Chrániť si tie naše krásne bláznovstvá

Skororanné kráčanie do práce sa zväčša podobá ešte len prebúdzaniu sa do dňa. Chvíľu trvá, kým človek precitne. Nedávno sa mi stalo, že na každodennej trase, počas ktorej obyčajne stretávam tých istých ľudí, som obiehal zhruba 30-ročnú ženu. Obiehal dovtedy, kým sa neprebudila...

Moja chôdza bola o čosi rýchlejšia, takže čoskoro som ju, ako sa hovorí, trhol. Moje ohriatie sa na čele dvojčlenného závodu ale dlho netrvalo, keďže táto žena sa „prebrala“. Netuším, čo sa v nej udialo, či si na niečo spomenula, či sa doslova zobudila do nového rána, alebo má v obľube súťaživosť, no jednoducho akcelerovala. A to natoľko, že ma v momente predbehla a začala sa mi vzďaľovať. Na boku kabelkovej tašky sa jej hojdal plyšový myšiak, ktorý mi pripomenul detský svet. Akoby si teraz vybavila nejaký svoj malý či veľký sen a ponáhľala sa niečo preň urobiť.

„Chráň si chráň tie krásne bláznovstvá, z ktorých si nám stále nevyrástla,“ zazneli z rádia neskôr, už v práci, slová známej piesne. „Niektorí to prehrajú a hneď im oči vyblednú, vzdávajú sa snov,“ spieva Peter Nagy. Často sa mi stáva, že práve v hudobných skladbách nájdem viaceré trefné „odkazy“. Táto mi pripomenula, že veľké či malé sny sa oplatí chrániť si, nevzdať sa ich, a, hneď ako je to možné, ísť si za nimi. Na niektoré nikdy nie je neskoro.

„Tak ty môžeš byť kým chceš byť, len na chvíľu zataj dych, počúvaj hlas ide zvnútra...“ znie piesňou. A skutočne, nie je nad vnútorný hlas, ktorý v sebe počuje slabo či silno každý človek. Záleží od toho, ako s tým hlasom pracujeme – ako si ideme za hlasom svojho srdca, ako sa necháme brzdiť, zvádzať či odstaviť vonkajšími okolnosťami. Lebo tie niekedy vedia byť silnejšie ako my.

Z času na čas sa oplatí chytiť sa niekoho, kto nás obieha, a tiež nabrať druhý dych. Akcelerovať, zrýchliť, trhnúť všetkých a ísť si svoje. Ísť si za niektorým zo svojich snov, ktorý čaká v zásuvke kdesi v skrini našich túžob.
Dosplnenia!

Autor textu a fotografie: Marcel Páleš