Čierna neveští nešťastie

Aj o čiernom panterovi si ľudia myslia, že je to veľmi agresívna, človeku nebezpečná šelma. Pritom nie je ničím iným ako druhom leoparda, ktorý má v koži väčšiu dávku melanínu. Jedinec, ktorý sa narodí s čiernou srsťou, na ktorej sa iba ťažko dajú rozoznať typické leopardie škvrny, má totiž rovnaké vlastnosti a správanie ako jeho škvrnití bratia.

 

Je zaujímavé, že melanodermia sa objavuje iba u dvoch ázijských poddruhov leoparda - u jávskeho leoparda (Panthera pardus melas), u ktorého sa čierni jedinci vyskytujú pomerne často, a u indického leoparda (Panthera pardusfusca). V čom spočíva ten zvláštny jav, keď sa v bežne sfarbenej populácii odrazu objavia jedinci s čiernou srsťou alebo kožou? Zodpovednosť za melanodermiu nesú tmavé pigmenty, ktoré sa volajú melaníny (z gréckeho melas - čierny), ktorých majú cicavce, teda aj človek, veľmi veľa. Melanodermiu  spôsobuje enzým, ktorý sa nazýva tyrosinasa, pôsobiaci pri zložitom biochemickom procese, v priebehu ktorého sa aminokyselina tyrosín mení na tmavý pigment melafin. Celý proces sa odohráva v megalocytoch, hviezdicových bunkách ukrytých v koži, ktorými pretiahnutými cípmi preniká pigment do povrchových buniek na pokožke a odtiaľ do ochlpenia, vlasov a srsti.

 

Anomália v genetickej výbave jedinca môže spôsobiť, že tyrosínu je málo, alebo že sa v  organizme nenachádza vôbec. Nedochádza teda ani k výrobe pigmentu. To sa stáva u albínov, ktorí majú bielu kožu a srsť práve preto, že neobsahuje žiadny pigment. Z rovnakého dôvodu majú albíni červné oči, v ktorých vidieť aj hustú sieť krvných kapilár. U zvierat sa albinizmus pokladá kuriózne za prednosť. Sme nadšení z "bielej vločky", prvej bielej gorily, akú ľudstvo poznalo. V Indii zbožňujú bieleho slona ako sväté zviera. Vidieť bielu žirafu, tigra alebo veveričku sa považuje za niečo významné. Melanodermia má opačný účinok. Ale nie je čierna ako čierna. Existujú živočíšne druhy, u ktorých je čierne zafarbenie bežné. Napríklad u švábov, havranov, byvolov. Iný je však prípad, keď sa v jedinom vrhu narodí odlišný, melanický jedinec.

 

V niektorých prípadoch ľudia cielene robia selekciu čiernych druhov. Platí to napríklad pre čierne rasy ošípaných v Indii a v severnej Číne alebo pre tmavé druhy veľmi vzácnej akvarijnej zlatej rybky (Carassius auratus). Túto rybku pestujú čínski chovatelia už osem alebo desať storočí a dlhým procesom kríženia získali najrôznejšie ozdobné druhy. Podobnými procesmi kríženia sa podarilo získať vyše tristo veľmi odlišných rás psa. Pre niektoré z nich sú charakteristické nielen somatické rysy, ale aj čierne zafarbenie, ako u malého anglického teriéra, dobermana, írskeho španiela a mnohých ďalších. Viac než melanické variety zvierat vytvorené človekom nás zaujímajú tie, ktoré sa narodia spontánne v prírode. Nie sú zriedkavé prípady, keď melanické rasy vyvinuli preto, aby zviera mohlo splynúť s prírodou, a tak sa chrániť pred okolím. To je prípad myšky Prognathus intermedius. Jej svetlo hnedé zafarbenie sa výborne hodí k farbe púštneho piesku v Novom Mexiku, kde žije. Avšak v oblasti Alamogordo, kde je zem pokrytá stvrdnutou lávou čiernej farby, sa vyvinula nová rasa tejto myšky s tmavou, takmer čiernou srsťou.

 

Genetická mutácia, ktorá viedla k vzniku melanodermie, si v histórie evolúcie druhu vyžiadala veľmi dlhý čas. Človek však mal možnosť byť svedkom podobnej premeny, ktorá prebehla v neuveriteľne krátkom čase. Stalo sa tak v prípade motýľa Biston betularia. Na začiatku minulého storočia, keď v Anglicku ešte fabriky nevypúšťali do ovzdušia čierny popolček a znečisťujúce látky, boli listy stromov zelené a kmene porastené vrstvou bielych lišajníkov. Motýle poletovali aj po mestách. Motýľ Biston betularia so svetlými krídlami sedával na kmeňoch briez, s ktorými farebne splýval a unikal tak hmyzožravým vtákom. Ale s postupujúcou industrializáciou sa všetko zmenilo. Nebo zahalil smog, kmene briez očerneli. Motýlik bol odrazu priveľmi viditeľný a stával sa ľahkou korisťou nepriateľov. A potom sa stalo niečo úžasné. Vďaka predvídavej genetickej mutácii vznikol melanický variant motýľa, ktorý mal rovnakú farbu ako tmavé brezové kmene. V priebehu vedeckého výskumu v roku 1980 sa  zistilo, že 98 percent betulárií má tmavú farbu. V najznečistenejších oblastiach dokonca svetlé formy úplne zmizli. Je to síce kuriózne, ale nie je to všetko. V šesťdesiatych rokoch sa v Anglicku začalo s rozsiahlym antismogovým programom, znečistenie ovzdušia sa znížilo, brezy opäť obrástli bielymi lišajníkmi. A hľa, postupne sa objavili aj motýle Biston betularia so svetlými krídlami. Ich rady hustnú, zatiaľ čo počet melanických foriem klesá. A to všetko sa stalo v priebehu päťdesiatych rokov, teda v porovnaní s miliónmi rokov, ktoré obyčajne príroda potrebuje na dokončenie pomaly prebiehajúceho procesu evolúcie, v čase neuveriteľne krátkom. 

 

Spracované podľa zahraničnej tlače.

Foto: www.flickr.com

Autor: TASUMI 1968