Boj s neviditeľným nepriateľom sa začína. Historický triler V2

Je november roku 1944.
Hitler vkladá všetku nádej aj finančné prostriedky Tretej ríše do zbrane, ktorá má zmeniť neúspešný priebeh vojny a poraziť Veľkú Britániu...
Keď sa druhá svetová vojna blížila ku koncu, nacisti sa ešte snažili o posledný veľký zvrat. Najväčšie nádeje vkladali do obávaného raketového programu V2.
Historický triler V2 je príbeh o druhej svetovej vojne, nemeckom raketovom inžinierovi a o bývalej herečke, z ktorej sa stala britská špiónka.
V tajnej podzemnej továrni väzni vyrábajú súčiastky rakety V2, ktorú vyvinuli vedci vo vojenskom výskumnom stredisku v Peenemünde. Na základni v lesoch, mimo dostrelu spojeneckých lietadiel, pripravuje raketový inžinier Rudi Graf pod prísnym dohľadom SS ničivú strelu na odpálenie. Na druhom brehu Severného mora sa mladá Angličanka Kay Caton-Walshová pripojí k zvláštnemu oddielu britskej rozviedky.
Boj s neviditeľným nepriateľom sa začína.
„Ostreľovanie Londýna raketami V2 prebehlo presne tak, ako ho opisujem, to isté platí aj o ničivých následkoch,“ hovorí o svojom príbehu autor Robert Harris. „Nemci odpaľovali rakety z lesov v okolí Schveningenu na holandskom pobreží. Briti odpovedali tajnou operáciou, ktorej významnou súčasťou boli Ženské pomocné letecké zbory WAAF.“
Začítajte sa do novinky V2:
V to sobotné ráno na konci novembra 1944 si tri balistické rakety, každá z nich dlhá skoro pätnásť metrov, hoveli v oceľových kolískach v železničnom depe v holandskom prímorskom letovisku Scheveningen ako spokojní pacienti, rozmaznávaní pozorným personálom súkromnej kliniky. Kontrolné prístroje pripojené k ich navádzacím systémom pozorne sledovali technici v neforemných sivých pracovných kombinézach nemeckej armády.
Šiesta zima prebiehajúcej vojny bola, ako každý dobre vie, krutá. Mrazivému chladu, ktorý stúpal z betónovej dlažby, nedokázali vzdorovať ani tie najhrubšie podrážky ťažkých bagančí, prenikal celým telom až do špiku kostí. Jeden z mužov ustúpil od ponku a chvíľu podupával na mieste, aby sa aspoň trochu zahrial. On jediný nemal na sebe uniformu. Tmavomodrý oblek z predvojnových čias s niekoľkými perami zastrčenými v náprsnom vrecku a obnosená kockovaná kravata prezrádzali, že ide o civilistu – na prvý pohľad azda o učiteľa matematiky či mladého odborného asistenta z technickej univerzity.
Až keď by ste si všimli olej za jeho obhryzenými nechtami, pochopili by ste, že máte pred sebou inžiniera strojára.
Muž zreteľne počul Severné more vzdialené sotva sto metrov od depa, neutíchajúci hukot vĺn zaplavujúcich pláž, škrek čajok zápasiacich s vetrom. V hlave sa mu vynárala spomienka za spomienkou – doslova ho zasypávali, až mal nutkanie založiť si chrániče na uši, aby ich zahnal. Lenže s chráničmi na ušiach by budil ešte väčšiu po-zornosť než doteraz, navyše by si ich musel každých päť minút dávať dolu, pretože sa ho neprestajne niekto na niečo vypytoval – raz na pohonnú jednotku, inokedy zasa na tlak v palivovej nádrži či elektrické vedenie, ktorým sa spúšťal motor v rakete.
Vrátil sa k práci.
Tesne pred pol jedenástou sa veľká oceľová brána na kolieskach na druhom konci depa s hrmotom otvorila. Vojaci, čo ju strážili, okamžite zrazili podpätky. Plukovník Walter Huber, veliteľ delostreleckého pluku, sa vynoril z hustého dažďa a vstúpil do haly. Sprevádzal ho muž v dlhom čiernom koženom kabáte so strieborným odznakom SS na chlopni.
 „Graf!“ zvolal plukovník.
Nevšímaj si ho, preletelo inštinktívne hlavou Grafovi. Schmatni spájkovačku, skloň sa nad ponk a tvár sa, že máš veľa roboty. Pred Huberom sa však nedalo uniknúť. Jeho výrazný hlas sa ozýval halou rovnako prenikavo ako na cvičisku. „Tak tu sa zašívate! Niekto by sa s vami veľmi rád zoznámil.“ Mašíroval dielňou rovno k nemu, vysoké kožené čižmy mu vŕzgali pri každom kroku.
To je sturmscharführer Biwack z NSFO,“ predstavil mu neznámeho muža. „A toto je doktor Rudi Graf z vojenského výskumného strediska v Peenemünde. Náš styčný dôstojník technickej podpory.“
Biwack zasalutoval zdvihnutou pravicou, na čo mu Graf odpovedal chabým mávnutím. O týchto chlapoch, politických komisároch nacistickej strany, už čosi počul, ale dosiaľ sa s nimi nestretol zoči-voči. Vynorili sa v armáde len nedávno na priamy príkaz führera, aby pozdvihli bojového ducha v jej radoch. Skutoční fanatici odhodlaní položiť život za splnenie svojej úlohy. Čím horšia bola situácia na bojisku, tým viac sa ich tam nahrnulo.
Esesák si premeral Grafa letmým pohľadom. Mal zhruba štyridsať rokov a tváril sa celkom priateľsky. Dokonca sa usmial. „Takže vy ste jeden z tých géniov, vďaka ktorým vyhráme vojnu?“
„O tom pochybujem.“