Čumil

„No, kde si? Už ťa tu čakám celú večnosť,“ vykarhala Petra svojho nedochvíľneho priateľa. „Už idem, miláčik, len som hľadal kľúče, prepáč,“ ospravedlňoval sa tento nezodpovedný tridsiatnik už asi po stýkrát v priebehu jedného týždňa. „Jasné, samé trápne výhovorky! Myslíš si, že ma baví tvrdnúť v aute tri štvrte hodiny? Ponáhľať sa nemusíš, film už aj tak nestíhame. Idem do supermarketu, ak máš chuť, tak sa zastav, čau!“ Nervózne hodila Petra mobil do kabelky a šla sa prejsť medzi regály a polotovary. Vložila mincu do veľkého nákupného vozíka, čo vydával taký prenikavý hrmot, až ju z toho migréna pochytila.

Neprešlo ani dvadsať minút a Petrina nákupná horúčka rapídne poklesla. Nezdravé, tučné potraviny, drzí zákazníci, čo si pečivo naberajú bez igelitových rukavíc a kliešťov, a ani výpredajové heslá – tri plus jeden za cenu dvoch – nijako výrazne Petru nevzrušovali. Zakúpila si len jeden časák a spolu s nemotorným vozíkom sa pobrala preč.

„Len si čakaj, Peťuška, veď koľko kľúčov je na svete, toľkokrát sa tvoj Tomáško na rande nedostaví,“ zahundrala popod nos. Vyšla von, rýchlo sa zbavila hukotajúceho vozíka a nasadla do auta. „Júj, to je kosa, nenávidím zimu,“ priznala sa Petra svojmu odrazu v zrkadle. Žiaľ, táto unudená slečinka sa v týchto chvíľach mohla pozhovárať tak akurát len sama so sebou, keďže jej údajný priateľ sa na ňu opäť vykašľal. Ešte raz ho skúsila kontaktovať, no ten sedlák jej nedvíhal.

Petra aj napriek tomu, že s úplne čistým svedomím mohla vycúvať z parkoviska a ísť sa vyplakať k nejakej kamoške, zostala sedieť v aute. Svoj pohľad upriamila na čumila. Živého, ufúľaného, v otrhaných šatách, ktorému ani treskúca zima, ani nezdravé polotovary žiadne vrásky nerobili. Stál pred presklenou stenou supermarketu a díval sa dnu. Bol to taký zvláštny pán. Ani žobrák, ani tulák. Od nikoho neprosíkal drobné, nestopoval autá, ani nákupné vozíky, nesnažil sa nikoho obrať o kabelku či igelitovú tašku, plnú sýteho jedla.

„Ach, Bože, aká som ja hlupaňa,“ skritizovala Petra svoj životný postoj. Vie, ako neznesiteľne pohŕda každý deň teplým, chladeným či vyprážaným jedlom, pred zimou sa chráni desiatimi vrstvami oblečenia a k šťastiu jej chýba presne to, čo práve nemá, no videla to v nejednom zlatníctve.

Petra razantne vystúpila z auta. Odhodlaným krokom podišla k čumilovi. „Dobrý deň, prijmite odo mňa pár drobných pre šťastie a snáď aj pre nový začiatok,“ povedala Petra ustráchanému pánovi. Ten sa na ňu chvíľu díval, akoby jej reči ani zďaleka nerozumel, no neskôr jej venoval taký úprimný úsmev, až to pri srdci zabolelo. „Ďakujem, láskavá pani, ale mne peniaze k šťastiu netreba, skúste sa na veci dívať z iného uhla pohľadu a možno zistíte, čo vás najväčšmi obohacuje,“ vložil jej mince do dlaní a obrátil svoj zrak na presklený výklad.

Tatiana Kovalčinová