Čarovné siene podzemných katedrál

 

  Čarokrásne je naše Slovensko. No nielen jeho poetické nivy, nielen hory a štíty dosahujúce hranicu večného snehu, nielen jeho voňavé limby, plstnaté plesnivce, lužné lesy, svieže lúky a zurčivé bystriny,  ale aj jeho podzemie tají v čarovných sieňach podzemných katedrál udivujúcu krásu vpísanú do bizarných kamenných veršov. Pôjdete s nami? Na výpravu do ríše bohatej na históriu, do sveta, v ktorom kvapky kvapkajú čas, kde v nemej tme kvitnú kamenné lekná a nehlučne padajú vodopády do suterénu sveta, ktorý stvorila obyčajná voda.

Na nebadanom rozhraní Slovenského krasu a Slovenského rudohoria nad riečkou Bodvou v starom Jasove nachádza sa najvýchodnejšia z našich sprístupnených jaskýň. Jedna z najstarších. Spomína sa už v časoch tatárskeho vpádu v trinástom storočí. Jaskyňa prekvapí návštevníka. Nie rozľahlými priestormi, ani krásou Domice či temnotou Dzeravej skaly, nie lesmi kvapľov ani hrou farieb, ale bizarnosťou. Vodou ohlodané balvany ako kusy soli vylízanej kŕdľami oviec sú nahádzané, čudesne porozmiestňované, akoby sa tu dáky obor chcel zahrať na jaskynného architekta. Porozhadzoval, porozkladal balvany - skaliská v nejakom rozmare, rozčlenil nimi priestory nepodobné ani jedinej našej jaskyni. Keby sme aspoň vo fantázii pripustili existenciu drakov, tu by sme nemuseli pridať ani kamienčok, tak nejako vyzerali podzemné sídliská netvorov. Kvapľov málo, no akosi tu ani nechýbajú. Skôr naopak, človek si vo vstupných chodbách tejto jaskyne uvedomí, že kvapľová výzdoba nie je nevyhnutne potrebná, aby sa vytvoril silný dojem. Kamene sa zdajú byť aj červené a žlté, ale akoby sa aj červeň aj žlť rozpúšťala v sýtej hnedi, preto v Jasove niet toľko hýrivých farieb ako v Domici.

  Starý cintorín. Je to miesto nie priam vábne, asi meter vysoká dutina a v nej kvaple hnedočierne, smutné, neveselé, bez čírosti krištáľu, ba aj matný lesk na nich sa zdá akoby lepkavý. Už dávno prestali presakovať kvapky vody, ustal životodarný prúd a kvaple pomaly umierajú. Ale i v tej smrti kvapľov je istá rovnováha, ktorú by sme mohli nazvať hoci spravodlivosťou: pomalý zrod, tisícročia rastu, pomalá smrť, ktorá tak isto trvá tisícročia, počínajúc od nezistiteľnej chvíle, keď na kvapeľ presiakla posledná kvapka vody. Popod žlté previsnuté skaly a hnedosivé povaly kráčame ďalej, k Studni lásky. Ktovie prečo tak veľa hlbokých studníc volajú studňami lásky. Či len preto, že hrdina Omar na Trenčianskom hrade prebil skalu k Váhu pre Fatimu, či preto, že aj láska má byť taká hlboká ako studňa a číra ako voda v nej? Lenže čo, ak je sucho. Bodva poklesne a voda zo studničky sa stratí? Vtedy to už nie je studnička, ale oko hladiace do prázdna, čierne ako noc a smutné ako každá studňa bez vody.

  Kováčska dielňa, Biely hrad, dlhý a končistý Svokrin jazyk, chodba plná skál, teraz všelijako poprederavených, ako keby sa tu voda pokúšala urobiť ementálsky syr dávno pred jeho vynájdením. A kosti. Trčia z nánosov, ležia i voľne, kosti človeka a zveri, ktorá žila v jeho čase. Jaskynný medveď, líška, hyena, sob, ba aj dva nesporné unikáty: lebka neznámeho zvieraťa, zdá sa, že je to mačkovitá šelma, ale so znakmi šelmy psovitej - s ôsmimi zubmi-trhákmi v čeľustiach to je prvá dosiaľ nezodpovedaná hádanka Jasovskej jaskyne. A druhá: všeobecne sa tvrdilo, že moriak a perlička prišli do Európy až v historickej dobe; o tom sú hodnoverné doklady a svedectvá. Presnejšie svedectvami boli do roku 1917, keď dr. Kormos vykopal v Jasovskej jaskyni kosti perličky a moriaka. Teraz by tu človek, pravda, márne hľadal týchto obľúbených vtákov, iba netopiere tu visia na skalách, aj nízko, rukou ich dočiahneš, aj vo vysokánskych komínoch, na ktoré je Jasovská jaskyňa bohatá. Pod dvoma skalnými prevismi je zelenkasté jazierko: raz dali doňho pstruhy. Pstruhy zmizli a nik nevie, či zahynuli a zhnili pod kameňmi, alebo sa dákymi skulinami prešmykli do Bodvy, s ktorou jazierko je spojené.

  Keď príde náhly príval, voda v jazierku prudko stúpa, divo zahučí, podzemie znásobuje strašidelný hukot živlu. Ktovie, ako to pôsobilo na človeka, ktorého ohne dymili pod zbrázdenými skalnými stenami. Býval tu dlho. Našli sa nielen kosti, ale aj nástroje a zbrane. Ktosi vyslovil myšlienku, že v Jasovskej jaskyni sídlil praveký kováč. Či sídlil, či nie, nedá sa zatiaľ s určitosťou povedať, no sintrová poleva na skalách je začadená, hrubá vrstva čmudu zrejme veľmi dlho narastala. Dym stúpal a zanechával stopy viditeľné zďaleka, vyrastal do kameňa, farbil ho ako mangán - na čierno, zoškrapovatel v prirodzených komínoch a dierach, ostala po ňom už iba farba. Darmo privoniavaš k zdrsnenému povrchu z akéhosi nutkania, nič, ani stopa po dákej vôni, nič neostalo z dymu, len akási ďaleká, ale už ani nie cítená, skor čakaná vôňa kameňa. Tu horeli  ohne, teplo a ochrana pračloveka. Kto sa o ne staral? Ako trestali toho, komu vyhasol?

  Horné poschodia Jasovskej jaskyne sú bez výzdoby, ak tak nemienime nazvať balvany porozmiestňované podľa klasickej jaskynnej urbanistiky. Dá sa povedať: ako sa jaskyňa začína, tak sa končí - bez stalagmitov, stalaktitov a stalagnátov, bez jemnej kvapľovej čipkoviny, ale aj bez nej veľkolepo, ako majstrovsky prichystaný interiér pre nejaký Trnkov film z pravekého sveta. Celkom hore, na najvyššom sprístupnenom mieste v polkruhovom kamennom výklenku, kde sa kedysi krútil divý vodný prúd, krútilo sa neskôr koleso dejín. Nie  dlho. Ale na ten čas nám ostala pamiatka, vzácnosť Jasovskej jaskyne - nápis Jána Jiskru z Brandýsa z 25. februára roku 1447. Husitský vojvodca  zanechal na skalnej stene správu o víťazstve bratríkov nad Maďarmi pri Lučenci. V nenútenom, dosť rozšafnom švabachu. Zdá sa, že je to písané uhľom; ani slnko, ani dážď, ani teplo, ani mráz mu neuškodili, a jaskyňa uchovala záznam spoľahlivo, lepšie ako oceľový trezor.

                                                                           ***

  Rozvetvená Stratenská,hornatina, ktorou sa na východe končia Nízke Tatry, vybieha jedným výbežkom na  severovýchod k Spišskej Novej Vsi. Vlastne to už ani nie sú Tatry, ale časť Stratenskej hornatiny - Glacká plošina. Na južnom svahu spomínaného výbežku, asi 12 kilometrov od Hrabušíc, niekoľko týždňov kopal jaskyniar Viktor Pleva. Napokon 27. októbra 1952 prenikol do jaskynných priestorov. V ten deň na zozname známych slovenských jaskýň pribudla ďalšia. A pretože jaskyňa tak ako človek, musí mať meno, zapísali ju do jaskynnej matriky ako Medvediu jaskyňu.

  Vchod do jaskyne je v značnej výške, 920 metrov nad morom. Je to dosť impozantný, až dvanásť metrov široký portál, ktorý sa zužuje do úzkej, päť-šesť metrov dlhej chodby. Z nej strmo stúpa asi trojmetrový komín, ktorý ústí do väčších  priestorov. Prvá sieň je pomenovaná dosť nevynaliezavo. Dóm netopierov (taký názov by totiž mohol byť v nejednej jaskyni, lebo skoro v každej sídlia netopiere). Nasledujúci priestor, dlhý asi 50 metrov, volá sa Cintorín jaskynného medveďa. A práve pre túto časť sa stala jaskyňa slávnou, po nej dostala i meno. Tu sa našlo veľké množstvo kostí dávneho zvera, ktorý je známy pod latinským menom Ursus spelaeus - medveď jaskynný. Tých kostí tu bolo toľko, že Medvedia jaskyňa si razom získala prvenstvo ako najväčšie nálezisko zvyškov jaskynného medveďa v ČSSR.

  Cez slávnu Domicu zájdeme veľmi ďaleko - až do dávneho praveku. 3. októbra 1926 zastal Ján Majko aj s priateľmi nad tajomným otvorom na južných svahoch Silickej planiny a

" ... ponúkali sme sa vzájomne na zostup do nej. Žák sa odvolával na ženu a deti, že sa teda nechce zabiť. Svoboda mienil, že do toho pekla neliezol by ani čert a Pochylný netúžil po prvenstve. Musel som si dodať odvahy, aby sme sa nevrátili bez výsledku. Uviazal som si povraz okolo drieku, sadol som na "brco", za ktoré ťahajú kone, a priatelia ma pustili pomaly až na dno priepasti hlbokej štrnásť metrov, ktorá pokračovala nevysokou chodbou."

Tak objavili Domicu, svetoznámu jaskyňu na slovensko-maďarskom pomedzí pri Plešivci. Niekdajším podzemným tokom, ktorý sa nazýva Vstupná chodba, prechádzame do siene Jedenástich plameňov. Tu už nejde o pomenovanie odvodené z tvarov, ale z histórie. V sieni sa naozaj našlo jedenásť ohnísk. Kedy v nich plápolali ohne, keď veky na ne naniesli polmetrovú vrstvu zeminy? Kedy na nich človek piekol šťavnaté mäso, keď na hlinenom nánose už narástol vyše polmetrový stalagmit? V Dóme indických pagod je dôležitá križovatka jaskynných chodieb rozbiehajúcich sa na všetky strany sveta. V rímskych kúpeľoch i na hladine Styxu a Acherontu sa zrkadlia kamenné scenérie, stalaktity sa menia na stalagmity, obraz sa rozostupuje pred loďkou, ktorá vezie návštevníkov - lovcov krásy a kamennej poézie, za ňou sa opäť sceľuje, kmitá vo vode, kvaple sa predlžujú a krátia, hore-dolu ako obrovské ihly zošívajú úchvatnosť do nedeliteľného celku. Po Diamantovej plavbe cez Gotický dóm, popod Palmy a biely Hyacint vystupujeme z jaskyne, hoci Styx pokračuje ďalej, asi stometrovým kanálom je spojený s Baradlou na maďarskej strane.

  Stalo sa kedysi v dávnej minulosti, že aj Domicu si ľudia vybrali za svoje obydlie. Dlhé roky v nej bývali, až naraz nejaká prírodná katastrofa zavalila vchod. Ktovie, či sa ľuďom podarilo ujsť, či nie. No faktom je, že keď Majko do jaskyne vošiel, našiel v nej veľa rôznych pamiatok na ten čas - keramiku, ohniská, prsteň vyrezaný z kosti, ba aj hrebeň. A práve pre všetky tieto pamiatky, ako aj pre kresby, ktoré praveký človek v jaskyni zanechal, je aj Domica svetoznáma. No to je iba jej jedna stránka. Domica je skutočne prekrásna jaskyňa s mnohými pestro vyzdobenými sieňami. Vari  najkrajší je Dóm indických pagod. V ňom sa nahromadilo takmer všetko, čo Domica má. Z povaly visia čistobiele kvaple, popri nich ružové a ten mních, ktorého vidíte, sa celé tisícročia nepohol  zo svojho miesta, ostal zakliaty vo vápenci a neprítomne hľadí na hnedo žilkované vyhlodaniny, záclony a všetku tú nádheru, ktorú sem vodné kvapky ako drobné včielky naznášali.

                                                                           ***

  A keď sme sa už zatúlali až do Domice, ostaňme  chvíľu v tomto kraji. Tu pod východnou polovicou Slovenského rudohoria, v trojuholníku Jelšava- Domica-Jasov, rozkladá sa 800 štvorcových kilometrov Slovenského krasu. Tu sa nachádza planina Koniar i Plešivecká planina a na východe je najväčšia z nich - Silická planina zabiehajúca až do susedného Maďarska. Je to veľmi svojrázny, zaujímavý kraj. Jeho hlavná krása je však v podzemí, závrty na povrchu ako lieviky prezrádzajú, že tu všade pod nohami sú masy prederaveného vápenca. Neznáme bludiská prikrýva zemný príkrov, iba kde-tu vyúsťujú diery na povrch vysokými oknami. Nachádzajú sa tu aj jaskyne, je to Ardovská, i známa Silická ľadnica, poniže pri Gombaseku zas krásna a svieža Gombasecká jaskyňa, v ktorej je utešená a udivujúca výzdoba z tenučkých bŕk, dlhých až tri metre. Je to naša prvá jaskyňa, ktorú využívame na liečenie astmy.

                                                                           ***

  Na strednom Slovensku je najznámejšia Harmanecká izbica, veľmi zaujímavá jaskyňa s rôznorodou výzdobou, takmer na vrchu kopca Kostelnica. No ani jedna oblasť v našej vlasti nie je taká bohatá na jaskynné krásy ako údolie riečky Demänovky, ako svetoznáma Demänovská dolina. Nachádza sa tu niekoľko desiatok jaskýň, no osobitnú zmienku zasluhuje jaskynný systém, ktorý vyhlodala Demänovka za tisícročia v podzemí. Demänovská jaskyňa v  zráznom brale Bašta bola známa oddávna, prvý záznam o nej máme od všestranného učenca Mateja Bela, očovského rodáka. Mnohé jaskyne v údolí Demänovky boli známe pastierom i zbojníkom, demänovské kvapľové objavil v roku 1921 Alojz Kráľ za pomoci Adama Mišuru, ich pokračovanie - jaskyne Mieru objavili jaskyniari Droppa, Šroll a Révaj 26. januára 1952. Keby sme nemali nijaké iné jaskyne, iba Demänovské, mali by sme dosť.

  Merajú dvadsať kilometrov. Dvadsaťtisíc aj sedem metrov divukrásneho sveta, fantastickej podzemnej architektoniky. Veľkolepá kvapľová výzdoba rozmanitých farieb, obrovitá i najjemnejšia ako z lupienkov orchideí naskladaná, jazierka takmer neskutočnej krásy, na nich kvitnú kamenné lekná. Príliš mnoho prekvapení skrýva  jaskyňa aj pre toho, kto čaká veľa. Státisíce návštevníkov z celého sveta sa každoročne opájajú čarovnou poéziou jej podzemia. Zastávajú v údive nad krásou, ktorá sa zmocňuje človeka - tvarom, farbou i skamenenou nehybnosťou.

 

 

ANDREJ KADÁK