Čierne baletky našich polí

Jedného rána na prahu zimy je park, cez ktorý bežíte na autobus, posiaty veľkými čiernymi vtákmi. Pasú sa na chudobnom trávniku ako sliepky, dôstojne krokujú zem silnými nohami v pernatých nohaviciach a kovovo sa ligocú. Ani nevyzerajú, že majú za sebou takú ďalekú cestu - možno práve prišli odkiaľsi z Uralu.

Havran bol od dávnych čias symbolom múdrosti. V Rusku ho považovali takmer za národného vtáka, nezaobišla sa bez neho takmer ani jedna rozprávka. Tvrdí sa, že títo čierni operenci predpovedajú dlhú zimu: aj keď je to len povera, už niekoľko rokov im v pätách idú prvé silné mrazy a prvé vločky snehu. Podľa porovnávacích "inteligenčných testov" patrí čeľaď krkavcovitých spolu s papagájmi k najbystrejším vtákom vôbec. Zahŕňa 116 druhov, rozšírených okrem Južnej Ameriky po celom svete. Sú to tvory extrémne prispôsobivé; dajú sa dobre skrotiť, naučia sa "rozprávať", krkavce dokonca rátať do šiestich. V havranej prefíkanosti a obozretnosti je asi skryté aj tajomstvo ich dlhovekosti: dožívajú sa až štyridsať rokov, a to je u vtákov veľa.

Nie je ľahké odchytiť ich ani pre potreby krúžkovania. Havrany sa odchytávajú buď v špeciálnych voliérach, alebo sklopkou, ktorá musí byť rafinovane skrytá látkou, navyše ešte zahrabaná do snehu. Havrany majú postreh a tiež vynikajúci zrak, oveľa lepší než človek. Ak jeden z nich nájde niečo pod zub, v tej chvíli sú na mieste aj ostatné. Nezabudnú sa totiž starostlivo strážiť a pozorovať jeden druhého. Krúžkovaním sa potvrdilo, že si nepotrpia na novoty. Keď sa ráno rozlietavajú z nocovísk, navštevujú každý deň tie isté, im dôverne známe miesta. Vedia si zapamätať ľudí, ktorí ich kŕmia, pánov venčiacich svoje psy. Sú schopné podľa správania odhadnúť, či je človek len na prechádzke, alebo im niečo nesie "do zobáka".

ZA RÁNA SA DOBRE RANDÍ
Aj keď potravu vyhľadávajú zhora, nikdy nelovia počas letu - chodia po zemi a zbierajú. Sú  všežravce, dokonca je ťažké vymyslieť väčšieho všežravca - vari okrem prasaťa. Ťažko povedať, čo vlastne nežerú. Živia sa drobnými živočíchmi, bobulami, semenami, odpadkami. Aj zdochlinami. Pravidelne sa zdržiavajú na skládkach komunálneho odpadu. Tam zožerú prakticky všetko, dokonca aj nejedlé predmety. Vtáky majú veľmi rýchly metabolizmus od zobnutia až po vylučovanie to trvá niekedy iba niekoľko minút. Potrava nimi preletí veľkou rýchlosťou, niekedy aj nie celkom strávená. V niektorých mestách robia užitočnú službu - likvidujú psí trus. Obľubujú ho najmä v poslednom čase, keď najlepších priateľov človeka kŕmime konzervami a granulami a ich exkrementy sú preto mimoriadne výživné. Havrany prilietavajú zavčasu ráno, cez zimné noci vyhladnú, a práve vtedy sa to v parkoch hemží psími miláčikmi. Niekedy už v kŕdľoch vyčkávajú na psíkov a čakajú, čo bude na raňajky. Na prelome októbra a novembra odlietajú "naše" havrany na juh, do juhozápadného Francúzska, do Stredomoria, a k nám sa naopak presúvajú havrany z Ruska, Pobaltia, za severných oblastí  Poľska. Tie najvzdialenejšie sú až z podhoria Uralu. Objavujú sa presne podľa kalendára: prvé rozviedky okolo 15. októbra, koncom mesiaca potom hlavné kŕdle - v rozpätí sotva jednej dekády.

Havrany zo severu sú adaptované na väčší chlad, k pocitu tepelnej pohody im stačí zimovať u nás. Keď sa však aj tu začne poriadna zima, nezostáva im nič iné, len sa vybrať ešte ďalej, do Porýnia. Ako sa zistilo podľa krúžkovania, sú neuveriteľne konzervatívne a musia mať aj vynikajúcu zrakovú pamäť: lietajú stále na rovnaké miesto a generácie vtákov si tú informáciu akýmsi, nám neznámym spôsobom odovzdávajú odkiaľsi z Uralu. Málo javov v prírode je takých monumentálnych ako ich prílet na nocoviská: sociálne správanie sa týchto vtákov má gigantické rozmery. Zvláštny, ťažký zvuk desaťtisícov, možno státisícov čiernych krídel, ktoré zatemnia oblohu nad cestou. Autá rozsvecujú svetlá a nervózne vytrubujú. Čierny mrak vzdúvajúci v mäkkých vlnách. Vtáky sa vznášajú, krúžia, tancujú v niekoľkých vrstvách nad sebou. Aj keď nie sú ani trocha agresívne, naháňa to hrôzu.

PRESNÝ CIEĽ
  "Pozorovanie ich letu, napríklad priamo v zámockom parku, uprostred obrovských platanov, javorov, jaseňov, patrí k najfantastickejším zážitkom," hovorí ornitológ David Storch. "Zmysel tohto rituálu celkom nechápeme," dodáva a prirovnáva ho k happeningu alebo k psychóze rockového koncertu. Možno si tým vtáky upevňujú znalosť miest, kde nocujú, štrukturujú si vnem krajiny, ubezpečujú sa, že je všetko v poriadku. Za veľkého kriku, do ktorého sa mieša krik kaviek, ktorých je medzi nimi na spoločnom nocovisku niekoľko tisíc, prilietajú v rôzne veľkých kŕdľoch zo všetkých smerov a zhromažďujú sa na poli alebo, keď je rozbahnené, na stromoch. To trvá niekoľko hodín, už od popoludnia. K obsadeniu nocovisk však ešte zďaleka nedôjde. Niektoré kŕdle sa usadia na stromy, iné ešte krúžia vo vzduchu. V jednej chvíli sa znesú k stromom obsypanými havranmi, a tie vzlietnu, ako keď vystrelí. Tak sa postupne striedajú a v akýchsi rytmických vlnách sa pomaly posúvajú k nocovisku. Aj tam však pokračuje toto vlnenie, vlny havranov sa prevaľujú nad stromy ako para nad hrncom, konáre stromov praskajú pod ťarchou desiatok tiel. Zložité akrobatické tance, to všetko pri ohlušujúcom krákaní. Je to živelná dynamika búrky, vodných vírov chumelice, lejaku. Kŕdeľ funguje ako celok, ako jediná bytosť.

PRAVIDLÁ KŔDĽA
Pohyb prestáva až za tmy, ale ešte dlho do noci pokračuje krákanie a hašterenie. Rovnako po rozvidnení, keď tiahnu zo severných nocovísk, pôsobí ich krik až hitchcockovsky. Havrany sú - na rozdiel od krkavcov - sociálne po celý život. Spolu hniezdia v kolóniách, dokonca býva niekoľko hniezd na jednom strome. Náruživo sa pritom hádajú, kradnú si navzájom konáre z hniezd. V kŕdli nie je žiadny vodca, aj keď staršie majú rešpektované postavenie. Sedávajú na výhodnejších miestach, vo "vyšších poschodiach". Ak je veľký mráz a staršinovia teda nemôžu vysedávať na vŕšku, posúva sa všetko dolu. Niekedy dokonca musí mládež odlietnuť. Počas hniezdenia sú monogamné, až v poslednom čase dochádza k rôznym výkyvom. Na hniezdenie, rovnako ako na nocovanie havranom vyhovujú lužné lesy, okolie riek. Často aj cintoríny, ktoré im pravdepodobne lužné lesy pripomínajú. Rozhádzané hniezda ožijú v marci, začiatkom apríla sú v nich tri až päť zelenkastých, tmavo škvrnitých vajec. Hniezdne obdobie je dlhé, samice sedia na vajciach asi 16 dní, partner jej v tomto čase prináša potravu. Asi päť týždňov kŕmia mláďatá v hniezde obaja rodičia. Pozostatky po havraních nocoviskách či hniezdiskách ľahko nájsť: "Havrany s veľkou obľubou požierajú gumičky, gumové rukavice, akékoľvek zvyšky malých gumených  vecí. Pravdepodobne si ich pletú s dážďovkami, aj keď majú vynikajúci zrak. Ak chceme objaviť havraniu nocľaháreň, stačí chodiť po lužnom lese a pozerať sa na zem," opisuje túto záhadu David Storch.

(Spracované zo zahraničnej tlače)