Beštie

Na začiatku bol anonym. Nevycvičenou rukou a zlou gramatikou v liste písal údajný chovanec ústavu sociálnej starostlivosti o pomeroch v ústave. Netajil, že je mentálne zaostalý, ale nie natoľko, aby nevidel, čo sa deje. A čo sa dialo, bolo hrozné. Najmä istý 35-ročný vychovávateľ Ján Pakočin vraj všetkých chlapcov v ústave systematicky týra, a nielen on. Pomáha mu v tom ďalší vychovávateľ a ešte jeden pracovník ústavu. Pisateľ naliehavo žiadal políciu o pomoc preto, lebo v ústave ich nikto nevypočuje a vychovávatelia si robia, čo chcú.

Nadporučík Hamala čítal list už asi piaty krát. Skúmal ťahy písma, rozmýšľal nad sledom myšlienok, ktoré sa mu vynárali pred očami. To, čo bolo v liste, bolo neuveriteľné. Žeby sa niečo také mohlo diať u nich v okrese? To predsa nie je možné!

Trochu sa popýtal a začal pochybovať. Ten Pakočin bol totiž dosť známa firma a leteli fámy, že chlapcov, zväčša mentálne retardovaných Rómov, vychováva svojráznymi metódami. Ale samé reči, žiaden dôkaz, žiaden očitý svedok. List poslal na ministerstvo. Po pár týždňoch prišla akási komisia. Jej členovia pochodili po ústave, vyspovedali riaditeľku, pedagógov, vychovávateľov i chovancov a spokojní odišli. Podľa výsledku previerky o týraní a zverstvách vraj vôbec nemožno hovoriť. Prísny režim - to áno. Nič iné. Koniec - koncov, chovanci neboli žiadne neviniatka. Viacerí boli agresívni a bez akýchkoľvek morálnych zábran. Prosto, mentálne retardovaní cigánski výrastkovia.

Hamalovi to nedalo pokoj. Podvedome cítil, že anonym môže mať aspoň v niečom pravdu. Ibaže ústav bol svet sám pre seba. Nikto cudzí nemal šancu niečo sa dozvedieť. Bol by nápadný ako černoch medzi Eskimákmi. Nadviazal kontakt s niekoľkými remeselníkmi a s kuchárkami, ktoré v ústave robili. Dal si záležať, aby o ich kontakte nikto nevedel. Okres je žalostne malý...

Po pár týždňoch začal obraz nadobúdať zreteľnejšie kontúry. Nebol presný, v mnohom možno zdramatizovaný, ale v základných poznatkoch závažný. Bolo toho toľko, že už neváhal a išiel za prokurátorom. Problém videl len v jednom obával sa, že chlapci nebudú chcieť zo strachu vypovedať, tak ako nepovedali nič komisii z ministerstva. Preto sa Hamala s kolegami rozhodol pre postup síce nevšedný, ale, ako sa ukázalo účinný. Pred ústav prifrčali dve policajné autá so sirénami. Z nich vybehol húf policajtov a o chvíľu všetci v ústave videli, že Pakočina a jeho dvoch kumpánov odvádzajú policajti. V putách a s čo najväčším hurhajom. Skrátka, akcia ako vystrihnutá z filmu. Chlapci sa tisli o mreže na prízemí a vyvaľovali oči...

Nebol to zlý ťah. Chlapci sa prestali báť a vyrozprávali všetko, čo vedeli. Mnohí, pravda, len v rámci svojich obmedzených intelektových možností. Takí si však spravidla nevymýšľajú. Nemajú na to ... Ako inak - bol z toho škandál. Vyšetrovanie potvrdilo, že Pakočin s ďalším vychovávateľom a údržbárom tri roky systematicky týrali chovancov takými brutálnymi spôsobmi, aké azda ani gestapo nevymyslelo. Pakočin si vyrobil špeciálnu gumovú hadicu s kovovou skrutkou na konci. Tou ich bil, kde zasiahol. Obľúbeným nástrojom bol aj mokrý uterák, ktorým chovancov mlátil na telocviku. Najskôr ich priviazal k telocvičnému náradiu a kopal ich do prirodzenia za všetko, čo považoval za porušenie disciplíny. Zriadil samotku, v ktorej z vlastného rozhodnutia nechával chlapcov aj tri dni len o chlebe a vode. Koho prichytil fajčiť, tomu striekacou pištoľou postriekali pohlavný úd acetónovou farbou. Ďalšou obľúbenou zábavou bolo prikázať niektorému z chlapcov natrieť previnilcovi pohlavný úd kanagonom. Často tiež privieral chlapcom pohlavný úd medzi dvere tak, že ďalší chlapec držal úd trestaného z druhej strany dverí.

Boli však aj prípady, ktoré príslušníci mohli už priamo kvalifikovať ako ublíženie na zdraví. Jeden chovanec v samotke znehybnil zámok na dverách tak, že do neho napchal zápalky. Dali sa preto otvoriť len z druhej strany. Na lane tam Pakočin spúšťal chovanca. Povraz sa však uvoľnil a chovanec z výšky jeden a pol metra spadol na zem a zlomil si ruku. Ďalšieho nešťastníka na samotke poviazal na rukách i nohách a zapchal mu ústa, aby ho pri bitke nebolo počuť kričať.

Hamala nevychádzal z úžasu. Na väčšinu skutkov však bolo viacero svedkov. Chlapci dopĺňali detaily a mozaika nadobúdala obludné rozmery. Jeden štrnásťročný chlapec napríklad potreboval odísť z triedy na veľkú potrebu. Pakočin ho nechcel pustiť. Napokon chlapec svojvoľne vybehol, ale do WC už nestihol: urobil veľkú potrebu hneď za dverami. „Vychovávateľ" mu do výkalov namáčal tvár a nútil ho zlízať to, čo urobil... Ďalšiemu zviazal ruky za chrbtom, na krk mu založil slučku a vytiahol ho tak vysoko, že sa chlapec len špičkami dotýkal zeme. Keď omdlel, kriesili ho fackami a studenou vodou ...

Vyšetrovanie sa už nedalo udržať v tajnosti. O neuveriteľnom sadistovi v ústave rozprávalo celé mesto. Vyšetrovateľ a následne i prokurátor mal však s vypracúvaním obžaloby nemálo starostí. Pakočin a jeho kumpáni sa urputne bránili. Všetko popierali, skresľovali, usilovali sa chlapcov obviniť z toho, že ich výpovede ako mentálne zaostalých jedincov nemajú žiadnu cenu a sú len znôškou fantázií, klamstiev a výmyslov. Neuspeli. Práve vďaka tomu, že spravidla každú udalosť videlo viacero chlapcov, ich výpovede boli hodnoverné. Chlapci potvrdili aj to, že keď odišla komisia z ministerstva, Pakočin sa im vysmial. Takým debilom ako sú oni vraj aj tak nikto neuverí, čo by hneď prišlo i desať komisií.

Najzaujímavejšie bolo, že riaditeľka ústavu, v ktorého vestibule sa skvie citát z Deklarácie OSN o právach mentálne retardovaných ľudí, vraj o ničom nemala ani poňatia a Hamalovi sa nepodarilo dokázať, že by aspoň o niektorých výčinoch vedela, ak ich aj priamo neschvaľovala. Podľa nej bol Pakočin dobrý, náročný a skúsený vychovávateľ, ktorý „to s chlapcami vie". Iba priznala, že niekedy prekročil svoje právomoci, za čo ho potrestala pokarhaním v zmysle Zákonníka práce...

Prirodzene, dostala výpoveď a duše troch sadistov skúmali psychiatri. Nezistili žiaden odklon od normálu. Podľa lekárov boli psychicky zdraví a mohli predstúpiť pred trestný senát. Pakočin dostal na súde tri roky odňatia slobody nepodmienečne, druhý vychovávateľ 13 mesiacov, tretí po zložení záruky zamestnávateľa obišiel s podmienečným trestom. Veľa ľudí v meste si myslelo, že obišli veľmi dobre. Čo si mysleli chovanci, na to sa už azda nikto nepýtal. Isté je, že po nástupe nového vedenia ústavu sa už také čosi, chvalabohu, nemohlo zopakovať. Verme, že ani inde...

(ONDREJ ŠIMÚNY)