Devätnásť rán v tele
Zlata Patáková bola vysoká, štíhla blondínka s nápadnými očami. Sama vedela, že vo svojej dvadsiatke vyzerá dobre. Chlapi sa na ňu dosť lepili a načo tajiť- nerobilo jej to zle. Držala si ich však od tela a niektorí z nich to dosť zle znášali. Netrápilo ju to. Bola rada, že má konečne stálejšiu robotu i stálejšieho, dokonca solventného priateľa. Takže ani v to májové ráno ju vlastne netrápilo vôbec nič, iba doznievajúca chrípka. Vystúpila z autobusu v okresnom meste na juhu Slovenska a vybrala sa krížom cez mestský park k lekárke na kontrolu.
Rátala, že od pondelka už začne robiť. Cesta v parku viedla povedľa násypu železničnej trate. Zeleň tu bola udržiavaná, presvetlená, park na ňu nikdy nepôsobil nebezpečne. Bolo pol ôsmej. Asi 40 metrov pred ňou kráčala akási mladá žena a na lavičke sedel nejaký mladík. Taký schúlený, hlavu mal vtiahnutú medzi ramená. Odrazu vstal a vyštartoval k tej žene, akoby ju chcel o niečo poprosiť. Namiesto toho iba zakrúžil okolo nej a zasa si sadol na lavičku. Keď prišla na jeho úroveň, opäť vstal a uprel na ňu priamy pohľad. "Nemáte pre mňa cigaretu?" Mykla plecom. Odrazu ju chytil za kabelku, ktorú mala cez rameno. "Tak daj peniaze!" vyhŕkol... "Pre teba nemám," odvrkla a chcela isť ďalej, no chytil ju za rukáv a druhou rukou rovno za prsník. To už nebola náhoda. Odrazu sa mu v rukách objavil neveľký nôž. Skôr než sa stačila nadýchnuť a zakričať, udrel ju do chrbta. Vôbec to nebolelo. Potom znova a znova. Udieral ju po celom tele, cítila, že sa jej začína zle dýchať a akosi jej prestávali slúžiť nohy. Stále ju udieral. Padla na zem a nejasne videla, že uteká. Vnímala ešte, že k nej prišiel nejaký starší pán... "Prosím vás, pomôžte!"
Prebrala sa až na druhý deň v nemocničnej belobe. Lekár ju vítal, akoby prišla z iného sveta. Nemohla tušiť, že to bola vlastne pravda, pretože od smrti ju delil iba vlások. Nebyť toho, že sanitka na základe oznámenia toho starého pána prišla veľmi rýchlo, už je zakopaná. Lekári jej napočítali v tele 19 rán, spôsobených bodným nástrojom s dĺžkou čepele osem až desať centimetrov. Bol vlastne zázrak, že jej nezasiahol niečo životne dôležité. Bodal bez rozmyslu, do chrbta i do hrudníka, niekoľko rán jej zašili aj na ramenách. Stratila veľa krvi, ale mladý organizmus sa mal k svetu.
O pár dní ju už v nemocnici navštívili policajti. Bola natoľko v poriadku, že lekár nebránil ani dlhšiemu rozhovoru. A tak sa vypytovali. Povedali jej, že na mieste činu toho veľa nenašli, iba krvné stopy a pravdepodobnú trasu, kadiaľ páchateľ unikol - bežal krížom cez železničný násyp. Čo im mala povedať? Mala dobrú pamäť. Toho mládenca by s určitosťou spoznala. Nie, motív žiaden, nemá nepriateľov. Možno pár ohrdnutých frajerov. Ale toto bol cuciačik. Neveľký, chudučký, takých šestnásť rokov. Všimla si, že na neoholenej brade má iba také páperie. Nie, od alkoholu nesmrdel a nevyzeral ani sfetovaný. Chvíľu sa jej pozeral priamo do očí, dobre si to pamätá. Pôsobil skôr ustrašene, akoby ubito. Dokonca, ani keď ju pichal, nepôsobil agresívne. Nič nehovoril, iba pichal. Na začiatku jej povedal, že: "Ty pi... ". Potom už nič. A nič od nej nechcel. Akurát čo ju chytil za ten prsník.
Policajti jej ukázali kabelku. Nič nechýbalo, mala tam iba zo dve stovky a osobné veci. Jednoducho nechápe, čo to do toho mladíka vošlo. Povedala policajtom všetko, čo si pamätala. Dala presný popis oblečenia, farbu vlasov, všetko. Matne si pamätala aj popis tej kočky, čo išla pred ňou. A potom sa jej ešte marí, že na ďalšej, teda tej vzdialenejšej lavičke ktosi sedel. Nejaký dedko. Popis nevie, ale mohol to celé vidieť. Istotne, keď ju zavolajú, ochotne príde. Ten zasran si zaslúži sedieť!
Jedným z tých dvoch návštevníkov bol vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania mjr. Stankaj. Udalosť kvalifikoval ako jednoznačný pokus vraždy a veľmi múdry z toho nebol. Miesto činu prelozili takmer po kolenách, použili aj psa, ale v tom oleji na železničnom násype stratil stopu. Nemal v rukách vôbec nič. Doslova ani špak z cigarety. Stankajovi teda neostávalo nič iné, iba dúfať, že kriminálka nejakým zázrakom na čosi natrafí. Možno by pomohlo chodiť častejšie do parku. Ak to ten neznámy urobil raz, možno to urobí druhýkrát. S Patákovou urobili celkom slušný identikit, naozaj mala dobrú pamäť. Rozdali teda portrét aj hliadkam a dúfali. Hliadky mali pokyn dobre si všímať najmä podobných mládencov s neobyčajným správaním. Najlepšie v okolí parku. Legitimovať, mená si značiť. Všetkých, čo by sa len trochu podobali na identikit.
Stankaj neveril, ale zázraky sa predsa len dejú. Asi po dvoch týždňoch za ním prišiel vedúci oddelenia násilnej kriminality a priniesol nejaké meno s adresou. "Tento chlapček onanoval za kríkmi kúsok od toho miesta, ako tú babu dopichali. Hliadka ho akurát legitimovala a nechala tak. Ale popis sedel ako uliaty vrátane oblečenia. Absolútna zhoda. Teda, aspoň to tak vyzeralo... No, a kukli mu do žobradla. Mal tam taký menši nožík, povedal, že na ovocie. Nechali ho tak. Stankaj nepodliehal prvým dojmom. Skôr chladno rozmýšľal. Od udalosti uplynuli dva týždne. Môže, ale nemusí to byť on. Lenže to miesto, onanovanie... žeby predsa len nejaký mladý úchyláčik?
Požiadal kriminalistu, aby poslal dvoch chlapcov, nech si toho mládenca trochu poobzerajú. Tak, z diaľky. Kadiaľ chodí, čo robí, či v tom parku býva častejšie ...
Žiadosť o povolenie domovej prehliadky niesol k prokurátorovi s malou dušičkou. Veď čo mal v ruke? Vlastne iba dojmy, pocity. Žiaden dôkaz. Napriek tomu s ním prokurátor nevyrazil dvere. Predsa len - taký surový útok za bieleho dňa priamo v meste a možnosť, že sa kedykoľvek zopakuje, nútil nič nezanedbať. "No čo, tak sa rodinke v najhoršom ospravedlníme, " usúdil prokurátor a presadil, že ani sudca nerobil problémy.
Stankaj teda pripravil akciu a zistil o prostredí, do ktorého sa chystali, čo sa len zistiť dalo. Ten mladík sa volal František Rezník, mal iba kúsok nad pätnásť rokov. Teraz končil základnú školskú dochádzku, pretože do školy začal chodiť neskôr a raz prepadol. Doma sú dovedna štyria súrodenci, on je najstarší. Všetci chodia do tej istej školy. Rodičia sú obaja nezamestnaní, veľmi biedne podmienky. V škole žiadne mimoriadne poznatky. Ale kriminálka ho videla skoro každý deň sedieť v tom parku. Akoby čakal na vhodný moment. Vždy na lavičke ...
V tichosti ho teda zobrali. Mladík nepôsobil vystrašene, matka ale bedákala až hrôza. V jeho izbe, o ktorú sa delil s bratom, našli ten nožík, ktorý rozmerovo zodpovedal. A hordy pornočasopisov schovaných vo válende. Zbalili mu všetko šatstvo, ktoré sa podobalo Patákovej opisu. Dnes už chlapci v kriminalistickom ústave robia s krvou zázraky. Koľkokrát už identifikovali DNA páchateľa napriek tomu, že látka bola vypratá?
K výsluchu zavolali aj kolízneho opatrovníka, ako sa na mladistvého patrí a po niekoľkých hodinách krížového výsluchu sa Rezník priznal. Áno, urobil to, ale nevie prečo. Často chodil do toho parku, pozeral na baby, lebo žiadnu nemal. Pozeral z kríkov a onanoval pritom. Teraz to bolo však také silné, že si chcel na ňu siahnuť. Neodolal. Jednoducho sa pri tom pichnutí vzrušil a keď utekal, odbavil sa. Nie, nevie koľkokrát ju pichol, zdá sa mu, že dva alebo trikrát. Že devätnásť? Určite nie!
Rezníkov advokát ex otto bol celkom snaživý mladý muž. Snažil sa to uhrať na duševnú poruchu, na nepríčetnosť. Lekári však potvrdili, že mladík je sice frustrovaný z rodinného prostredia trvalým nedostatkom financií i z toho, že u otca sa prejavila duševná choroba, prejavujúca sa záchvatmi fóbií, ale nie je to nič dedičné. Chlapec je z psychiatrického hľadiska zdravý, v pravom slova zmysle nemožno hovoriť ani o sexuálne motivovanom sadizme...Možno sa vyvinie, ale v tejto chvíli sa to nedá jednoznačne povedať.... mienil znalec...Ale pohyb na slobode môže byť nebezpečný, to áno.....
Stankaj teda s napätim čaká na súd. V rukách má expertízu krvi z Rezníkových nohavic. Jednoznačne - aj po vypratí našli Patákovej krv. Navyše tá krásavica pri konfrontácii Rezníka dokonale spoznala. Štyrikrát za sebou bez akéhokoľvek zaváhania a vo veľmi sťažených podmienkach, pretože jeden z vybratých figurantov naozaj vyzeral ako dvojička toho Rezníka. Bola si istá. No a má ešte jeho priznanie. Dá sa povedať, že presvedčivé. Chlapec nevie, prečo to urobil. Z druhej strany - Rezníkov duševný stav chlapca vzbudzoval predsa len isté pochybnosti. Vek blízky maloletosti, ťažké rodinné podmienky, bieda, šibnutý otec. Možno, že aj súd bude musieť povedať - Bože, odpusť mu, nevie, čo činí...
ONDREJ ŠIMÚNY
Pekné čítanie
