BRATISLAVSKÝ HRAD

Silueta Bratislavského hradu sa objavuje už ďaleko z roviny smerom po ceste, ktorá privádza návštevníka od Komárna i od Pezinka. Hrad má veľmi významnú polohu na zakončení hrebeňa Malých Karpát. Ten svojimi poslednými výbežkami práve tu (tak isto ako druhou časťou pri Devíne) spadá k jednej z najvýznamnejších riek Európy - k Dunaju, ktorý už od najdávnejších čias tvoril pre toto územie nielen spojenie s krajmi na jeho hornom, strednom i dolnom toku, ale práve tu brodom v blízkosti hradu Dunaj prekračovala aj ďalšia veľmi dôležitá cesta (tzv. Jantárová) zo severu na juh. Neďaleko Bratislavy proti toku Dunaja táto cesta opúšťala cez Devínsku bránu šíru rovinu na sever do Viedne a vstupovala do nepomerne rozsiahlej Panónskej roviny.

Osídlenie Bratislavy v priestore hradného kopca pod ním v priestore dnešného starého mesta je veľmi dávne. Na týchto miestach zanechal stopy už z neolitu ľud kanelovanej kultúry vo zvyškoch nádob. Aj miesta v priestore dnešnej Kapitulskej ulice (nielen hradný kopec) boli chránené pred záplavami Dunaja a preto tu nasledovalo osídlenie aj v dobe halštatskej a laténskej. Predpokladá sa, že niekde na vyvýšených miestach tejto terasy pod hradom sa usadili keltské kmene a vytvorili tu väčšie sídlisko (oppidum), čomu by nasvedčovali zvyšky stavby, nádob a strieborných mincí (biatec). Začiatkom nášho letopočtu sa do susedstva hradného kopca osídlenia pod ním dostáva rímska ríša, ktorá sa na svojej severnej hranici (tvoril ju práve tok stredného Dunaja) opevňuje tzv. Limes Romanus - opevnením, ktoré malo hlavné body v pevnostiach. Práve v blízkom okolí Bratislavy ich bob niekoľko - na juh od nej na našom území Gerulata v Rusovciach, na rakúskom smerom na západ Carnuntum a ďalej Vindobona. Všetky boli na pravom brehu Dunaja, kým na ľavom brehu (teda na našom území) boli predsunuté strážne vojenské stanice na Devíne, Bratislavskom hrade a v Stupave.

Obe strategicky významné miesta (devínske i bratislavské) sa stali dôležitými bodmi v časoch, keď ich zaujali slovanské kmene. Ich existencia v období Veľkomoravskej ríše je už doložená písomnými prameňmi - teda predovšetkým hrad Devín ako „nevídaná pevnosť Rastislavova" a Bratislava, ktorá sa spomína pod menom Pressalauspruch v súvise s bitkou Maďarov s bavorskými vojakmi jej blízkosti roku 907. Archeologický výskum Bratislavského hradu, ktorý bol súčasťou jeho obnovy v poslednom dvadsaťročí, urobil veľmi závažné objavy práve o existencii osídlenia a pevnostných stavieb z veľkomoravského obdobia. Na hradnom kopci bolo slovanské hradisko; odkryli sa tu zvyšky jeho opevnenia z dreva a nasypanej zeminy a murovanej stavby. Na hradnej vyvýšenine (akropole) sa rozprestierala murovaná bazilika z poslednej tretiny 9. storočia na terase východne od dnešného hradného paláca. Pri stavbe jej pilierov a obvodových múrov sa použili tehly s kolkami rímskej XIV. légie. Pod stavbou dnešného hradu na najvyššom mieste hradného kopca sa našli zvyšky kamennej murovanej hradnej architektúry.

Bazilika, pri ktorej bob pohrebisko - z nálezov na ňom sú najvýznamnejšie duté pozlátené a granulované gombíky a náušnice - zanikla asi v druhej polovici 10. storočia. Na týchto miestach postavili opevnenie a začiatkom 11. storočia na jej základoch postavili novšiu budovu kostola a poschodovú stavbu prepoštstva i kruhový karner, ktorý zapadal až štyri metre pod pôvodný terén. Tento kostol Spasiteľa (Salvatora) sa spomína už v historických prameňoch, keď roku 1221 žiada prepošt presťahovanie kostola z hradu do mesta. Rekonštrukcia pôdorysných zvyškov všetkých spomínaných stavieb je pri ceste popri východnom okraji hradného paláca spolu s grafickým výkladom.

Kráľovský hrad z 11. a 12. storočia, ktorého podobu len náznakové zachytáva vyobrazenie vo viedenskej kronike, sa v týchto storočiach upevňovania uhorského štátu už dostáva do väčšej pozornosti. Musel byť opevnený, lebo počas tatárskeho vpádu roku 1241 sa ubránil. Hneď po ňom už roku 1245 sa stavia na hradnom kopci mohutnejšia štvorcová obytná veža, ktorej základy objavili pri spomínanom archeologickom výskume a môže ich aj dnešný návštevník hradného paláca vidieť naznačené odlišným druhom dlažby na nádvorí. Pretože druhá polovica 13. storočia nebola pokojným obdobím, postavili v jej blízkosti juhozápadným smerom vysokú vežu, ktorá mala úzke štrbinové strieľne a ochodzu s cimburím. Veža bola pravdepodobne na nároží hradobného múru, ktorý zabezpečoval staršiu obytnú vežu. Medzitým na východnej strane smerom od hradu sa formuje stredoveké mesto, ktoré roku 1291 dostáva výsady slobodného kráľovského mesta a neskôr sa opevňuje hradbami.

V dnešnej stavbe hradného paláca sa počas jeho nedávnej obnovy objavilo množstvo architektonických detailov z obdobia jeho základnej a veľkej stavby v časoch Zigmunda Lucemburského, keď začali prenikať na Slovensko husitské výpravy. od roku 1430 začala sa stavba veľkého nového gotického paláca a dvoch vstupných veží lužného hradobného múru.

Na stavbu sa robili rozsiahle prípravy, zvážal sa materiál a bola tu veľká stavebná dielňa, ktorej kamenári pracovali aj na stavbách v meste. Hrad na mieste starého slovanského hradiska i hradných budov z 13. storočia dostal podobu nepravidelného štvoruholníka. Do juhozápadného nárožia začlenili staršiu obrannú vežu a zvýšili ju; do juhovýchodného nárožia (teda v južnom a východnom krídle) umiestnili kráľovské a reprezentačné miestnosti, ktoré mali vysoké gotické Okná a arkier smerom do nádvoria. Na severozápadnej strane nádvorie uzavieral mohutný hradobný múr, ktorý dosahoval hrúbku vyše 7 m. Na tejto strane bol hrad najviac ohrozený z vyvýšeniny, ktorou dnes prechádza Mudroňova ulica. K tým- to múrom boli pristavané pravdepodobne prízemné budovy stráží a služobníctva. Vo východnom krídle dvojposchodovej budovy bola rytierska sieň vo výške oboch poschodí. Okolo hradného paláca postavili hradobný múr (jeho východné zachované nárožie má to isté bosované murivo ako nárožia hradného paláca), smerom k mestu a na sever do opevnenia vstavali dve delové bašty (zachovalejšia je východná bašta Luginsland s mohutnými strieľňami).

Stavba hradu sa po Zigmundovej smrti (roku 1437) neskončila v pôvodnom zámere. Z južných vstupných veží sa zachovala pomerne veľmi dobre tzv. Zigmundova veža, častejšie nazývaná Korvínova veža. Reštaurovanie odstránilo z nej nepodstatné stavebné doplnky v priechode, nahradilo a doplnilo zvetrané a poškodené články, a tak táto stavba predstavuje názorne architektúru z obdobia gotickej stavby hradu. Svojimi stavebnými prvkami (portál, vlys, klenba podchodu) je jednou z našich najkrajších zachovaných gotických stavebných pamiatok nesakrálnej architektúry.

Ďalšie desaťročia znamenali už len zmeny majiteľov. V časoch kráľa Mateja bob v strede pozornosti panovníka viac mesto, v ktorom roku 1467 vzniká univerzita a ktoré dostáva ďalšie výsady. Veď už vtedy sa stalo známym najmä obchodom s vínom. Po smrti Mateja v bojoch o uhorský trón medzi Jagelovcami a Habsburgovcami sa menia na Bratislavskom hrade župani a začiatkom 16. storočia sa stáva znovu kráľovským majetkom.

Bitka pri Moháči roku 1526, víťazný postup Turkov a obsadenie Budína znamenajú pre Bratislavu po prechodnej držbe hradu Jánom Zápoľským nové obdobie, lebo Bratislava sa stáva od roku 1536 hlavným mestom neobsadeného Uhorska, ktoré v podstate predstavovalo Slovensko. Ferdinand Habsburský sa stáva uhorským kráľom a na jeho návrh začína sa okolo roku 1552 s prestavbou žigmundovského hradu na renesančnú pevnosť. V krajine sa už uskutočňovali opevňovacie práce, pri ktorých sa uplatňovali talianski a rakúski odborníci. Prebudovávanie Bratislavského hradu po polovici 16. storočia nemalo však veľa znakov fortifikačnej prestavby. Pod vedením A. lnisgadu (nad stavbou hradu mal dozor známy Pietro Ferrabosco) pozmenili sa najmä interiéry miestnosti, ktoré dostali nové stropy S pozlátenými štukami a freskovú výzdobu. Z jeho prestavby sa zachovala renesančná časť arkieru na východnej strane hradného paláca a vedľajšia malá miestnosť, ktoré pri neskoršej veľkej prestavbe v 18. storočí zamurovali. Na stenách tohto arkieru sú freskové maľby v štylizovaných podobách rastlinných a zvieracích ornamentov spolu s maľbami krajiniek s vojakmi a zrúcaninami rímskych stavieb. Interiér druhej miestnosti, v ktorej sa zachránila originálna lunetová klenba s bohatou štukovou výzdobou, patrí medzi najpôvodnejšie priestory obnoveného hradu z tohto stavebného obdobia.

Pretože sa Bratislava v druhej polovici 16. storočia stala aj korunovačným mestom, na Bratislavský hrad priniesli neskôr uhorské korunovačné klenoty a uložili ich do juhozápadnej veže, ktorá podľa toho dostala názov Korunná veža. Súčasne sa na hrade konali aj zasadnutia uhorského snemu. K hradu patrilo aj panstvo, ktoré mal obyčajné v moci hradný kapitán. V roku 1598 sa ním stal (a súčasne aj županom) Mikuláš Pálffy, ktorý sa preslávil v bojoch proti Turkom. V Čase protihabsburského povstania G. Bethlena dostal sa na Čas do jeho rúk aj Bratislavský hrad (roku 1620). Ďalší majiteľ hradu, Pavol Pálffy, dostal povolenie od uhorského snemu, aby dal hrád znovu prestavať.

Prestavba sa uskutočnila v rokoch 1635-1649 a zúčastnili sa na nej cudzí stavitelia a umelci (J. Alberthal, G. Petrucci, P. Marno a i.). Palác dostal pravidelnú podobu so štyrmi nárožnými ranobarokovými vežami a nadstavali mu jedno poschodie. Prestavbou sa najviac zmenilo severné a západné krídlo, ktoré dostali veľké schodištia. Zo strany nádvoria postavili k južnému krídlu arkády. V spoločenských miestnostiach vytvorili novú štukovú a maliarsku výzdobu. Turecké nebezpečenstvo nútilo aj k úpravám najbližšieho okolia hradu; na opevnenie vypracoval návrh cisársky architekt G. B. Priami. Bola to predovšetkým úprava južnej Časti svahu pred hradom, kde vznikli hrotité bastióny. Cez jeden z nich (juhozápadný) vytvorili nový vstup do hradu (tzv. Leopoldovou bránou z roku 1676), ktorého neskororenesančný portál sa dodnes veľmi dobre zachoval. To však nebol koniec zmien vchodu na hrad (najstarší vchod bol cez Korvinovu bránu), lebo ešte začiatkom 18. storočia (roku 1713) postavili západným smerom od hradného paláca Viedenskú bránu; vyúsťovala na Zámockú ulicu, ktorá obchádza hradný areál zo severu.

od polovice 18. storočia zvýšila sa pozornosť výstavbe Bratislavy a jej najväčšou akciou bola prestavba hradu. Po ďalších prípravách sa cisárovná Mária Terézia rozhodla zmeniť goticko-renesančný charakter hradu tak, aby sa mohol využiť ako obývateľné sídlo. Veľké stavebné podujatie zasiahlo aj celý areál hradu, kde vznikli nielen nové budovy, ale aj parkové úpravy. Prestavbou na hradnom paláci zmenilo sa predovšetkým lužné priečelie, ktoré dostalo vzhľad pravidelnej a súmernej fasády v duchu súčasných tvaroslovných prvkov. Pôvodný jednoduchý vstup do hradného paláca rozšírený na trojosový vestibul, do ktorého sa vchádza barokovým portálom. Návrhy na prestavbu i úpravu interiérov vypracovali architekti J. N. Jadot, L. N. Pacassi, J. B. Martinelli a F. A. Hillebrandt. Podstatne zmenili aj interiéry najmä tým, že v západnom krídle vybúrali z hrubého opevňovacieho múru vnútornú Časť a utvorili v nej veľké schodište, ktorým sa nastupovalo do reprezentačných miestností južných poschodí. Schodište vzhľadom na dobré statické riešenie sa natoľko zachovalo, že po stavebných úpravách ho môžeme považovať za najväčšie a najkrajšie schodište historickej architektúry na Slovensku. V severozápadnom nároží vo výške dvoch poschodí vybudovali kaplnku, ktorej štuková drapéria sa v stenovej časti v hrubých črtách udržala dodnes. Cisárovná určila hrad za sídlo arcivojvodu Alberta Tešínskeho, ktorý si na hrade nielen zariadili reprezentačné priestory, ale pre ktorého na východnej strane hradného paláca zvonku pri sta vili samostatnú palácovú stavbu, tzv. Tereziánum. Doň arcivojvoda umiestnil obrazáreň, knižnicu a umelecké zbierky. Práce na hrade sa začali roku 1760, ale po smrti Márie Terézie sa skončili.

Treba však spomenúť aj rozsiahle úpravy, ktoré vznikli v hradnom areáli nielen stavbou nových budov, ale aj úpravou terénu. Najpodstatnejšie upravili priestor pred lužným priečelím, kde veľkým presunom zeminy vznikla terasa, ktorú na južnej strane spevňuje vysoký múr. Aby sa dodržali zásady barokovej architektúry, na tomto priestranstve postavili na západe a východe súmerne dve víťazné brány a z oboch strán vchodu dve krídla strážnic; tento celok vytváral pred hradným priečelím barokové čestné nádvorie (tzv. cour d‘honneur).

Reprezentácia cisárskeho dvora vyžadovala v hradnom areáli stavby pre vojsko a dôstojníkov, ako aj pre hradné služobníctvo i zamestnancov. Na západ od paláca postavili trojkrídlovú budovu, kde bola aj hradná kuchyňa, jazdiareň (medzi jej troma krídlami), ďalej krytú jazdiareň v severnej časti. Sadovnícke úpravy v podobe geometrického (francúzskeho) parku vznikli na sever a východ od hradného paláca. Okrem staršej hradnej studne, ktorá určite nestačila zásobovať takto rozmnožený počet obyvateľov hradu, bob treba vyriešiť prívod pitnej vody. Utvoril ho výtlakovým zariadením Zo studne na dvore starej zbrojárne pod hradom na dunajskom nábreží Bratislavčan J. W. Kempelen.

Po roku 1780 umiestnil na Bratislavskom hrade Jozef II. generálny seminár, ktorý tu však bol len v rokoch 1783 až 1790. Vtedy sa s bohoslovcov sformovala skupina, ktorá prejavovala zvýšený záujem o slovenské národné obrodenie najmä tým, že venovala pozornosť jazyku. Z tohto prostredia vyšiel uzákoniteľ Západoslovenského nárečia trnavského okolia ako spisovnej slovenčiny Anton Bernolák.

V ďalších rokoch (teda začiatkom 19. storočia) sa usadzujú na hrade vojaci, ktorým patril hradný areál vlastne až do konca druhej svetovej vojny. No onedlho po ich príchode na hrad vznikol v jazdiarni v máji 1811 požiar, rozšíril sa na hradný palác, ďalej na Podhradie a zmenu stavbu, ktorá sa ešte pred pár desaťročiami nákladne prestavovala, na ruinu. Počas takmer 150 rokov sa menila na úplné zrúcaniny; veď okrem zubu času sa o jeho rozpadá vanie zaslúžili aj obyvatelia, ktorí odvážali z neho stavebný materiál. Úplne rozobrali palác Tereziánum, po ktorom boli ešte pred 30 rokmi na východnom priečelí stopy. Vojaci udržiavali len budovy pri hradobnom múre, ktoré používali ako kasáme.

Počas týchto 150 rokov (pred prvou svetovou vojnou i po nej) sa síce vyskytli návrhy na záchranu Bratislavského hradu, ale k jeho konkrétne! záchrane došlo až po roku 1948. Zámer sa postupne spresňuje a už roku 1953 sa začína s odpratávaním rumovísk, výskumnými prácami, na ktoré sa podujali pracovníci Katedry teórie a dejín architektúry SVŠT a po ktorých nasledovali štúdie na rekonštrukciu. Zanedlho preberá práce projekčná zložka a stavebná organizácia a o desať rokov možno už uvažovať s využitím opravených priestorov hradného paláca.

Pre opravený Bratislavský hrad prichádzalo do úvahy predovšetkým kultúrne využitie. Väčšina jeho interiérov sa určila pre expozície a depozitáre Slovenského národného múzea, ktoré tu začalo už roku 1967 zriaďovať historické pracovisko. Celé prvé poschodie a ďalšie časti dostali závažné poslanie reprezentačných miestností Slovenskej národnej rady. A od prvého januára tohto roku je Bratislavský hrad symbolom slovenskej štátnosti.