Chcel bojovať za stratený svet
Dňa 21. júla sme si pripomenuli jubileum narodenia amerického spisovateľa a novinára Enesta Hemingwaya (1899 - 1961). Vtedy uzrel svetlo sveta najstarší syn v rodine hlásiacej sa k vzdelaným stredným vrstvám súdobej americkej spoločnosti, na ktoré čoskoro zanevrel. Neušetril tak ani rodičov stelesňujúcich strednostsvovský životný štýl a hodnoty.
Čítal veľmi veľa a takmer všetko, k čomu sa dostal. Intelektuálne rástol, hľadal inšpiráciu, ale predovšetkým vytvoril osobitý prozaický štýl. Hoci známym ho urobilo najmä spisovateľské pero. Spomeňme, že nemenej miloval prírodu, lov a šport. Sám v jednej súvislosti povedal: ..Ak si niekedy miloval ženu alebo zem, prežil si výnimočné šťastie a keď potom umrieš, to už nie je dôležité." Musel však prejsť hodný kus sveta i štyrmi manželstvami, aby naplnil slová vlastného osudu. Už ako mladík účinkoval na bojiskách prvej svetovej vojny, čoby príslušník ambulantnej jednotky, neskôr novinár a zahraničný reportér. Po zranení na talianskom fronte mnoho cestoval v službách vojnového spravodajstva. Navštivíl aj Pariž, kde sa istý čas zdržiaval v okruhu amerických expatriotov zoskupených okolo známej mecénky umenia Gertrúdy Steinovej. Tu vznikla jeho literárna prvotina Tri poviedky a desať básní (1923). Východiskom bolo presvedčenie o zlobe sveta, zdedenej tradície a náboženstva. Neprestával preto hľadať vlastný a pravdivejší svet.
Inšpirujúc sa E. Poundom, oddával sa básnictvu, volal po čine podobne ako G. Byron. Činorodosť mu splývala s americkosťou. Vyjadrovala vášnivosť a univerzálnosť Hemingwayovej etiky, ktorou sa nechal ovládnuť. Zbaviac sa predsudkov, nezatracoval žiadneho človeka, ba čo viac, neštítil sa ani deklasovaných, odvrhnutých indivídui. Nemožno však zastierať, že neraz podľahol závisti voči kolegom z obce spisovateľov. Početné excesy v osobnom a neusporiadanosť rodinného života viedli ku kolízii s ideálmi, ktoré vyznával. Tento paradox ho prenasledoval do konca života a až smrt ho oslobodila od mučivej prítomnosti. Pravda nebola len ideálom, lež ideovou niťou, vinúcou sa celým jeho dielom. Tragédie ľudí neboli len autorovou témou, lebo jednu z nich aj žil. Vlastným životom so stigmou progresívneho alkoholika svedčil o neľútostnom bytí.
O tri roky mu vychádza v Anglicku prvý román, opisujúci fyzické i duševné strádanie vojnových čias. Neboli to len rany tela, ale predovšetkým psychické traumy, ktoré stoja v centre diela. Reprezentovalo celú generáciu spisovateľov - stratenú generáciu, ktorá, či skôr ktorú stratil svet. Zavše hľadá skrytý zmysel života, nový priestor k napĺňaniu túžob každej ľudskej bytosti. Priznačné sú slová G. Steinovej: ..Vy všetci ste stratená generácia. Zúfalstvo prekonáva nezlomná viera, že človeka síce možno zničiť, no nie poraziť. Nepochybne krutá, ale pravdivá realita - porazené štáty, zničení ľudia." Rezignujúc na akékoľvek zamestnania sa úplne odovzdal literárnej tvorbe, aby v roku 1929 vydal svoj vari najznámejší protivojnový román Zbohom zbraniam. Z pozície pacifistu opisuje romantickú lásku amerického poručika a ošetrovateľky, odsudzuje nezmyselnosť vojnového ošiaľu.
V mene vlastnom i svojich súčasníkov sa pokúša vyrovnať s následkami vojny. A výsledok? Aspoň zmierenie, prijatie údelu, kde nemožno predísť zlu, aby bol život vôbec možným. Obdobie hospodárskej krizy, nesúce sa v znamení všeobecnej dezilúzie, posilnilo u Hemingwaya sympatie k polilickej ľavici. Osobitne inklinoval k Španielsku, čerpajúc materiál z udalostí zúriacej občianskej vojny. Práve absencia uceleného politického náhľadu a etika založená na osobnej oddanosti boli zárukou, že "mizerné a falošné tridsiate roky" vyplnil tvorivou literárnou prácou. Bol síce dôverčivý, ale naivite sa úspešne vyhol. Bývalý reportér bystrým okom analytika vnímal a hodnotil boj, boj na ktorom sa sám poddielal. Skúsenosti z viacerých ciest po Európe či Afrike zúročil v ďalšej tvorbe. Spomeňme aspoň Zelené pahorky africké, Snehy Kilimandžára a zbierku známu pod názvom 49 poviedok. V roku 1940 zakotvil na Kube, kde sa tretíkrát rozvádza a onedlho opäť žení. Nové prostredie priamo podmieňovalo jeho produkciu. Jeho vrcholným dielom vôbec je novela Starec a more (1952), za ktorú mu bola v roku 1954 udelená Nobelova cena. Spomenutý kratší román s autobiografickými prvkami mu priniesol slávu, nie však šťastie.
Čoraz hlbšie depresie a zúfastvo starnúceho človeka utápal v alkohole, aby si nakoniec siahol aj na život.
Nikto ho síce neporazil, ale môže byť víťazom ten, kto zničí sám seba? Spreneveril sa vlastným slovám, keď tvrdil, že "človek nie je v starobe múdrejší, je len opatrnejší".
Martin Lipka
Ostatné
