Dá sa žiť bez vášne, ale potom (na)čo?

Prikladám pero k papieru debilníčka a chystám sa poznačiť si poznámku o pláne zosnovať úvahu o vášni. Už-už začínam prvé písmeno „v“, keď v tom v rádiu spoza mňa zaznie z piesne presne to slovo, ktoré píšem. Uvažujem, že ktosi tam hore, v koho môže človek len uveriť, má nemalý zmysel pre humor. Áno, týždeň bol plný vášne, a tak nebude na škodu stratiť o nej pár viet.

Z obrovského stola šľahajú plamene. Vôkol na laviciach sedia smútiaci a ostošesť popíjajú, sem-tam sa svorne postavia, vzápätí si sadnú, opakovane dvíhajú poháre k nebesiam a tresnú s nimi o stôl. Na stole leží v otvorenej rakve mŕtvy, na očiach má peniaze, na hrudi kvety. Hore k svetlu a všade navôkol sa vznáša dym a mocne znie energická balkánska hudba Gorana Bregoviča. O chvíľu mŕtvy ožije. Všetci sa najprv preľaknú, ale postupne sa roztancujú. Uvedomujem si cigánsku vášeň, ktorá mi po celý čas predstavenia v štátnej opere vyťahuje na kožu zimomriavky. Aj štvrtok sa hneď stáva čarovnejším. Moje vášnenie má ale korene už v úvode týždňa.

V pondelok po práci na vernisáži maliarky pozorujem ľudí, ktorí so zanietením vychutnávajú čarovný obraz za obrazom. Dobre viem, že maľovanie je pre ňu životnou vášňou. Umením má vnútro presiaknuté do poslednej nitky a cezeň sa odráža k druhým. V utorok večer sedím v katedrále zaplnenej mladými ľuďmi na mládežníckej omši, celkom inej ako tie klasické nedeľné. Je nádherné zabudnúť na seba, na každodennú realitu, na starosti a povinnosti, a splynúť s ostatnými. Vidieť v ich tvárach, ako sa oddávajú niečomu božskému. Pridávajú sa spevom a niektorí vychutnávajú s privretými očami. V stredu večer badám, ako sa v divadle tri profesionálne herečky vžívajú do svojich rol, ako precítene pristupujú k stvárneniu neľahkej témy odcudzenia. Svoje povolanie robia, ako už obyčajne, s oduševnením. Bez vloženej vášne by nejedna ich hra nemala šmrnc. V piatok večer pri pohári červeného končím rozhovor do rádia. Tentoraz som spovedal lídra inštrumentálnej rokovej skupiny. Uvedomujem si, že je zapálený pre hudbu. Dokonca sa zasekol pri otázke, čo by robil, ak by sa nevenoval muzike. Vášeň k nej mu zároveň ozmyselňuje život.

Sobotu v noci zavŕšim deň pri filme Balada o Vojtovej Maríne. Skvelá staršia vec s Ivanom Mistríkom v hlavnej úlohe o láske aj neláske, o túžbe... O vášni. A napokon v nedeľu sa stretám s priateľmi z literárneho zoskupenia. Každý jeden z času na čas vytesáva svoje vášne do básní. Je nádherné, ako sa aj vďaka tomu spájame. V podstate v každom z týchto ceztýždňových pristavení ide o lásku k niečomu. O lásku maliarky k umeniu, o lásku veriacich k Nemu, o lásku herečiek k divadelnej profesii, lásku hudobníka k muzike, píšucich k poézii atď.

Vášeň, ak sa lepšie prizrieme, možno badať tu a tam u mnohých ľudí. Ide o akýsi neviditeľný oheň, ktorý v nich menej či viac horí a oni vďaka nemu na ceste životom nemrznú. Vkladajú sa zanietene do svojich záujmov, do svojej práce, do svojej viery, do vzťahov, ale aj do bežných každodenných rutín. Na druhej strane, keď sa lepšie pozriete do očí nešťastným ľuďom, nájdete v nich prázdnotu. Je v nich vyhorené. Chýba im nadšenie, chýba im zmysel, chýba im životná vášeň. Áno, život nie je len o ružovej, a na každého zrejme raz či viackrát doľahne otupenie, vyprázdnenie, nezmysel. Ale väčšinou sa azda z toho dá pozbierať a hľadať nanovo. Veď netlie v nás ten symbolický oheň večne?
Dozvášnenia!

„Žiadna prekážka nie je neprekonateľná pre toho, koho ženie vášeň.“ (Anakreón)

Marcel Páleš
autor foto: Bohdan Mezei