Dobrý deň, Baskicko!

 

Aramburu preruší dlhé ticho: "Chceli by ste, aby som vám vysvetlil, v čom sa Baskicko odlišuje od Španielska a prečo sme toľko bojovali za autonómiu. Spomeňte si najskôr na náš jazyk, starý najmenej sedemtisíc rokov, ktorý nie je ničím príbuzný s ostatnými jazykmi v Európe. Spomeňte si na osobnosti, ktoré vzišli s baskického národa, začínajúc zakladateľom jezuitského rádu Ignácom z Loyoly a končiac otcom fotografie Daguerrom. Spomeňte si hoci aj na baskický baret, ktorý pochádza z našej ľudovej tradície, a ktorý sa rozšíril po svete. Čo sa týka ľudovej tradície, mohol by som pripomenúť ešte rôzne súťaže, ako je napríklad pílenie stromov, dvíhanie kameňov, sekanie trávy. To je iba niekoľko príkladov toho, v čom sa Baskicko odlišuje od Španielska."

 

"Pre Španielsko znamená Baskicko vlastne akýsi prechod do Európy," pokračuje pán Aramburu. "Ako by som vám len vysvetlil ducha Euskadi... My, Baskovia, patríme sami sebe, sme národ, ktorý sa nikdy neintegroval do španielskeho sveta. Treba však povedať, že sme si zachovali našu národnú identitu a pritom sme akceptovali používanie španielčiny. Uvedomujeme si geografickú polohu medzi Španielskom a Francúzskom a vstrebávame od nich to pozitívne, čo pre nás môže byť užitočné. Byť autonómni, mať vlastnú identitu neznamená izolovať sa. Tu u nás to tak cítime odjakživa a v tomto zmysle aj konáme. V roku 1837 sme v občianskej vojne v Guernike dali Španielsku svoju krv. Chceme si zachovať autonómiu, ktorá nám právom patrí. Politický zemepis nemôže zmazať ducha kultúry, prisúdiť jej určené miesto."

Baskická autonómia. Pre toho, čo tu nežije, je to rozporuplný dojem. Človek si ihneď spomenie na ozbrojený boj ilegálnej organizácie ETA (Euskadi ta Askatasuna, Baskicko a sloboda). Koľko životov má na svedomí táto teroristická organizácia! Mnohí si pamätajú, keď v roku 1979 ETA rozpútala protituristickú kampaň. "ETA bohužiaľ zasiala semeno nedôvery voči našej krajine," pokračuje pán Aramburu. "Cudzinci nevedia prekonať strach z teroristov, neveria v národný zmier. A pritom nie je ťažké porozumieť nám. Stačí ísť na ulicu medzi normálnych ľudí, pozerať sa na nich, počúvať ich. Rovnako ako v ktorejkoľvek inej krajine na svete práve oni, garikoitz a ainara (muži a ženy) píšu dejiny."

 

Muži i ženy sa na obed a potom okolo šiestej večer schádzajú v mestských reštauráciách a baroch na rituál nazývaný poteo, aperitív. Chodia od jednej krčmičky k druhej, jedia rybie špeciality, kraby a zeleninu a to všetko zapíjajú bielym alebo červeným vínom z miniatúrnych kalíštekov. A rečnia, rozprávajú, vysvetľujú. Človek by ich počúval celé hodiny, aj keď im nerozumie ani slovo - ten jazyk má totiž podmanivé čaro a v krajine španielčiny pôsobí takmer ako zázrak. Baskovia perfektne ovládajú spisovnú španielčinu a sami si želajú, aby sa ju ich deti učili v škole. "Byť autonómni neznamená izolovať sa," ako mi povedal  pán poradca. Rovnaké presvedčenie má aj riaditeľ jednej školy v Zarautze, taktiež provincii Guipúzcoa, ktorý náš záujem o Baskicko prijal s nadšením. Na tabuľu, ktorá zaberá celú jednu stranu triedy, píše práve dievčatko slová illargia - mesiac, ilea - vlasy, kuletua - huba. Všetci žiaci spolu skandujú bat, bi, iru, lau, bos - jeden, dva, tri, štyri, päť. "Hodiny baskičtiny, euskera, a španielčiny sú rovnomerne rozdelené v závislosti od rozšírenia jedného i druhého jazyka v jednotlivých oblastiach," vysvetľuje riaditeľ školy. "V roku 1980, keď sa oficiálne uzákonila naša autonómia, poznalo jazyk euskera z dvoch a pol milióna Baskov len šesťstotisíc. Usilovali sme sa baskičtinu čo najviac rozšíriť a tam, kde medzi obyvateľstvom prevládala, rozšíriť výučbu baskičtiny o španielčinu. Nové generácie musia mať svoj materinský jazyk, ale pritom musia mať aj celkovo dobrý vzťah ku krajine, ku ktorej autonómne patria." S touto dvojjazyčnosťou sa v Baskicku stretávate na každom kroku. Ako drobný príklad možno uviesť tabule s názvami ulíc, na ktorých čítate Calle major a zároveň baskickú verziu Cale Nagucia.

 

Životný rytmus ktoréhokoľvek veľkého mesta v Euskadi je podobný ako v mestách kdekoľvek v Španielsku. "Žiť" sa začína veľmi neskoro, asi o jedenástej v noci. Domov sa ide až nad ránom, bez ohľadu na to, či je nasledujúci deň pracovný alebo nie. Ľudia trávia noci pri baroch s elektronickými hrami, v krčmách i luxusných reštauráciách, v oficiálne povolených casas de putas, bordeloch, na diskotékach, kde sa fajčí "mariánka". Pivo, víno, whisky, brandy. K baskickým nociam však patrí aj niečo navyše: pomerne rozšírené kulinárske spolky, kde majú prístup iba muži.

V celom Baskicku je asi tristo takých spolkov. Turistický sprievodca Inahi Garmendia vysvetľuje dôvod ich existencie: "Baskická rodina má matriarchálny charakter. Žena ako organizátorka domáceho života má odjakživa úlohu vodcu. Muž síce svojou prácou finančne zabezpečuje rodinu, ale keď príde domov, musí sa podriadiť poriadku a zákonom minisveta ovládaného ženským spôsobom. Kulinárske spolky tak vlastne pre mužov predstavujú chvíle slobody v oblasti, ktorá tradične patrí ženám - v kuchyni. Vynikajúci kuchári amatéri majú profesie ako bankár, učiteľ, manažér. V spolku oslavujú významné udalosti, predvádzajú priateľom aj veľmi náročné jedlá. Večeru platia všetci členovia spolu (býva ich okolo dvesto) tým spôsobom, že každý dá do zalepenej obálky takú sumu, akú asi prejedol. Peniaze nikto nekontroluje, ale nikdy nechýba ani halier.  "Rytierska česť."

 

Baskovia majú vrodený zmysel, pobiť sa o svoju vec. To sa názorne prejavuje v ľudových súťažiach, ktoré vychádzajú z práce a sú založené na sile nôh a pliec. V rakji Fuenterrabía (baskicky Hondarribía) som mal možnosť sledovať dvojaké preteky: v dvíhaní kameňov a v rúbaní stromov (aizkolariak). Naša sprievodkyňa Miren nám vysvetľovala: "Rovnako ako všetky tradičné slávnosti a preteky v Euskadi sa aj tieto rodia z práce - z práce lámačov kameňa a drevorubačov. Obom predchádzajú stávky. Pred dvíhaním kameňov sa ľudia stavia, ktorý z pretekárov zo zeme zdvihne kameň s hmotnosťou od sto do dvesto kilogramov. Súťaž s názvom croata (kravata) spočíva v tom, že sa zo zeme zdvihne valcovitý balvan a ten sa niekoľko sekúnd gúľa medzi ramenom a krkom. Aizkolariak je zase súťaž majstrov drevorubačov, ktorých úlohou je v čo najkratšom čase vyrúbať čo najviac stromov. Ďalšou podobnou súťažou je kosenie trávy - pretekári sú schopní pokosiť za hodinu až štyri tony."

 

Okrem týchto ľudových súťaží je v Baskicku najpopulárnejšia pelota. Na pelotovom ihrisku, frontón, mužom akoby narástli krídla, keď naháňajú loptičku z tvrdej gumy, ktorá odskakuje od steny a chce uniknúť "košíku", oblúkovitej rakete, ktorou hráči vrhajú a a opäť chytajú loptičky. "Pelota je čisto baskický šport!" zlostí sa správca ihriska, keď sa ho pýtam, od čoho je táto hra odvodená. Vedie ma do miestnosti, kde sa vyrábajú pelotové rakety. Muži, ktorí tu dávajú tvar drevu a prútiu, pracujú s presnou remeselnou zručnosťou. Priemerná cena rakety sa pohybuje okolo 500 dolárov. Správca sa opäť rozhorčí, keď sa ho pýtam či sa takáto raketa tá vyrobiť priemyselne: "Nijaký stroj by nikdy nevedel odviesť takú dokonalú prácu ako naši remeselníci. Pre hráča je raketa akoby živou bytosťou, ktorú má rád, do ktorej vkladá svoje nádeje i obavy.  Pelotový košík nie je tenisová raketa pre supersponzorovaných tenisov. Baskická pelota je stále športom v tom pôvodnom zmysle slova."

V Euskadi je samozrejme populárny aj futbal. Ale stavil by som sa, že výkony španielskeho futbalového mužstva sú menej sledované ako stretnutia, o ktorých bola reč doteraz. Tradičné športy na vidieku sprevádzajú ľudové slávnosti, počas ktorých vyhráva kapela zložená z malých bubienkov a flaut, txista. Rytmus v ničom  nepripomína flamenco, vychádza z jednoduchej tradície. Slávnosť sa začína a končí pri stole. Silná vôňa vývarov a hustých polievok, červené a biele víno z Rioja Alavesa, ktoré rýchlo stúpa do hlavy, ryby a lastúry, rôzne mäsá.

 

V reštauráciách je menu napísané po baskicky i po španielsky. Reštaurácia, kde sme zašli pred naším odchodom, bola len päťsto metrov od jaskýň v Santimamine, ktoré sú najstarším svedectvom o prítomnosti ľudí v Baskicku. Sú to tridsaťtisíc rokov staré nástenné maľby, zobrazujúce bizóny a jelene. Pokúsil som sa zažartovať s našou sprievodkyňou. "Ten, čo býval v tejto jaskyni, určite nehovoril baskicky..." Sprievodkyňa skrúšene odpovedala: "To určite nie," ale vtom sa jej rozsvietili oči a rýchlo dodala: "Ale nezabúdajte, že náš jazyk..." Koľkokrát sme už počuli tento refrén. Predsa nás však opäť prekvapuje, akú hlbokú národnú hrdosť majú v sebe títo ľudia. 

Všetkým záleží na jedinom: aby cudzinec pochopil, že krajina Euskadi patrí len sama sebe. Slovo autonómia tu siaha oveľa ďalej ako je jej polititický a administratívny význam. Je to niečo, o čom vám každý Bask bude veľmi rád rozprávať.

 

(ATLANTE)