Dedo Jozef a za hrsť poézie

Slnečná žltá sa rozliala na štvrtkové ráno, ani čo by vytiekla odkiaľsi z obrazu Van Gogha. Pobehujem na každodenne vychodenej trase kuchyňa-kúpeľňa a pomedzi zachytávam vysielanie rozhlasu. Myšlienkami sa tu a tam vraciam k večeru, na ktorý som zašiel s manželkou a malým synom. Totiž opäť sme s priateľmi zorganizovali jedno milé kultúrne podujatie. ...s poéziou.

„Keď oblohou voľne si lietam, kašlem na to, ako sa má žiť,“ z rádia po chvíli začujem pieseň Petra Cmoríka. Aká symbolická náhoda, hovorím si. Veď je to zhudobnená báseň píšuceho kolegu, s ktorým pripravujeme spomínané akcie. A včera sa nám dostalo ozaj sympatického zadosťučinenia. Okrem iných vzácnych hostí v publiku došiel aj ktosi iný – takzvaný Dedo Jozef. Domáci senior a pre určitý okruh ľudí v Banskej Bystrici známa postava. Dedo Jozef bol vraj v isté roky jediným fotografom, ktorí tu obchádzal školské zariadenia a zvečňoval stovky žiakov. Aj medzi prítomnými na večernom podujatí sa našli azda štyria-piati, ktorí by kdesi doma vedeli vyhrabať školskú fotografiu z dielne deda Jozefa.

Teší sa, že sa prišiel pozrieť. Rozdáva úsmev, zoznamuje sa s tými, ktorí ho nepoznajú. A keďže sa hlási aj o slovo na mikrofón, tak mu ho – ako nečakanému špeciálnemu hosťovi - dávame. Program osolí básňami, ktoré prednáša spamäti. A napokon odkiaľsi vytiahne zopár starších kníh so známym označením KMP (Kruh milovníkov poézie) a dáva ich, aj s jeho venovaním vnútri, nám – vraj tým, ktorí zadarmo – len z lásky k slovu – organizujú kaviarňovú kultúru a šíria poéziu. Ostávame bez slov. S pohladením na duši, ako sa otrepane zvykne povedať. Dedo Jozef sa ale predčasne porúča. Ospravedlňuje sa, no doma má chorú manželku... Tvrdá próza bytia. On len na chvíľu vybehol za nami. Za poéziou... A tak trocha zaspomínať, pookriať pri slove a slovo zanechať. Zaklopané je, tak už len odísť.

Poézia života. Možno ju nájsť v slnkom zaliatom vangoghovskom ráne, ale aj v spomienke na večer s ľuďmi, ktorí ľúbia slovo a človečinu. „Keď oblohou voľne si lietam, kašlem na to, ako sa má žiť,“ doznieva refrén zhudobnenej básne. Odchádzam do práce. Pripravený hľadať ju vo všednom aj v nevšednom. Poéziu života.

Autor: Marcel Páleš
Foto: Miroslav Trimay