viedla naša cesta k pokladni. "Posledný autobus do Chefchaouenu bol ohlásený rozhlasom už pred pol hodinou," dozvedeli sme sa. Hlavou sa nám prehnali najčiernejšie myšlienky o noci strávenej v meste žobrákov, bezdomovcov a iných kriminálnych živlov. Sám som dospel k presvedčeniu, že sa nachádzame v hraničnom meste, v ktorom sa ukrývajú všetci zločinci z Afriky a Európy. Prijať pozvanie do domu nášho neodbytného sprievodcu pre nás predstavovalo noc prebdenú strážením batožiny, peňaženiek, ale aj nepredvídateľných arabských ubytovateľov. V najväčšej núdzi sme sa rozhodli ísť taxíkom. Maročania, hoci boli vonku na stráži, nás dostihli až vtedy, keď sme sa pohli. Venovali sme im niekoľko drobných s prosbou, nech nás nechajú na pokoji. Vodič sa pohol a naši sprievodcovia sa rozostúpili. Sprevádzali nás nadávkami, kliatbami a vyhrážkami. "Na spiatočnej ceste si na vás počkáme na hraniciach," znela jedna z nich. Taxikár zastavil pri policajnej stanici a požiadal o jeden pas. Vysvetlil nám, že pri opúšťaní tetuánskeho regiónu musí nahlásiť smer cesty a meno aspoň jedného zákazníka. Na policajnú stanicu som išiel s ním. Po prežitých zážitkoch som nechcel nič riskovať. Moje obavy boli zbytočné. Cesta do Chefchaouenu je lemovaná prekrásnou krajinou posiatou roľníkmi v ľudových krojoch. Popri cestách sa pasie domáci dobytok. Keď sme zbadali niekoľko tiav, uvedomili sme si, že sa blížime k Sahare. Večer sme došli do cieľa našej cesty. Marocké taxíky sú lacnejšie ako naše a v štvorčlennej skupine nebol problém dohodnutú sumu zaplatiť.

Hotel Ketama sa nachádza v južnej časti mesta kúsok od tržnice, Po krátkom dohováraní a uvedení mien našich predchodcov z minulého roka nás recepčný prijal s otvorenou náručou. Ubytovali sme sa. O niekoľko minút prišiel Haš Haš, ktorého sme už poznali z rozprávania našich kolegov. Nepriniesol nič iné, iba ďalšiu veľkú hrudku hašiša. "Darček pre vás," vyhlásil a usadil sa na jednej z postelí.

Na druhý deň nás už čakal na recepcii pripravený ukázať nám mesto a predstaviť svojich priateľov. Pri prechádzke na spaľujúcom slniečku nám vyschlo v krku. Vošli sme do miestnej krčmy. Haš Haš niečo povedal pobiehajúcim výrastkom a tí sa rozutekali po meste.

PO DOBROM ČAJI DOBRÁ NÁLADA

Moslimská viera zakazuje požívať alkohol, a preto nám ponúkli čaj. V zarosených pohároch plávala zelená mäta. Presladený čaj nám vrátil dobrú náladu. S pribúdajúcimi minútami sa začali do krčmy trúsiť Haš Hašovi priatelia. Neskôr prišla trojčlenná skupina podopierajúca asi tridsaťročného krívajúceho muža. Haš Haš nám predstavil svojho najlepšieho priateľa Kus Kusa. Opýtali sme sa, prečo majú také mená. "To sú naše prezývky. Kus Kus sa neustále prejedá obľúbenou marockou cestovinou pripomínajúcou ryžu a ja rád fajčím hašiš," vyhlásil Haš Haš.

STRAŠIDLO DROGOVÉHO NÁVYKU

Keď videl naše skúmavé pohľady smerujúce na Kus Kusovu zranenú nohu a dieru v nose dodal: "Keď sme boli mladší, tak sa Kus Kus opil a na motorke nabúral do protiidúceho auta. Diera v nose mu zohavila tvár po častom šnupaní kokainu."

Užívanie drog v Maroku má trocha iný význam ako u nás. V strednej Európe fajčia marihuanu alebo hašiš mladí ľudia, aby vyskúšali účinok drogy, ktorú im zakazujú. Zakázané ovocie najviac chutí. Ale strašidlo drogového návyku sa vo väčšom meradle v Afrike nevyskytuje. Po storočných skúsenostiach majú Arabi vytvorenú schopnosť drogu v tele ovládať a prípadne ju vypudiť. Fajčia väčšinou otcovia rodín, pričom marihuana je pre nich akýmsi afrodiziakom a hašiš zasa liekom, ktorý upokojuje a prináša dobrú náladu. Celý lokál sa v podvečer naplnil dymom z dlhých fajok mužov, ktorí popíjali mätový čaj a sledovali televíziu s monoskopom. V hoteli sme neboli jediní Európania. Medzinárodné zloženie obyvateľov predstavovalo niekoľko Španielov, Talianov, Poliakov, ale aj Alžírčanov a Američanov.

Posledný deň nám Kus Kus oznámil, že nás večer pozýva do jedného z jeho dvoch bytov. Po deviatej hodine nás Kus Kusovi kamaráti zaviedli do malého bytu s tromi miestnosťami v centre. "Toto je môj byt na priateľské návštevy," vyhlásil Kus Kus a začal hrdo ukazovať svoje cennosti. Z chladničky vytiahol škatuľu plnú plechoviek piva. Vysvetlil, že síce vyznáva islam, ale jeho prikázania nedodržiava. Ukázal nám stredne veľké vrecúško plné hrudiek hašiša a opýtal sa, či si niečo nechceme odniesť. Napriek nášmu odmietnutiu nám v rozhovore prezradil, akým spôsobom sa obchoduje s hašišom.

FÍGLE PAŠERÁKOV DROG

• Kde pestujete rastliny potrebné na výrobu hašiša?

- V horách. Nie je to veľmi na očiach polície a pritom je to pre rastliny najlepšie podnebie.

• Ako stanovujete cenu hašiša?

- Základná cena sa určí podľa hmotnosti a druhu. Potom sa cena znižuje podľa množstva, ktoré chce zákazník kúpiť. Čím viac kúpi, tým je cena nižšia. Môžeme sa dohodnúť aj na ďalšej spolupráci. Takýto zákazník sa stáva naším priateľom a jemu cenu ďalej znižujeme.

• Akým spôsobom vaši zákazníci prevážajú drogu do Európy?

- To je rôzne. Mnohí prevážajú hašiš vo svojich vnútornostiach (z kúta vytiahol fóliu). Jednotlivé kúsky hašiša sa zabalia do obyčajnej baliacej fólie, aby boli zabezpečené proti prepúšťaniu. Zákazníci takto vyrobené bonbóny prehltnú a zapijú ich tekutinou. Deň predtým nemôžu nič jesť, aby drogu previezli bez problémov za hranice Maroka. Zdatný človek môže týmto spôsobom vyviezť až kilogram drogy. Po troch dňoch ju musí vyvrátiť". Z počutia viem, že ľudia, ktorí drogu vyvážajú z Francúzska, si nájdu úkryt napríklad v skriniach na záchodoch vo vlaku, alebo priamo v batožine. Veľa riskujú. V Maroku sú za pašovanie hašiša vysoké tresty.

• Koľko stojí v Maroku gram hašiša?

- Päťdesiat gramov stojí sto eur.

Z Kus Kusovho bytu sme sa vypotácali nadránom. V opojnej nálade nám biele steny domov v Medine, veže mešít a prázdne námestia pripomínali obrázky z Rozprávok tisíc a jednej noci. Začínajúci život na uliciach nás vrátil do reálneho sveta. Žobrajúci malý chlapec, ktorému sme dali niekoľko mincí, po chvíli pribehol s kornútkom cukríkov. Po celom meste sa ozývalo spevavé zvolávanie veriacich k modlitbe. Ľudia, ktorí otvárali dvere svojich domovov, sklonili hlavu a v žiari vychádzajúceho slnka sa začali modliť k novému dňu.

JAN RYCHETSKÝ