Čaro zabíjačiek

Už ako deti sme pokladali zabíjačku za jeden z významných sviatkov roka. Vyrovnali sa mu len Vianoce, Veľká noc a sviatok svätého Jána, ktorý sa u nás svätil na pamiatku posviacky kostola. Dlho dopredu sme sa na zabíjačku tešili. Prípravy nás vzrušovali rovnako ako príbehy, ktoré sa počas nich rozprávali. Deň pred samotnou zabíjačkou muselo byť nielen všetko hotové, ale i na svojom mieste.
V kuchyni na osobitnom stole ležali vedľa seba soľ, korenie, sladká a štipľavá paprika, krúpy do jaterníc, u -tierky pre mäsiarov, kým v predsieni čakali na hodinu zabíjačky menšie i stredné korytká. To najväčšie stálo vonku opreté o stenu a vyumývané trojakou vodou, aby kŕmik o rok bol aspoň o toľkokrát väčší.

PRED VÝCHODOM SLNKA
V den zabíjačky sa vstávalo skoro ráno. Patrilo sa, aby kŕmik opustil tento svet pred východom slnka. Dovtedy musela voda v obrovskom kotlíku naprostriedku dvora vrieť, aby štetiny z jeho širokého chrbta a brucha šli ľahko dole a koža vyzerala ako biely menčester. Roky k nám chodil zabíjat kŕmikov mäsiar Fajtus. Chlap, ktorý sám osebe vzbudzoval úctu. Vysoký, široký v pleciach, aj v najtuhších mrazoch nosil len rozopnutú košeľu a ľ ahký kockovaný kabátec. Svoje inštrumenty si doniesol v koženom mechu, nožov aspoň tucet, niekožko mlynčekov, dvojramennú vidličku, osličku na dobrúsenie a tri zástery.

BRAVČEK AKO MAĽOVANÝ
- Gazdiná, ukáž ho! - boli jeho prvé slová, ktorými sa akt zabíjačky začínal.Kŕmik musel z chlievika von a ukázať sa Fajtusovi v plnej svojej kráse .Mäsiar ho niekoľkrát premeral očami hore-dolu, od hlavy po zakrútený chvost, a potom vyriekol svoj or -tieľ. - Vydaril sa. Bude na slaninu i mäso. No, chlapi, dáme sa do neho! Fajtus nikdy nepoužíval na zabíjanie kŕmikov moderné inštrumenty. Postačil mu dlhý, dobre nabrúsený nôž, ktorý zapichol bravovi do krku, keď ho predtým šikovne so svojimi pomocníkmi prevrátil na bok. Po zapichnutí sa patrilo vypiť prvý oldomáš. Už nie sladká medovina pohára. Najprv ho nadvihol, zadíval sa na priezračnú tekutinu cez sklo a potom zazdravkal:- Aby sa aj to, čo príde do prázdneho chlievika, držalo rovnako ako ten tohtoročný! - usmial sa a doložil: - Daj, aby len také hromy do nás bili.

BOLI ŽE TO HODY!
- Okolo poludnia sa robota preniesla do vnútra. Najprv sa vniesla jedna polka zabitého brava. Každý kúsok mäsa mal svoje miesto, kam ho mäsiar určil. Niektoré na klobásy, iné na pečenie, ďalšie na údenie. I so slaninou to bolo rovnako. Tá, čo mala ísť na vyúdenie, musela byť prerastená aspoň jednou vrstvou , slanina na masť, aby sa oškvarky dobre rozpúšťali v ústach, mäso v sebe nesmela mať. Namiesto obeda sa jedol ovar, len tak pre chuť, potom sa začali robiť klobásky, jaternice a tlačenky. Koštovalo sa, pridávalo sa také i onaké korenie, aj keď mäsiar mal vždy posledné slovo, lebo on bol zodpovedný, aby každá dobrota mala svoje chuťové hodnoty dovtedy, kým sa nezje. Okolo piatej popoludní sa konečne zabíjačková robota skončila. Mohlo sa zasadnúť za stôl a pokojne ochutnávať od čiernej ovarovej polievky cez prvé pečené klobásy a jaternice až po jemné, vcelku upečené mäso. K tomu, pravdaže, patrili kyslé uhorky, štipľavejšia paprika, zemiaky a na túto príležitosť upečený ražný chlieb. Namiesto ostrého prišlo k slovu víno, alebo, v neskorších časoch, pivo z bachratého džbánu. Jedlo sa, rozprávalo, spomínalo. ludia akoby sa viacej zbližovali.
A v týchto ľudských stretnutiach celých rodín bolo to čaro zabíjačkovej hostiny. Čaro, ktoré sme si odniesli na celý život a ktoré neraz v súčasnosti chýba. Veď k dobrému jedlu patrí i dobré pitie, a k dobrému pitiu patrí i dobré slovo, ktoré si môžu dávať len dobrí ľudia.

Ján Štiavnický