ČAKÁ NÁS ŽIVOT PO ŽIVOTE?

Všetci raz zomrieme - táto pravda nás všetkých zoči-voči smrti zbližuje. Bez ohľadu na to, či sme katolíci, mohamedáni, budhisti alebo ateisti. Smrť je pre mnohých ľudí definitívnym koncom všetkého. Neveria v to, čo milióny ľudí Východu, že smrť je iba tranzitom, prechodom do inej dimenzie. Zo všetkých menovaných iba budhisti majú skutočnú učebnicu umierania: Bardo Thos- grol, Tibetskú knihu mŕtvych.
Na otázku, či existuje pokračovanie života po telesnej smrti, sa už dnes ponúka množstvo odpovedí. Existujú výskumy, najmä lekárov, zaoberajúce sa zážitkami pacientov, ktorí prežili tzv. klinickú smrť. My sa však pozrieme na problém z inej strany.

Mnohí z nás sa smrti boja, pretože je pre nich definitívou, nezvratným faktom. Ale tí, čo vedia (nie veria!), majú so smrťou inú skúsenosť. Vedia, že smrť je iba prechodným štádiom, prestávkou či cestou k vyššej forme výučby medzi jednotlivými vteleniami.

Každé náboženstvo má svojské formy prípravy človeka na smrť. Neveriaci, ak vážne chápu svoj svetonázor vychádzajúci z vedeckého poznania, môžu hľadať oporu vo výsledkoch výskumov týkajúcich sa života a smrti (smer týchto výskumov určili tanatológovia, ako Raymond Moody či Elizabeth Kublerová-Rossová). Jedni i druhí sa však môžu veľa naučiť z Bardo Thos-grol, Tibetskej knihy mŕtvych, ak sa bližšie oboznámia s koncepciou Barda (sféra, v ktorej sa sústreďujú všetky útvary a vnútorné bytosti v prvých chvíľach po smrti, astrálny svet).

Poslanie knihy Bardo Thos-grol je všeľudské: každému človeku, veriacemu aj ateistovi, môže priniesť útechu tak konštatovaním objektívnosti, teda reality existencie „posmrtného priestoru", ako aj závislosti tejto existencie od podmetu, ktorý doň vstupuje (do rúk človeka je dané tvárnenie spôsobu, akým sa mu táto existencia javí, v zmysle zásady, že nebo či peklo si pripravujeme sami). Čo však tento postoj môže dať kresťanovi, Európanovi, realisticky či celkom materialisticky chápajúcemu tak život, ako aj smrť? Trebárs námet na zamyslenie sa, že to, čo odmieta, môže predsa nezávisle od neho existovať. Pravda, pre mnohých to znamená prijať zodpovednosť za svoj život, pre iných nádej, že to, čo v tomto živote pokazil, bude môcť (možno) v ďalšom napraviť.

V tomto zmysle sú prelomové aj výskumy MUDr. R. Moodyho, ktorý dlhé roky skúmal prípady klinickej smrti a zážitky ľudí v tomto stave. Okrem iného zistil, že pacienti opisovali zážitky veľmi podobné tým, aké sa uvádzajú v Tibetskej knihe mŕtvych. Dnes oveľa častejšie ako kedykoľvek predtým sa stáva, že ľudia sa vracajú z prahu onoho sveta. Vďaka pokroku medicíny sa do života vracajú pacienti, ktorých by lekári ešte nedávno považovali za mŕtvych. Mnohí z nich si pamätajú množstvo vecí a niektorí z nich tieto zážitky pokladajú za milosť, že mohli nazrieť za oponu oddeľujúcu nás od záhrobného života.
Z výpovedí, ktoré zozbieral R. Moody, vyplýva, že mnohým ľuďom, ktorí zažili klinickú smrť, sa po prechode tunelom zjavili príbuzní, priatelia a veľmi často aj svetelná bytosť, ktorá sa s nimi dorozumievala bez slov. Potom si prezrú „film", ktorý im v bleskovej skratke ukáže celý život, dobré i zlé činy, premárnené príležitosti, zásluhy i tresty. Mnohé z týchto zážitkov sú veľmi podobné tým, ktoré sa uvádzajú v starých tibetských či egyptských textoch.

Ako je to teda? Čo sa naozaj deje po smrti? To je otázka, na ktorú dostane odpoveď každý z nás, keď príde čas. Elisabet Haichová a mnohí iní mystici, ktorí majú schopnosť vidieť a vedieť, hovoria, že pri smrti, keď človeka opustia zmysly (ako posledný sluch), dôjde k pretrhnutiu „striebornej pásky" (pri poslednom vydýchnutí), ktorá viaže ducha k telu.

Viacerí mystici tvrdia, že pri smrti väčšina ľudí upadne do hlbokého spánku. Ten im poskytne potrebný pokoj a umožní zabudnúť na bolesti a nepríjemnosti života. Tí, ktorí nie sú duchovne pokročilí, sa snažia čo najrýchlejšie vrátiť do života, teda naspäť do hmoty, pretože im chýbajú silné vnemy, ktoré môžu získať len v hmotnom svete. Duchovne pokročilé bytosti sa budú snažiť naopak - postupovať k vyšším oblastiam.

Duša sa pri tomto prerode nachádza v rôznych stavoch vedomia. Vysoko vyvinutá duša prechádza fázou prechodu pri plnom vedomí a obyčajne jej prichádza v ústrety duchovný majster či iná vysoká duchovná bytosť. Takáto duša je naplnená prianím predstúpiť pred tzv. Súdnu stolicu, ktorá však neudeľuje tresty, ale prehodnotí každú myšlienku, emóciu a čin celého života jedinca. Na základe toho sa duši určí ďalšie „vyučovanie", jeho miesto a čas trvania. Pokročilá duša si želá predstúpiť pred túto hodnotiacu trojicu čo najskôr.

Väčšina duší má však iný osud.

Dostanú zvyčajne určitý odklad, akési prázdniny, aby si oddýchli od života. Tí, ktorí túžia stretnúť sa s členmi rodiny, priateľmi, ktorí už sú „na onom svete", na to dostanú príležitosť.

Niektorí sú však veľmi prekvapení. Sebavedomí, zbožní ľudia, keď si uvedomia, že sú mŕtvi, čakajú, že budú uvedení na miesto svetla a slávy. Keď sa tak nestane, sú pohoršení. Morálne slabá „priemerne" zlá či chybujúca bytosť zvyčajne pod vplyvom poučenia, ktorého sa jej dostane, vidí svoje chyby a po prehodnotení života ich túži napraviť. Ale tí, ktorí si myslia, že na Zemi žili chvályhodne, očakávajú odmenu. Títo ľudia sú neraz počas života veľmi kritickí voči iným, odsudzujú druhých trebárs za to, že nechodia do kostola a podobne, hoci nič nevedia o ich duševnom a duchovnom živote.

Väčšina ľudí totiž veľmi nesprávne hodnotí to, čo je podstatou dobrého činu. Nechávajú sa oslniť vonkajšími znakmi cnosti, vonkajšou zbožnosťou, dobročinnosťou a myslia si, že keď sa budú svetu zdať „bohabojní a dobrí", že žili svoj život správne. Dôležitejšie je pre nich zdanie a to, čo si o nich myslia druhí, ako ozajstný duchovný pokrok. Preto je taká dôležitá úprimnosť voči sebe samému, ono známe: Poznaj sám seba!

Neraz sa pýtame, čo sa stane s tými, ktorí sa ťažko previnili voči ostatným ľuďom. Dostanú čas. V ďalšom živote musia prekonať mnohé prekážky a žiť vo veľmi ťažkých životných podmienkach. Trebárs musia trpieť rovnakým bezprávím, chorobami alebo zmrzačením, aké spôsobili iným. Iba tak sa duša očisťuje a duch získava poznanie. Tí, ktorí spôsobili mnohým ťažké utrpenie, však nepôjdu ani do nižších sfér triedenia, ale do sfér, ktoré tu, na Zemi, nazývame pekelnými, kde však takisto môžu po určenom im čase nastúpiť cestu vzostupu. Dôležité je, aby zmenili spôsob myslenia.

Každá duša má príležitosť pracovať na tej úrovni, ku ktorej svojím vývojom dospela, aby si odpykala čo najviac karmy, pochopila, v čom chybila. Vývoj po prechode na onen svet je rôzny pre každého jedinca a závisí od stavu jeho vedomia a predchádzajúcom cvičení.