DOVOLENKA

Minulý týždeň som sa vrátila z dovolenky. Tento rok som si ju nechala kvôli pracovnej zaneprázdnenosti až na začiatok septembra. O to však viac som si ju vychutnávala. Keď som sa rozhodovala kam ísť, napadli ma Tatry. Sú moje rodisko a už veľmi dávno som tam nebola. Tak prečo nie? A vtedy zabodoval môj brat.

„Prečo by si nešla do Gerlachova? Mám tam v jednej hotelovej spoločnosti podiel“- pochválil sa ako hrdý podnikateľ a ja som už o dva dni sedela v rýchliku smer Poprad-Tatry.

Na naše milé prekvapenie nás na stanici čakal hotelový zriadenec s lístočkom s menom hotela a odviezol nás na miesto určenia.

Je to úžasný pocit, keď Vás privítajú ako VIP hostí, máte pridelenú luxusnú izbu a starajú sa o Vás ako v bavlnke. Doslova som si tento pocit vychutnávala a tešila som sa, že som ďaleko od mojej stresovej práce. Nad naším hotelom sa vynímali vrcholce Tatier a pri ňom sa na trávnatej ploche pásli koníky, na ktorých si mohli za asistencie trénera hoteloví hostia zajazdiť.

V hoteli boli k dispozícii dva bazény, služby welnes, kaviareň, poľovnícka izba, takže na relax bolo priestoru až- až. Hotelový personál sa nás každý deň vypytoval, či niečo nepotrebujeme. Prvé tri dni sme sa zdržiavali len v priestoroch hotela a oddychovali, na výlety sme si nechali čas až v ďalšie dni. Každý večer stál v jedálni starší pán v obleku a usádzal hostí k stolom.

Keď som raz sedela vo vestibule a čakala na syna, tento pán vyšiel z kancelárie za recepciou a keď ma zbadal, zamieril ku mne. Podal mi ruku a tiež sa informoval, ako sa mi páči pobyt v hoteli. Jeho meno som akosi prepočula, ale keď sme sedeli na terase hotela po dobrom obede, zastavil sa zas a prehodil s nami zopár slov. Ja som mu spomenula, že som sa tu narodila a že sa sem vždy rada vraciam. Dokonca, keď sme išli cez Dolný Smokovec, vystúpila som a pozrela som si budovu, kde sme bývali, ako aj kaplnku, kde sa sobášili moji rodičia, či ozdravovňu, kde obaja pracovali a kde sa zoznámili. On nám zase spomenul, že sa tu prisťahoval, zamestnal sa a postavil dom.

"Aký pozorný prevádzkár", pomyslela som si, keď odchádzal a viac som mu nevenovala pozornosť, boli aj iné dojmy.

Všetko dobré musí skončiť, a tak skončila aj naša dovolenka. Ale pomohla. Oddýchnutí a zrelaxovaní sme sa pobalili a zišli k recepcii. Keď som išla zaplatiť náš pobyt, vedúca recepcie sa na mňa usmiala a povedala mi, že pobyt mi komplet zaplatil brat, z čoho som bola v šoku, lebo som si myslela, že mám grátis len ubytovanie.

"To teda zabodoval", povedala som si. Poďakovala som sa, rozlúčila a napadlo mi, že by som sa mala revanžovať aspoň personálu. Vytiahla som dve desať eurovky a podala ich recepčnej.

„Ďakujem za Vašu starostlivosť, boli sme veľmi spokojní. Jedna je pre Vás a jedna pre toho pána prevádzkára“, povedala som jej.

Recepčná sa poďakovala, bankovky akosi opatrne a váhavo zobrala, ale sa veľmi čudne zatvárila. Bolo mi to trápne.

„Čo som spravila?“ myslela som si, keď som už sedela v aute a zriadenec nás viezol na vlak. Tento pocit ma sprevádzal aj naďalej.

„Veď som nevedela, ako sa im mám odvďačiť, tak som jej dala „tringelt“....ospravedlňovala som sa sama sebe....

Aj šoférovi som dala bankovku, ale menšiu, ten sa však netváril čudne, usmial sa a zobral si ju. Neskôr som na všetko zabudla.

Pricestovali sme domov, vybalili sme sa a nastúpila som do práce. Asi o týždeň mi volal brat. Poďakovala som sa mu za všetko a informovala som ho, ako bolo.
Okrem iného som mu povedala, že personál bol super a ja som sa rozhodla, keďže som nič neplatila, že dám prevádzkarovi a vedúcej recepcie sprepitné.

„Akému prevádzkarovi“, spýtal sa brat v rozpakoch, „každý večer predsa usádza hostí môj spoločník a ten je riaditeľ hotela!“ oznámil mi a dodal: „Ty si dala tringelt pre riaditeľa hotela, to sa ti ozaj podarilo!“

Ja som len nasucho prehltla. Tak, to sa mi teda podarilo, riadny trapas! Čo už, stalo sa. Potom sme sa na tom z chuti zasmiali. Údajne pán riaditeľ prehlásil, že to sa mu doposiaľ ešte nestalo, až pri mne......

Slávka Nováková