Čaj o piatej

Jeseň a prichádzajúca zima sú priam ideálnym obdobím na posedenie pri šálke čaju. Osviežujúca, pikantná chuť a vôňa lahodného nápoja spríjemňovala aj stretnutie dvoch bývalých spolužiačok – Heleny a Zdenky. Čaj im prehrial telo a spomienky dušu.

„Čaj o piatej,“ Helena vyslovovala slovo po slove, ako by chcela preťať tabu, ktoré dlhé roky toto slovné spojenie sprevádzalo.
Druhá polovica 60-rokov 20.storočia – študentské roky Heleny a Zdenky. V- kluby, tzv. „Véčka“ a čaj o piatej očaril veľa mladých ľudí. Vznikali študentské lásky i dlhodobé vzťahy. Účasť vo vysokoškolskom klube bola kontrolovaná, vstup bol na index. Kto chcel, cestičku si našiel. Našla si ju aj Helena, hoci stredoškoláčka, ale „krásna Helena,“ tak ju volali, uhrančivým pohľadom si otvorila každé dvere. Jej oči zrkadlili úžasné sebavedomie, ale vo svojej podstate to bola veľmi citlivá duša.
Jedno popoludnie ju vo V- klube výrazne ovplyvnilo na dlhé roky. Láska na prvý pohľad... Vasiľ, láska jej života. Urobila pre neho všetko, ako sa hovorí, možné i nemožné. Hoci ju jeho spolužiaci varovali, nedala na rady. Nakoniec, ktorý „zaláskovaný“ človek na ne dá? Vasiľovi to vyhovovalo. Helenina babka ho vzala na privát, lacný „babka hotel“ a k nemu dobroty – chutné večere a výborné koláče. Helena zmaturovala, Vasiľovi chýbali do získania diplomu ešte tri roky. Vzdala sa svojho sna, nešla na vysokú školu, zamestnala sa, aby sa o obidvoch postarala. On čakal, len na to, ničím neprispel. Za celé tri roky ju nedokázal predstaviť rodičom. Raz, vraj, ochoreli, inokedy odcestovali... Zbytočne niekto Helene povedal, že má „na očiach závoj či vlčiu tmu,“ radšej sa od nich „odstrihla“ než by bola pripustila nečestné Vasiľove úmysly. Bola šťastná a to jej stačilo.

Tešila sa na promóciu. Šetrila, aby kúpila dva poukazy do Bulharska. Helenin otec dohodol Vasiľovi výborné pracovné miesto. Ich trojročný vzťah mal byť ukončený svadbou. Helena sa tešila, že „vytrela zrak“ všetkým, čo veštili katastrofický scenár.
Deň promócie mal byť významným pre obidvoch, veď Helena mala konečne spoznať Vasiľových rodičov. V aule vysokej školy bolo ako v úli, študenti, rodinní príslušníci, iba jeho nebolo. Úporne ho hľadala, až napokon niekoho napadlo, či má správny termín – nemala. Deň súhlasil,  hodina nie. Vasiľ bol v prvej skupine a toto bola už tretia. Helena sa vypotácala z auly, sadla si na lavičku a usedavo sa rozplakala. Ešte, že tam nestihli prísť rodičia a babka. Muž, ktorého milovala bol už v tom čase v rýchliku, odchádzal „ na ďaleký východ.“ Neskôr sa dozvedela, že sa v poslednom ročníku vysokej školy oženil. Doma ho čakala tehotná manželka. Citlivá Helenina duša to neuniesla, stratila zmyslel života. Uzavrela sa, izolovala – krásna Helena sa stratila.
Až dnes sa stretli bývalé spolužiačky, až dnes sa Zdenka dozvedela, čím si Helena prešla. Čas zahojí všetky rany, a tak Helena otvorene vyrozprávala svoj príbeh.

Nebolo to ľahké obdobie, ale prekonala ho, nakoniec si splnila aj svoj sen – ukončila vysokú školu. Dnes ešte stále učí a prežíva s mladými ich študentské lásky. Neradí, „zaláskovaný človek“ nedá na rady a to ona dobre vie.

„Zdenka, chcela som Ti svoj príbeh rozpovedať, vlastne dopovedať. Neviem, či som sa vtedy hnevala viac na teba alebo na seba. Hoci po rokoch, potrebovala som ťa stretnúť a povedať nahlas – mala si pravdu, Vasiľ nebol muž môjho života,“ ukončila spomienky Helena.

Zdenka Helenu silne objala a dodala: „ Jedno anglické príslovie hovorí, že cesta do neba vedie okolo kanvice čaju.  My sme si našli cestu k sebe symbolicky pri šálke čaju.“ Obidve si užívali tento deň a ďakovali osudu za krásny dar – stretnutie po rokoch.

Autor: Anna Čunderlíková