Bez civilizačných ústupkov

Na severe Thajska, v drsnej hornatej krajine, leží mesto Čiengmai. Ročne sem prichádzajú tisícky turistov, aby absolvovali cestu za poznaním kmeňov, ktoré doteraz žijú podľa prastarých tradícií, ďaleko od civilizácií.

Je šesť hodín ráno. Spolu s inými turistami ideme na korbe starého japonského pic-upu do ubytovne. Nadháňači nás ulovili na autobusovej stanici. Prechádzame prebúdzajúcim sa Čiengmaiom. Je zima, ale cez deň teplota vystúpi najmenej na tridsaťpäť stupňov. Obchádzame starobylé, často polozrúcané chrámy, obklopené modernou zástavbou. S podozrením si prezeráme našich spolucestujúcich, oblečených podľa romantickej módy "čundrákov" po Ázii. Mám pocit, že my sme tu jediní normálni ľudia. Niet však pochybností, že ostatní prichádzajú na sever rovnako ako my, aby vyšli na trek za horskými kmeňmi. Napol ucha počúvam otca, ktorý už raz v Thajsku trekoval. Rozpráva mi práve o kmeňoch: "Najpočetnejší sú Karenovia, potom Hmongovia, Lisuovia, Mienovia, Lahuovia a Akhovia. Žijú neďaleko civilizácie skrytí v džungli. Niektorí naozaj veľmi primitívne, iných už thajský štýl života takmer pohltil."
V sprievodcovi sa píše, že existuje veľa cestovných kancelárií, ktoré vodia turistov do dedín, kde je viac turistov, než samotných domorodcov. Preto je dobré pristupovať k výberu cestovnej kancelárie zodpovedne a zvážiť všetky alternatívy. Treba si uvedomiť, že keď ste na treku, ste celkom odkázaní na lingvistické, orientačné, zdravotnícke a  organizačné schopnosti vášho sprievodcu. Aj keď sme sa pôvodne chceli rozhliadnuť po meste, čo nám ponúknu iné cestovky, boli sme na M. Chaia krátki. Ako kľúčový sa ukázal fakt, že naším sprievodcom by sa stal spoluautor knihy The Hill Tribes of Northern Thailand Tommy Wu, jeden z najskúsenejších tunajších sprievodcov. Podľahli sme a zaplatili sme neslušnú cenu, ktorú si M.Chai rýchlo naúčtoval. Počas dňa sme si prezreli  čiengmaiské "miesta bohov". Sú znamenité a po denervujúcom Bangkoku je prechádzka malým mestom balzamom na dušu.

ČUDNÁ PARTIA
Na piatu hodinu prichádzame na informačný brífing o treku. Náš sprievodca Tommy nám vysvetľuje, že si nesmieme zabudnúť spacáky, odporučil  kvalitné batohy a tiež rozdával rady, aké oblečenie si máme so sebou zobrať a pod. Nasledovali podrobnosti o trojdňovej trase, ktorou pôjdeme. Navštívime dve kmeňové dediny, vyskúšame si jazdu na slonoch, splavíme rieku na bambusových pltiach a napokon nás vyvezú na najvyššiu horu Thajska Doi Ithanon. Taká bola teória. Na druhý deň, skoro ráno, nás zobudili zamestnanci cestovky. Po raňajkách sme s pochybnosťami nasadli do toho istého starého tragača, ktorým nás odvážali na stanicu, a vyrazili sme...
Spolu so sprievodcom sme sa všetci tlačili na vlečke a opatrne sa oťukávali. Ide s nami asi tridsaťročný Kiwi (Novozélanďan), s tvrďáckym imidžom a rovnakým zmyslom pre humor, ktorého sme pokrstili ako ,;Červené tričko". Potom tam sedí "Kozia briadka", nemecký mladík s najsmiešnejšou bradou, akú som kedy videl. Ďalej asi osemnásťročný Angličan Rob, hneď po mne najväčšie ucho a Angličania Michael a Susan - brat a sestra. Fín Mikka tvrdil, že je profesionálny sprievodca a pripravuje zázemie pre väčšiu turistickú skupinu. Dve nórske mužatky Jane a Ann cestovali spolu a veľmi sa s nami nerozprávali. Párik mladých Japoncov sa veľmi neprejavoval, pretože nevedeli dobre po anglicky. Čudná partia, a my sme do nej celkom dobre zapadli. Ideálny počet osôb na treku je vraj šesť, ale môžem potvrdiť, že aj desať je celkom bezproblémové množstvo. lšli sme niekoľko hodín. "Červené tričko" všetkým vnucoval svoje vtipy, ale pretože jeho novozélandskej hatlanine nikto nerozumel, tak sme sa smiali dosť nasucho. Viezli nás najskôr po diaľnici, potom sme prešli na asfaltku, a napokon sme skončili na prašnej ceste, kadiaľ naše vozidlo len s problémami prešlo. Keď sa už nedalo ďalej, vyhodili sme batohy na chrbát a išli. V zimnom období je džungľa bezútešná, suchá a bezfarebná, ale napriek tomu nás sužovala strašná horúčava. S prestávkami sme išli asi dve hodiny a videli množstvo krásneho hmyzu a rastlín.

BYŤ TAK ŠAMANOM
Na trek by ste sa nemali vybrať, ak máme problémy s kondíciou. Treba sa spýtať, koľko hodín pochodu denne bude daný trek obsahovať. Absolútne maximum pre ostrieraných turistov je päť hodín. Pre netrénovaného človeka je rozumná hranica dve hodiny. Treba si totiž uvedomiť, že pri teplote štyridsať stupňov Celzia sú tamojšie podmienky neporovnateľné s našimi. Dorazili sme do karenskej dediny vybudovanej skoro na vrchole kopca. Pre civilizovaného človeka je to trocha šok. Strechy sú vyrobené z listov, univerzálny stavebný materiál je bambus. Ľudia si obliekajú lacnú konfekciu. Pre Karenov typické hazuky vidieť zriedka, najčastejšie na deťoch. Mierime k chatrči, kde podľa sprievodcu máme bývať, ale práve tam vyvolávajú duchov, a tak musíme ísť ďalej. Neodmysliteľnou súčasťou kultúry thajských kmeňov je náboženstvo. K najrozšírenejším patria tradičné animistické kulty, ale v civilizovanejších dedínách nájdeme aj kresťanstvo, menej už budhizmus. K najdôležitejším náboženským postavám kmeňa patrí šaman a kňaz. Šaman komunikuje so svetom duchov a lieči tak chorých, odvracia prekliatie a pod. Kňaz sa stará o harmóniu dediny s prírodou a zabezpečuje tak šťastie a bohatú úrodu. Sprievodca varí večeru a my sa ideme umyť k potoku a potom pozorujeme domorodcov. Vodný byvol našej hostiteľskej rodiny si tesne pred naším príchodom zlomil roh. Dedinčania sú v napätí, či prežije. Domorodci nemajú žiadne lieky, ani dezinfekciu. Lekári, vrátane veterinárov, navštevujú dediny asi v štrnásťdňových intervaloch, ale ani to nie je pravidlo. Po chutnej, aj keď pikantnej večeri, sa do našej chatrče začali trúsiť domorodci. Na programe bola kultúrna výmena hudby. Na naše prekvapenie nám nepredviedli ukážku kmeňovej tvorby, ale thajské variácie na americké populárne songy, sprevádzané gitarou. My sme sa tiež veľmi nevytiahli. Jediný, čo z nás vedel hrať a spievať, bol Mikka. Zatiaľ čo sme falošným brumendom znásilňovali kapitána Brošna alebo Žltú ponorku, kolovala medzi nami okrem whisky aj cigareta s marihuanou. Whisky podľahli takmer všetci, marihuane asi polovica. Nezanedbateľné množstvo cestovateľov vyrážajúcich na trek je motivované najmä možnosťou nákupu lacnej "trávy" či ópia. Kmene síce pestujú drogy najmä pre vlastnú potrebu, ale turistovi trocha zo svojich zásob rady lacno predajú.

ČAKANIE NA SLONA
Ráno sme sa vybatolili zo spacákov asi pol hodiny po svitaní. Dedina už prekypovala životom. V  rannom svetle všetko vyzeralo optimisticky a ľudia boli veselí a priateľskí. O hodinu sme vyrazili. lšli sme asi hodinu a pol, bez problémov. Prišli sme k bambusovému prístrešku, kde sme obedovali instantnú polievku a počkali na príchod slonov. Našťastie tam bola postavená rampa na nasadanie, inak neviem, ako by som sa na takú vežu vyšplhal. Ak ste niekedy trpeli fixnou ideou, že jazda na slonovi je rýchla, pohodlná a romantická, tak na to rýchlo zabudnite. Nielen že trasu, ktorou sme išli hodinu, by som prešiel za štvrtinu času, ale mal som otlačeniny. Náš sympatický mahaut sa nám navyše pokúšal predať ópium, nevedel však po anglicky, tak do nás hučal thajsky. Keď sme konečne došli do ďalšej dediny, nechcel som už slona nikdy ani vidieť. Dedina bola plná nielen chatrčí s plechovou strechou, ale aj horami odpadkov. Avšak mala školu s fungujúcou vysielačkou, ktorou sa dala zavolať lekárska pomoc. Civilizácia má svoje pre i proti. Večer sa náš sprievodca Tommy máme usiloval zorganizovať spoločenské hry, ale tak sa ochladilo, že všetci išli spať.

Z PLTE MA NEDOSTANEŠ!
Ráno sme sa za asistencie domorodých detí naraňajkovali a potom pre nás prišiel náš starý známy pick-up a odviezol nás k rieke. O jazde na pltiach môžem povedať, že je dobré si na podobné šialenosti zobrať čiapku proti úpalu. lšli sme na dvoch dlhých pltiach a usilovali sa z nich navzájom zhodiť, čo sa napokon nikomu nepodarilo. Zaujímavá skúsenosť, ale pokojne by som žil aj bez nej. Cestovné kancelárie podobné akcie robia len pre reklamu. Snaha turistov zažiť čo najviac vecí v čo najkratšom čase je nelogická. Kvantita na úkor kvality, ale komerčne je to úspešné. Nasledoval Doi Ithanon, najvyššia hora Thajska, vysoká 2590 metrov, rátané od hladiny mora. Rozporuplné pocity: budhistickí mnísi v typických habitoch, množstvo turistov a áut, políčko s narezanými makovicami, pestovanými vraj pre špecifickú farbu kvetov. Výhľad však za veľa nestál, pretože krajina bola zahalená v hustej hmle. Sedím v autobuse do Bangkoku a pozerám sa na vysoké kopce rezervácie, kde som sa ešte pred niekoľkými dňami potil s batohom na chrbte. Človek by mal vedieť, ako sa žije v prírode, bez všetkých civilizačných výdobytkov a ústupkov. Ľudia v horských kmeňoch žijú inak, šťastní i nešťastní rovnako ako my.

MICHAL THOMA