Cválať s vetrom opreteky pod božím nebom

Celé Mongolsko je náhornou plošinou s veľkosťou ako tri Francúzska, ktorej základná výška je 1600 m nad morom. Od októbra do mája tu takmer  neexistujú zrážky (asi 2 %), zato cez letné mesiace dostáva zem poriadnu zálievku, možno ako náhradu za mrazy, ktoré ju počas zvyšku roka sužujú.

Odchádzame dvoma taxíkmi naplnenými batožinou zo stanice v Ulánbátare a počas jazdy pozorujeme, ako sa aj v bezpečí vnútra "hradieb" mesta bez pouličnej kanalizácie prejavuje prírodný živel, ktorý na plytkom piesčitom podklade nemá kam vsiaknuť. Zo severných kopcov, kam ešte zasahujú nedozierne jurtoviská ("jurta" je ruský názov pre kočovnícky stan správne nazývaný "ger"), strhli prúdy vody tony zeme, ktoré sa valili spontánne vytvorenými korytami, vedúcimi najskôr pozdĺž spevnených prašných ciest, potom sa premenili na rieky. Z hlbokej kaluže na úpätí vyčnieva kabína nákladného automobilu, okolo bezradne postáva vodič a hlúčik divákov.

Centrálne Suchbátarovo námestie sa v jednej zo svojich polovíc, na mieste jednosmernej dopravnej tepny spájajúcej východo-západný ťah mestom so severo-južným, stalo riečiskom. Automobily hrdo plávajú, zatiaľ čo chodci márne postávajú a obchádzajú okolo brehu. Vidiecky mladík v tmavo modrom délu a vysokých jazdeckých čižmách sa odhodlá vykročiť, ale ešte nie je ani v tretine, a už sa ocitá vo vode po kolená. Zastaví sa, a potom už oveľa prudšími pohybmi, bez toho, aby sa staral o okraje svojich čižiem, prejde na druhú stranu.
 Po týždni strávenom v kupé sa nám aj maličký byt Aleninho priateľa Ligdena, nachádzajúci sa v panelákovej zástavbe ruského typu tvoriacej centrum mesta, javí ako priestorný budoár. Obostierajú ho plagáty predpotopných jašterov, ktoré sa na ne dostali po veľkom objave lokalít  zachovaných pozostatkov týchto obrov v  juhozápadnej Gobi pred niekoľkými rokmi. Makroklimatické podmienky zostali v tejto časti krajiny tisícročia relatívne nezmenené a rovnako ako napríklad v Arizone umožnili zvyškom telesných schránok pretrvať. Výskum dodnes vedie Ligdenov otec, slávny antropológ Barsbold. V byte sa nájde aj jeho fotografia a veľa jeho kníh, rovnako ako fotografie a knihy Ligdenovho deda Rinčena.

BAŠTY VZDELANOSTI
Nositeľom vzdelanosti boli od 16. storočia, keď sa do Mongolska zaviedol tibetský lámaizmus, početné kláštory. Ešte v dvadsiatych rokoch, keď touto krajinou prechádzali švédski cestovatelia Hedin a Haslund, existovalo vyše 800 týchto centier, pomocou ktorých sa tiež udržiavalo mocenské spojenie s centrálnym Orgo (mongolsky "palác"), neskoršou Urgou (poruštený termín) a dnes Ulánbátarom (mongolsky "červený hrdina"). Koncom tridsiatych rokov došlo po mnohých okliešťujúcich krokoch k definitívnej akcii už sebaistého boľševického režimu: vyše 700 týchto
kláštorov pomocou vojenskej techniky fyzicky zlikvidovali a ich osadenstvo v počte niekoľko tisíc lámov vyvraždili. Vzdelanosť sa odsťahovala už len na univerzity. Od slobodných volieb v roku 1990 sa však kláštory opäť obnovujú...
V tridsiatych rokoch profesor Damdinsuren vynašiel transkripciu mongolštiny do azbuky a začal sa spor o písmo, v ktorom prirodzene nešlo len o sústavu znakov, ale o celú písomnú tradíciu národa, od ktorej by sa jej týmto krokom podarilo vzdialiť, zapadla by do "nečitateľna" . Práve stranu obhajcov tradičného mongolského písma viedol temperamentný vedec, spisovateľ a dramatik Rinčen. Táto zásadná polemika sa ťahala niekoľko rokov, ale vzhľadom na politické záujmy Moskvy bol výsledok v nedohľadne. Rinčen napokon strávil niekoľko rokov vo väzení. Dnes sa v celom Mongolsku obnovujú nápisy, zatiaľ v oboch písmach, a malí školáci sa už opäť učia písmo svojich predkov. Náš odchod na miesto nakrúcania, k rodine žijúcej asi 800 km južne od Ulánbátaru, sa rýchlo blížil. Jeden zo siedmich synov (a štyroch dcér) rozvetvenej rodiny, Batsuur, sa mal autom vydať s nami. Rýchlo dokončoval nevyhnutné na cestu v piatok, pretože sobotu a utorok považujú Mongoli za nežiaduci deň na dlhé cesty. Modrobiela latvia vyzerala sympaticky, avšak pri predstave jazdy stepou a púšťou vyvolávala určité pochybnosti. V neskoré piatkové popoludnie sa ako koráb naložený po okraj vydala s nami na palube do kolísajúceho pohybu. Po niekoľkých kilometroch, ešte pred hranicou mesta, Batsuur zastavil a oznámil poruchu na tesnení valca, ktorú bude možné opraviť až na druhý deň. Prekvapila nás ľahkosť, s akou náhle pripustil posun odchodu na sobotu. Neskôr sa ukázalo, že piatkový štart bol len zastieracím manévrom voči vesmírnym silám. Nasledujúce udalosti akoby však tejto domnienke nedali za pravdu. Sobotné ráno nás privítalo tmavo zatiahnutým nebom a okolo dvanástej začalo husto pršať. Mesto obostrela búrka. Po asi troch hodinách dážď prestal a my sme spozorovali postup mračien na juh. Po ďalších troch hodinách sa zjavil nervózny Batsuur a dal pokyn na opätovné nalodenie. Smerom na východ a západ od Ulánbátaru vedú asfaltové cesty, smerom na sever a juh železnice, v ktorých blízkosti sa tiahnu kolesami vyjazdené pásy, ktoré tvoria hlavnú automobilovú tepnu. Asfalt sa končí niekoľko desiatok kilometrov za mestom, a tam sa tiež začína vodičova skúška. Tu každá drobná chyba znamená zapadnúť a cesta, ktorá má trvať jeden deň (v našom prípade) sa pretiahne na štyri.

HĽADANIE DOMOVA
Radosť z návštevy, ktorú u nás predstavuje pojem "slovanská pohostinnosť" sa v Mongolsku posúva k nevídaným extrémom. Bolo možné presvedčiť sa o tom už počas cesty naprieč stepou a Gobi. Niekoľkokrát sme zastavili pri rodinách žijúcich momentálne blízko frekventovaného ťahu. Okrem kvaseného kobylieho mlieka (kumys) airaku vás takmer všade pohostia kolujúcim pohárikom mliečnej vody archi (asi 20 % destilát z kvaseného mlieka), alebo aj vodky normálnej, na stolíku v gere pani ponúka upravené cagan idee - syrové výrobky zo všetkých druhov mlieka - ktoré je okrem mäsa životným základom stravy Mongolov.

Cez zimné obdobie žijú pastieri na zimoviskách, ktoré sú v blízkosti najmenších správnych centier - somonov. V čase letnenia sa rodiny pohybujú za svojimi stádami obyčajne v teritóriu somonu. Presnejšie miesto vedia väčšinou na správe somonu či okolití pastieri. Návrat k rodine, či cielená návšteva kočovníckeho ajlu vôbec, však v našom prípade znamená najskôr hľadanie v krajine.

Bol večer štvrtý deň a my sme sa nachádzali podľa Batsuurových informácií asi desať kilometrov od rodiny - nášho cieľa. Zapadajúce slnko vykresľovalo kontúry hornatého hrebeňa, ktorý vystupoval z plochej púštnej krajiny a my sme ho mohli obdivovať tým skôr, že auto zapadlo pre zmenu do piesočnej duny na jeho úpätí. To sme ešte netušili, že sa nám pohľad na hrebeň bude otvárať v nasledujúcich dňoch každé ráno, pretože náš cieľ bol naozaj blízko. Základ Batsuurovho rodinného ajlu tvoria tri gery. V jednom bývajú jeho rodičia, sedemdesiatdvaročný patriarcha, adža Džaminsuren a jeho o niekoľko rokov mladšia žena Dulamžav. Spolu s nimi tam žijú dve najmladšie dcéry a Batsuurove sestry Dašžav, ktorú všetci volajú Daša a Otgonceceg, nazývaná Ogi. V druhom geri žije staršia dcéra Rincenchant, ktorá prišla o muža, jej šestnásťročný syn Suche a jeho dve mladšie sestry. Tretí ger je kuchyňa a sklad potravín. Mäso však visí vľavo i vpravo od dverí obytných gerov, zvláštne prúdenie vzduchu medzi dvermi pôsobí, že sa nepokazí.

ZÁVIDENIAHODNÉ VZŤAHY
Najmä cez leto sa však celý ajl zaplní návštevami príbuzných, takže v jednom geri spí vrátane detí až pätnásť ľudí. Tento stanový spôsob života vedie k neobyčajnej tolerancii a návykom tichej, ale prirodzenej komunikácie, ktorá umožňuje všetkým obyvateľom nájsť v malom priestore svoj spôsob intimity. V blízkosti gerov je medzi dvoma kolmi napnuté lano, pri ktorom je miesto pre kone a neďaleko sú uviazané aj žriebätá, ťavie mláďatá, teľatá a do drevenej ohrádky sa počas dojenia zatvárajú aj kozľatá. K nim sa samice vracajú od stáda pasúceho sa až kilometre ďaleko na  skromnom poraste púšte. Pastieri ich podoja, nechajú napojiť mladé a samice sa za náreku mláďat vracajú k svojmu stádu. Opodiaľ trojice gerov bol vztýčený ešte štvrtý, najväčší, a tam sme sa usadili my. Štyria slobodní muži, jedna vydatá a jedna slobodná žena. Kombinácia, nad ktorou sa Mongoli neustále čudovali alebo usmievali. Ger tvorí jadro zložené z pletivových štvorcových segmentov po obvode (od 5 do 12, podľa veľkosti), ktoré sú pozdĺž celého obvodu obalené vrstvou látky a plste a celý ger prikrýva pevná celta, zachytená na strope o radiálne sa zbiehajúce drevené výstuže. V daždivom období máva ger ešte ďalšiu, nepremokavú vrstvu. Kruhovitý "vrchlík" je prikrytý hrubou štvorcovou záklopkou, ktorá je na všetkých štyroch koncoch priviazaná povrazmi k podstavcu. Ak neprší, je stále napoly odtiahnutý a tu sa tiež prestrčí komín malej piecky na argal - dobytčí trus. Správa o početnom prírastku "našej rodiny" sa rýchlo rozkríkla po kraji, a tak sme občas hostili zvedavé návštevy z okolitých ajlov, čím sme tiež hasili  nemenšiu vlastnú zvedavosť. Najviac sme však milovali návštevy náhodné, ktoré sa u nás zastavili ako pri prvom z gerov, keď ich cesta viedla zo severovýchodu. Mongoli sa vyznačujú  neobyčajným ovládaním svojich emócií. K etikete patrí zachovanie pokojnej tváre aj v psychicky extrémnych situáciách.

MÁGIA SLOVA
Mená, ktoré dávali Mongolovia svojim deťom boli tradične tibetské a podľa astrologických súvislostí ich udeľoval láma. Od kultúrnej revolúcie v roku 1911 sa vyskytujú najčastejšie mená priamo z mongolštiny. Členovia "našej" rodiny nosia obidva druhy mien. Sestry majú častejšie mená tibetské: Rincenchant, Janžmaa, Dašžav a bratia mená mongolské, majúce spoločný prívlastok "bat", čo znamená v mongolštine "pevný, dobrý". Meno Batsuur tak vyjadruje "pevný základ", jeho brat Batbaatar sa vlasne volá "dobrý hrdina". Batnasan "pevne zrelý" a podobne. Mená všeobecne sú však častejšie späté s prírodou Altan Namar "zlatá jeseň", Altan Ceceg "zlatý kvietok" a podobne. Deti svoje celoživotné mená tradične dostávajú až okolo svojich troch rokov, dovtedy majú často len mená dočasné, ktoré slúžia na zaplašenie pozornosti zlých duchov od dieťaťa. Mená znejú preto ako "špata", "škaredý"  a podobne. Práve z tohto dôvodu rodina najlepšie ocení zmienku o svojom dieťati: "To je ale škaredé dieťa." U doživotných mien však dochádza k ďalšej komplikácii: chlapci niekedy dostávajú dievčenské mená a naopak, podľa toho, ako veľa potrebujú z tej druhej zložky sily, ktorá tvorí svet. Keď dievčatko neprospieva, dostane chlapčenské meno, ak je chlapec príliš divoký, dostane meno dievčenské, aby mohol ľahšie dosiahnuť rovnováhu.

Po celý čas nášho putovania nás sprevádzal cestopis švédskeho cestovateľa Henninga Haslunda, ktorý pri svojich      cestách Mongolskom v 20. rokoch zapísal slová jedného z posledných duchovných vodcov Mongolov - lámuTöin: "Naše veľké nebezpečenstvo spočíva v presadení spôsobu života susedných národov do stepí, pretože ten zženšťuje náš ľud. Jedinou požiadavkou Mongola je dobrý kôň a voľná step pod božím nebom, a kočovný život predkov je jeho blahom. Za najodľahlejšími hranicami našich susedov žijú iné národy, ktoré tiež hynú v úsilí po márnom pozemskom zisku, ale oni pocítia potrebu vyslobodenia oveľa skôr, než naši susedia. Vrátia sa, aby hľadali iskru prapôvodu: budú ju hľadať v prírode a nájdu ju medzi našimi stádami."

 VÍT JANEČEK