Chybná úvaha

V našich príbehoch sme sa už niekoľkokrát venovali tzv. civilnobezpečnostným službám. Všelijakí čierni šerifi, ozbrojenci v slušivých rovnošatách v uplynulých rokoch dokonale napĺňali ľudové pravdy o capovi, ktorý sa stal záhradníkom.

Dlho trvalo, kým sa ministerstvu vnútra presadením nového zákona o súkromných bezpečnostných službách podarilo tieto výčiny aspoň obmedzil Dnes však policajti narážajú na jednotlivé prípady, ktoré nesú ich rukopis. Tak ako ten, ktorý sa odohral v závere roku 1997 v jednom stredoslovenskom meste.

Firma s názvom Heavy, s.r.o., mala zmluvy s asi desiatimi podnikateľskými subjektmi. Zabezpečovali im ochranu majetku a strážnu službu, na požiadanie prevozy peňazí. Je síce pravda, že v ich radoch pracovalo aj niekoľko ľudí, ktorých register trestov nebol priam ukážkovo čistý, nuž ale taký stav pretrvával aj v iných firmách podobného charakteru. Všetko išlo k plnej spokojnosti zákazníkov. Keď bolo málo ľudí alebo išlo o obzvlášť závažný prevoz, pomáhali aj pracovníci z vedenia firmy. Tak sa v jeden októbrový deň stalo, že prepravu peňazí z troch firiem do centrálnej pobočky banky zabezpečoval 45-ročný manažér firmy Richard Motús s ešte jedným mladým chlapcom, akýmsi Jožkom. Motús ani nevedel jeho priezvisko. Na firemnom favorite obehli firmy a v kovovom kufríku s číselným kódom sa im nazbierali bezmála tri milióny korún. Okolo štvrtej popoludní im už ostávala posledná časť povinností spoľahlivo zaviezť obsah kufríka do banky v krajskom meste. Išli po starej ceste, rovnobežnej s frekventovanou diaľnicou. Odrazu ich predbehol akýsi favorit a prudko spomalil. Mladý Jozef prudko šliapol na brzdu. V tej chvíli zozadu vyštartovalo ďalšie auto a cez okienko na strane spolujazdca mierila na Jozefa pištoľ. Akýsi chlap v čiernej kukle ňou mával a dával pokyn zastaviť. Uniknúť nemali kam.

„Zastav, čert ich ber," zahrešil Motús. Len čo zastavili, z oboch strán na nich mierili chlapi s pištoľami. Nemalo zmysel klásť odpor.

„Dávaj peniaze, lebo ti odstrelím gule!" zavelil vyšší z nich, stoja či po pravej strane vozidla. Hlaveň akejsi pištole oprel Motúsovi práve o spomenutú časť tela.

„Daj to preč!" povedal tomu v kukle a rukou sa snažil odtlačiť pištoľ útočníka z ohrozenej citlivej časti svojho teta. Ozvala sa rana a v stehne pocítil bolesť.

"Tak dáš tie peniaze!" hrmel kukláč.

Motús už rezignoval. Spod sedadla zobral kufrík. Lúpežníci im zabavili kľúčiky auta, nasadli do svojich vozidiel a zmizli. Bezbranní ochrancovia cudzieho majetku si stačili akurát zapamätať typ vozidiel a poznávacie značky. Motús ticho syčal od bolesti, sedadlo pod ním pomaly červenelo.

„Ešte že mi ten blbec netrafil stehennú tepnu," poznamenal a mobilom volali sanitku a policajtov.

V meste sa strhol poprask. Celú lokalitu obsadili policajti. Fakt, že boli známe typy vozidiel a ešpézetky, dával šancu, že sa lúpežníkov rýchlym zásahom podarí zadržať. Krajský riaditeľ polície dal pokyn na vzlet vrtuľníka. Hľadal sa modrý favorit a biely menší bavorák staršej výroby. Ako sa dalo čakať, poznávacie značky boli ukradnuté a s príchodom tmy policajti stiahli vrtuľník z oblohy. Ponechali v platnosti akurát krajský dopravný uzáver. Azda budú mať šťastie.

Nemali. Po oboch vozidlách sa zľahla zem a ani dôkladné vypočutie pracovníkov firmy už neposkytlo žiadne nové informácie. V prepadnutom aute našli nábojnicu i guľku. Motús utrpel hladký priestrel stehenného svalu.

„Pár dní si poleží, do mesiaca je chlap úplne fit," ubezpečil lekár majora Trebatického, povereného vyšetrovaním prípadu. Ten sa naplno pustil do práce.

Firma Heavy bola ako každá iná. Trebatický začal previerkou trestaných. Bezvýsledne, hoci Motús tvrdí, že podľa hlasu a stavby tela by si trúfol strieľajúceho lupiča spoznať. Potom bolo potrebné venovať sa ďalšiemu okruhu podozrivých - kto všetko vedel o tomto prevoze? Heavy chodila do firiem takmer pravidelne, prakticky vždy po tej istej trase. Akurát spravidla s inou osádkou. Motús vlastne iba zaskakoval a ten mladý Jožko takisto zvyčajne robil iba ochranu objektov. Lenže v ten deň, vysvetľovali Trebatickému, poslal práve Motús dvoch chlapov do Bratislavy pre strelivo a nejaký tovar. Nuž sa Motús sám podujal, že zaskočí a výber Jozefa ako druhého člena posádky bol viac-menej náhodný.

Trebatického policajný nos čosi šípil, nevedel to však definovať. Vyspovedal preto aj osádky, ktoré zvyčajne prevoz zabezpečovali. Chcel po nich presnú trasu, návyky po ceste - skrátka všetko. Posádky sa správali vždy takmer rovnako. Poradie návštevy firiem nemenili, skončili vždy v Hansatrade a odtiaľ už po diaľnici ťahali rovno do banky v krajskom meste.

Ttebatickému bolo jasné, že ktosi musel dať tip. Ktosi, kto poznal zvyčajný čas i trasu prevozu. Taký tip mohol dať aj niekto z navštívených troch firiem, usúdil. Obehoi ich, ale takisto bezvýsledne. Po páchateľoch sa zľahla zem. Trebatickému však stále niečo nehralo. Nemal dôvod zverovať sa so svojimi pocitmi niekomu inému, ale keď si poskladal fakty vedľa seba, podozrenie sa zosilnilo. Aj keď, to musel uznať, v niektorých častiach bola jeho úvaha, takpovediac, na vode. Prvé, čo ho zaujalo, bola guľka a nábojnica. Boli totiž kalibru 6,35 mm. Preboha, kto už ide na lúpežný prepad s takou prskavkou? Rozmýšľal. Kaliber 6,35 mm je síce dobrý na osobnú ochranu, ale na útok? Sú chlapi, ktorí mali v tele sedem takých guľôčiek a unikali ďalej. Takže záhada prvá. Druhou bola skutočnosť, že práve v deň prepadu išla s peniazmi úplne iná posádka, ako zvyčajne. Preto aj niektoré detaily celkovej trasy nebolil totožné. Napríklad - prečo išiel favorit po starej ceste, hoci po susednej diaľnici je to nielen rýchlejšie, ale aj bezpečnejšie? Pýtal sa na to aj mladého Jozefa.

„Čo ja viem?" - rozmýšľal nahlas Jožko. „Chcel som ísť na diaľnicu, ale šéf mi povedal, že môžem ísť po starej ceste, že sa chce zastaviť ešte v jednej firme, do ktorej sa už z diaľnice nedostaneme. Museli by sme až do mesta a tam sa otočiť."

„Neviete, do ktorej firmy chcel ísť pán Motús?"

„Tuším spomínal Laboru."

„Neviete prečo?"

„Nie, to nehovoril."

Trebatický zašiel za Motúsom, ktorý bol ešte v domácom liečení. Motús ho pozval dovnútra.

„Čo noha?"

„V poriadku. Určite je to lepšie, ako keby mi tie gule odstrelil," zasmial sa Motús. „Som druhýkrát ženatý, mám mladú ženu..."

Obaja sa tak po chlapsky zachechtali.

„Ten váš Jozefmi hovoril, že ste sa chceli zastaviť ešte v nejakej firme?" skúšal.

„Áno, chcel som sa tam opýtať, či by nechceli ochranu, rozširujeme ponuku."

„Boli ste ohlásený?"

„Nie, nie, len som si povedal, že to môžem po ceste skúsiť."

„ Tak preto ste išli po starej ceste?"

„Áno. Jasné, že to bola chyba," uznal Motús. „Zbytočne som tak riskoval a nevyplatilo sa."

Trebatický si pomaly vykračoval z Motúsovho panelákového bytu a rozmýšľal. Ja somár! Povedal si úprimne. Na starej ceste bola tá lúpež ďaleko jednoduchšia, pretože zablokovaním nikoho neobmedzovali. Ak by to isté urobili na diaľnici, v, momente je tam možno dvadsať áut a tým aj najmenej dvadsať svedkov prepadu. Po starej však skoro nikto nechodí, iba tí, čo robia vedľa v Benzinole! Hm!

V duchu už pripustil, že Motúsa podozrieva zo zorganizovania fingovaného prepadu. Je pravda, že sám Motús bol zranený. Veď je to iba také včelie uštipnutie! Čo keď si Motús tú Laboru vymyslel? Hneď zistil, že mu vlastne nemá ako dokázať opak. A ešte mu nehrala jedna vec - bolo už jasné, že práve Motús veci zmanažoval tak, aby sa ocitol v osádke spolu s Jožkom. Akurát v ten deň, keď sa uskutočnil prepad. Nuž a ten sa mohol stať na starej ceste iba v dvoch prípadoch - buď páchatelia vopred vedeli, že auto zmení zvyčajnú trasu, alebo ich sledovali po celý čas prepravy. Prvý variant sa zdal byť logickejší - za predpokladu, že bol Motús s lúpežníkmi dohodnutý! Jasné, muselo to tak byť!

Trebatický si bol už úplne istý. Všetko pasovalo do seba. Motús sa s tými dvoma kukláčmi dohodol a hotovo. Jeho úvaha však opäť mala jednu nie zanedbateľnú chybičku - bolo ju treba dokázať! Kľúč musel byt v tých dvoch chlapoch. Kto to môže byt? Niekto, komu Motús bezvýhradne verí. Jeho dobrí priatelia? Povedzme bývalí kolegovia? To dávalo logiku. Kriminálke dal zoznam asi desiatich bývalých pracovníkov firmy Heavy. Väčšina z nich robila už v iných podobných firmách.

„Zistite o nich všetko! Majetkové pomery, register trestov, držbu zbraní, typy vozidiel, ktoré vlastnia!"

Trebatický už o týždeň musel uznať, že si svoj skromný policajný plat naozaj zaslúži. Hneď na prvý raz sa trafil. Dvaja z bývalých pracovníkov mali presne tie isté vozidlá, aké boli použité pri „lúpeži", obom akosi napuchli bankové kontá a jeden z nich mal dokonca v legálnej držbe pištoľ kalibru 6,35 mm! Samozrejme, že s Motúsom sa dobre poznali, boli i osobní priatelia...

Už nebolo na čo čakať. Trebatický zavelil do útoku. Mohlo to aj nevyjsť, ale neboli žiadni machri. Nestačili sa medzitým zbaviť ani vozidiel, ba dokonca aj pištoľ si onen pracovník neprezieravo ponechal v zásuvke obývacej steny. Ostatné už bola policajná rutina. Netvalo dlho a v tiesni obaja priznali, že hlavným aktérom bol sám Motús. Veril, že keď sa nechá ľahko postreliť, nikto ho nebude podozrievať z organizácie fingovanej lúpeže...

ONDREJ ŠIMÚNY