Čo patrí do živého skanzenu Modry

Slovensko je prekrásna krajina, ktorá má niekoľko prekrásnych krajov s ich osobitosťami, ktorými sa môže popýšiť. Avšak pre mňa je najdôležitejšia práve tá "moja" perla Malých Karpát, moja rodná Modra.
Čo dáva Modra Slovensku? Čím ho môže reprezentovať? Určite vo svete veľmi známou, krásnou modranskou keramikou.  Veď ktorý správny a pravý Modran by si so sebou nezobral na pamiatku, alebo aspoň vo svojom srdci jej malý kúsok. Naša keramika je vlastne našou vizitkou vo svete.  A pravda je, že reklamu nám robí výbornú. Keď príde do Modry nejaký hosť, na  pamiatku si určite odnesie okrem krásnych zážitkov aj kúsok prekrásnej pestrej keramiky, ktorú mu možno odovzdá chýrna dievčina v modranskom kroji. Prečo som o tom presvedčená? Pretože patrím k tým ľuďom, ktorý takýto kroj majú. Som rada, že mi ho moja babička počas upršaných dní vyšila, a že budem mať aj takúto pamiatku na ňu i na ľudové tradície Modry. Nesmie sa stať, že v budúcnosti bude v niektorej modranskej domácnosti chýbať tento výtvor šikovných modranských rúk.

Rúk, ktoré s precíznosťou vyberali tú najlepšiu hlinu, rúk, ktoré ju s citom vypracovali, rúk, ktoré ju s nehou vytvarovali, rúk, ktoré ju s láskou ozdobili. Práve táto tradícia, toto prekrásne remeslo sa musí zachovať v nás, aby sme ho mohli ďalej odovzdávať svojim deťom.
Modra je jedným z miest "vínnej cesty", ktorá spája mestá pod Malými Karpatami s krásnou tradíciou pestovania hrozna. Čo je špecifické pre tieto mestá? Čo si snáď každý predstaví, keď počuje tieto slová?
Asi pivnice plné vynikajúcich vín. Predstaví si jeden súdok pekne vedľa druhého, ktoré obsahujú vo svojom "srdci" plody možno aj celoživotnej práce. Ale nielen toto patrí k "perle Malých Karpát". Sú to aj kilometre vinohradov. Nie sú tu však len pre vlastnú pôdu, ale pre starostlivosť ľudí, ktorí sa o ne s láskou starajú. Nie vždy sa podarí dopestovať zdravú úrodu. Nie vždy oberáte veľké strapce s plnými bobuľami, ktoré až praskajú.
Prezradím vám jedno tajomstvo, ktoré som sa dozvedela. Pre takéto hrozno vraj musíte mať dobrú pôdu plnú živín,  z ktorej vám vyrastie pevný a silný kĺč, prajnosť slnka, aby vám na hrozienko pekne svietilo a pomáhalo mu zrieť, dobrý odhad, aby ste dobre a správne postriekali proti škodcom, ale veľmi dôležité je vraj aj to, aby ste sa vedeli správne modliť.
Toto mi prezradila moja babka, ktorá má hrozno naozaj výstavné, takže o tom asi musí niečo vedieť. Ja som sa to dozvedela od svojej babičky, ktorá takto posunula svoje tajomstvo ďalej. Každý vinár má svoje tajomstvá, ale načo by mu boli, keď si ich odnesie do hrobu? Nanič. Zahodí svoju celoživotnú prácu, ktorá nebola vždy ľahká. Aby toto celoživotné poznanie malo zmysel, musí sa rozvíjať. Musí ho predať svojim deťom a vnukom, aby tieto znalosti využívali aj oni a aby mohli tieto "zlepšováky" možno ešte trošku vylepšiť a "poslať ďalej".
Čo sa však musí zachovať pre nové generácie bezpodmienečne? Hrozno. Ale nielen jeho neodolateľná chuť, ale aj činnosti, ktoré sú s ním spojené. Zberanie hrozna a jeho prešovanie. Väčšina ľudí, najmä mladých v mojom veku, tieto činnosti priam neznáša. Keď im rodičia povedia, že sa cez víkend bude oberať, zrazu ochorejú, len aby nemuseli ísť.
Prečo, veď čo už môže byť krajšie na októbrových  víkendoch? Vlani to boli veľmi rozmanité víkendy. Jeden bol krásny, slnečný a teplý, ako z polovice septembra, a druhý bol už klasicky jesenný, upršaný a zamračený. Ale jedno mali oba spoločné.   A to množstvo ľudí, ktorí cez ne oberali plody svojej celoročnej práce.
Pre mňa je toto veľmi idylický čas. Mne až oči zasvietia, keď sa povie, že sa pôjde cez  víkend oberať. Vôbec mi nevadilo, že som mala obuté obrovské a nepohodlné "gumáky" a oblečený o tri čísla väčší pršiplášť, ktoré ma zachránili pred strašným dažďom. Úplne sa stratilo to, že "lialo ako z krhly" a mne sa pri každom pohybe spustil z kapucne príval vody, že bolo tak mokro, že som mala na nohách niekoľkocentimetrovú vrstvu blata.
A čo chutí viac ako babičkin zemiakový šalát a kúsok údeného na "prechode" v strede vinohradov? Nič. Takúto delikatesu vám neponúknu v žiadnej reštaurácii.
Každý rok sa teším aj na tú vyčerpanosť a únavu, keď je všetko obraté, už som prezlečená do suchého, na nohách mám teplé papuče a pijem v babičkinej kuchyni teplý čaj.
Ale viete, čo je ešte lepšie? Keď sa hneď potom prezle- čiem a nastúpim na "druhú šichtu", pretože sa ide prešovať. Tá zábava je veliká. Keď skoro padnem do obrovskej kade plnej pomletého hrozna, keď ho nalievam do preša.
A potom, keď sa predbiehame, kto bude priťahovať a točiť tou obrovskou tyčou a kto si prvý naberie zo sladučkého muštu. Podľa mňa, keď vám niekto prinesie mušt vo fľaši, už to nemá svoje čaro, ako keď vám tečie rovno do pohárika.
Čerešničkou na torte je však zavŕšenie dňa - umývanie "bedničiek" a škopkov. Vtedy je až životu nebezpečné priblížiť sa na dvor, pretože by sa  práve na vás mohla zvrtnúť tá nezbedná hadica v našich rukách.
Ja tieto chvíle milujem a chcem, aby ich mali radi aj moje deti. Možno raz dostanem do spravovania babičkin vinohrad. A ja viem, že ona sa oň starala aj kvôli mne. Viem, že keby jej, keď bola malá, bol niekto položil otázku, čo chce zachovať pre svojich vnukov  a pravnukov, určite povie, že to, čo tak miluje ona. Niečo, čo nám je od prírody dané - výbornú polohu, niečo čo sme zasadili my - vinohrady, a niečo, čo symbolizuje náš "ľud" - naše kroje a našu keramiku.
Ja viem, že sa oberá aj inde, aj inde vyrábajú rôzne keramické výrobky a majú ľudové kroje. Ale nikde inde nemajú babičkin zemiakový šalát a  nejedia ho vždy na prechode, nikde inde nemajú ten maličký zelený preš s tyčkou, ktorá sa tak rada stráca a nikde necítite teplo domova tak, ako s teplým čajom v babičkinej kuchyni, nikde inde vám nikto z lásky neušije a nevyšije vlastný kroj.
Ja asi mojim deťom nebudem môcť povedať toľko, čo povedali mne moji rodičia a starí rodičia, určite im neušijem vlastný kroj, ale ja sa budem snažiť predať im aspoň kúsok  z mojej lásky k mojej domovine.  A toto by mal spraviť každý. Práve tieto skúsenosti a láska našich rodičov k tomuto kraju by sa mali zachovať pre budúce  generácie.

Mária GALÁŠOVÁ