Bez štipky svedomia

Sú prípady, pri ktorých je daromné hľadať motív. Akékoľvek psychiatrické vyšetrenia páchateľa, akokoľvek dlhé výsluchy najskúsenejšími kriminalistami niekedy nikam nevedú, pretože motív nevie sám páchateľ. Zabije - a nevie, prečo. S takýmto mimoriadne brutálnym prípadom vraždy zdanlivo bez motívu sa stretli stredoslovenskí policajti v jednej obci pri Banskej Štiavnici v marci 1998.
Stará Paľovka, ako ju tu prezývali, mala už 76 rokov, hoci vyzerala na menej. Žila v rodinnom dome, mala rozvetvenú rodinu a v minulosti robila všetko možné. Rozhodne nebola odkázaná na penziu, hoci inak žila skromne. Väčšinu času strávila v neveľmi lákavej prístavbe rodinného domu, ktorej hovorili letná kuchyňa. Vedelo sa o nej, že je bohatá a tento fakt zrejme rozhodol o predčasnom ukončení jej života.

Ráno 13. marca sa prvému svedkovi v kuchynke domu babky Paľovky naskytol čudesný pohľad. Všetko bolo porozhadzované, povyťahované, na zemi videli porozsýpanú múku i cestoviny. Uprostred miestnosti sa vŕšila hromada šatstva a akési matrace. Pri bližšej obhliadke objavili pod matracom aj telo starej pani. Bolo hrozne zdevastované. Samá krv. Obhliadajúci lekár konštatoval, že starenka pravdepodobne podľahla početným bodným ranám. Okrem iného mala odrezaný aj jeden prst na ruke, obnaženie dolných končatín a poloha tela nasvedčovala tomu, že vražda mohla mať aj sexuálny motív. Prehľadanie priestorov však nabádalo k úvahe o lúpežnej vražde. A ten odrezaný prst? Susedia potvrdili, že nosila viacero prsteňov a tie tiež zmizli. Žeby vrah odrezal mŕtvole prst len preto, aby sa zmocnil prsteňa? Všetko tejto hypotéze nasvedčovalo!

Kto teda môže byť páchateľ? Surovec, mentálne či inak postihnutý jedinec? Miestny alebo cudzí? Spôsob vraždy ukazoval skôr na bezcitného primitíva a rezné rany na babkiných rukách svedčili, že babka sa nemienila vzdať života len tak. Musela sa zúfalo brániť, vrah ju neprekvapil. Čas smrti odhadoval lekár na neskoré večerné hodiny predchádzajúceho dňa a súdny lekár upresnil, že babke vrah zasadil štrnásť bodných rán nožom s najmenej 14 centimetrov dlhou čepeľou. Rany však neboli bezprostrednou príčinou smrti. Tou bolo udusenie. Vrah ju totiž pravdepodobne dusil tým matracom, ktorý na nej našli a keď sa prestala hýbať, zahádzal ju ešte všetkým možným. Pravdou však bolo i to, že keby ju vrah nezadusil,onedlho by podľahla bodným ranám...

Major Kováčik z krajského úradu vyšetrovania sa prikláňal k názoru viacerých kriminalistov, že babka pravdepodobne prichytila v dome zlodeja, ten spanikáril, alebo sa rozhodol svedkyňu umlčať za každú cenu. Pravdepodobne kričala, ranám sa bránila...

Všetky tieto indície viedli kriminalistov do neďalekej rómskej osady. Načo tajiť, domových zlodejov a páchateľov väčšiny lúpeží nachádzali spravidla tu, v ohyzdných chatrčiach ľudí, žijúcich bez akéhokoľvek cieľa. Ale vražda? Také čosi pohlo už aj domácimi „poctivými" obyvateľmi rómskej osady. Oni a zabiť starú Paľovku? Koľkokrát aj im požičala... To musel byť voľakto cudzí!

Ale kto? Slovo dalo slovo, Kováčik sa nenápadne porozprával s niekolkými informátormi a tip padol na akéhosi 24-ročného Jozefa Stojku, ktorý mal tu v dedine brata, ale žil inde, voľakde pri Leviciach. Ale včera tu bol, videli ho, chlastal s rodinou celý deň! Išli za bratom.
 „Kde máš Joža? Včera tu bol, pili ste spolu!"
Brat potvrdil, že Jožo prišiel, vraj si hľadá robotu. Kúpili nejaké víno a pili. Pýtal ešte peniaze na cestu. Večer ho nebolo, potom prišiel, vyspal sa a ráno požiadal, aby ho zaviezli k autobusu, že ide domov.
 „Ale peniaze už nepýtal, to je pravda!" zamýšľal sa brat. Zrejme ani jemu sa to veľmi nezdalo, o vražde Paľovky už počul. Žeby on?

Vrah nechal na mieste množstvo odtlačkov a majorovi Kováčikovi veľmi uľahčili prácu. Aj Jozef Stojka totiž už má pár záznamov v trestnom registri, odtlačky jeho prstov preto majú v evidencii...
Keď ich porovnali, nadobudli skoro istotu a spojili sa s kolegami v Leviciach: „Hľadajte Stojku!"
Našli ho poľahky. Bol opitý ako čík. Ešte mal pri sebe lístok zo záložne. Tam išiel hneď ráno z autobusu, keď dorazil do Levíc. Založil pár prsteňov a iných šperkov, dostal za ne 2 200 korún. Doma u neho našli Paľovkine vkladné knižky na vyše 430-tisíc korún! Netrúfal si ísť s nimi do banky, navyše boli na heslo, takže...

Z pohľadu kriminalistického to bol jednoduchý prípad, i keď tak v prvej chvíli nevyzeral. Našťastie, Rómovia majú svoju česť, sú veci, ktoré aj medzi sebou neradi vidia... Majorovi ostávalo dať odpoveď na otázku, ako a prečo sa Jozef Stojka stal vrahom.

Stojka bol obyčajný primitív. Potetovaný, s nedokončenou základnou školou. Živil sa príležitostnými prácami a krádežami. Nerozmýšľal, netvoril, len bral. Jeho duševný život sa sústreďoval na uspokojenie základných potrieb. Psychiatri v tej hlave nenašli nič viac. Stojka nevedel, prečo zabil. Od rána pili u brata. Bol bez peňazí. Rozprávali sa o tom, že niektorí ľudia ich majú veľa. Trebárs taká Paľovka. Nič už nepotrebuje a sedí na peniazoch. Načo sú jej?

Zrejme tieto zmienky zapálili v Jozefovej hlave zlovestnú myšlienku. Pôjde a poobzerá sa jej po dome, či nájde niečo užitočné. Čo na to povie stará, 76-ročná žena, to Stojku netrápilo. Prekážky sú na to, aby sa prekonávali!

Pod rúškom tmy sa vkradol do domu, ale nespala. Pristihla ho, začala kričať. Zopárkrát ju udrel do tváre. Bránila sa.
„ Tak som zobral nôž a niekoľkokrát som ju pichol. Potom som na ňu hodil matrac a postavil som sa naň, aby dodýchala. .."
Lekári neobjavili v jeho slovách ani náznak ľútosti.


„Súložil si s ňou?"
Nerozumel, povedali mu to inak. Popieral, no lekár jednoznačne potvrdil sexuálne násilie, hoci stopy spermií nenašli. Znalec tiež nevedel s istotou určiť, či k násiliu prišlo tesne po smrti alebo tesne pred ňou a či išlo o násilie rukou alebo pohlavným údom. Na Jozefovom tele našli ešte čerstvé škrabance, svedčiace o babkinej obrane....
„A čo ten prst?"
Opäť stoická Jozefova odpoveď: „Jeden prsteň nešiel dole, tak som jej ho odrezal britvou." Hotovo. Akoby hovoril o zbere jabĺk.
„A potom?"
"Prehľadal som dom, našiel som len zopár korún, niekoľko vkladných knižiek a tie prstene. Ráno som išiel na autobus, brat ma odviezol. Potom som išiel do záložne, zobral peniaze a s kamarátmi sme pili, až kým po mňa neprišli policajti.

Pamätal si presne. Vražda sa stala 12. marca medzi 22.30 až 24.00 hod, policajti sa o nej dozvedeli ráno, Stojku zadržali v ten istý deň už o 17.15 hod. v Leviciach, pekných pár kilometrov od Banskej Štiavnice. Solídny výkon!

A čo z toho? Prípad ešte nie je právoplatne ukončený, nemožno však pochybovať o tom, že súd na Stojkovom konaní nenájde jedinú poľahčujúcu okolnosť a „pôjde" s určením výšky trestu na hornú hranicu. Spoločnosť tak bude pekných pár rokov v bezpečí pred Jozefom Stojkom. Koľkí takí však ešte chodia medzi nami?

Ondrej ŠIMÚNY