Bábika

   Ešte keď bola malá a cítila sa sama, mala vernú priateľku - bábiku. Pochádzala z detského domova a malá ružová postavička s obrovskými modrými očami neostala len spomienkou na detstvo. Bola to hračka, ktorú nikdy nikomu nepožičala a aj potom čo vyrástla, bola malá bábika jej útočiskom pred všetkými problémami. Vždy keď sa na ňu pozrela, cítila sa istejšia a nadobudla stratenú silu.

 

   Vedela, že mnohým sa to zdalo detinské, ale pre ňu to bolo viac ako najúčinnejší talizman. Vyrástla a stala sa z nej úspešná žena. Nebola z tých, ktorých zlomila ľútosť nad samou sebou. Tvrdo pracovala a dobre sa učila, aby mohla niečo v živote dokázať. Prišiel deň, kedy znovu potrebovala jej prítomnosť. Bola veľmi nešťastná, pretože sa stalo, čo už dlhšie očakávala. Výpoveď z práce. Stekajúce slzy padali na ružové šatôčky tej maličkej postavičky. Znovu sa cítila zle a zasa nemala v nikom oporu len v akomsi neživom predmete, ktorý pre ňu znamenal viac, ako ktokoľvek iný. Kvôli práci nemala priateľov, toľko sa jej venovala a nakoniec ostala bez nej. Pri pohľade na svoju bábiku si začala uvedomovať, že plačom, tak ako vždy, nič nevyrieši. Vedela, že aj toto, tak ako všetko v jej živote, má svoj skrytý zmysel. Bolo pravdou, že tá práca ju nikdy nebavila, ale zabezpečila si ňou určitý štandard, o ktorý mala teraz prísť. Hneď na druhý deň začala hľadať novú prácu. Podporu hľadala v tom, že je ešte pomerne mladá, má vysokú školu a prax. Na jej prekvapenie však prišlo obrovské sklamanie. Finančná kríza spôsobila, že jediná pracovná ponuka bolo opatrovanie malých detí v štátnej nemocnici. Pre jej vzdelanie a spôsob života sa to zdalo ako urážka. Zase sedela s bábikou v rukách a plakala. Uvedomila si však, že je to jediná možnosť, a tak ponuku prijala. Prvý deň v práci bol naozaj ťažký. Pochopila, že táto práca nie je o nechutnom umývaní zadkov, ale o pomoci naozaj bezvládnym malým stvoreniam. Pracovala na detskom onkologickom oddelení. Bola veľmi zmätená, pretože na jednej strane pociťovala veľký odpor k takejto, pre ňu podradnej práci, no na druhej strane ľútosť k tým malým stvoreniam a predstava, že môže pomáhať, ju napĺňala pocitom doposiaľ nepoznaným. Cítila smútok no zároveň veľkú radosť. Nikdy by nebola verila, že práve v takejto práci nájde zaľúbenie.

 

   Na oddelenie prišlo akési dievčatko. Tiež pochádzalo z detského domova. Všetkých sa bálo a s nikým nechcelo komunikovať. Práve ona bola jediná, kto presne vedel, ako sa toto dievčatko cíti. Videla, ako každé dieťa má oporu vo svojich rodičoch, no pri pohľade na toto dievčatko sa jej tisli slzy do očí. Spomenula si na svoje detstvo. Vedela, čo je to byť sama. Spomenula si na svoju bábiku. No toto dievčatko prišlo bez čohokoľvek a ona pochopila, že je čas na to, aby sa s bábikou rozlúčila. Vedela, že dievčatko túto bábiku potrebuje oveľa viac ako ona kedykoľvek predtým. Dievčatko sa zblížilo najprv s bábikou a nakoniec aj s ňou. Vďaka ich prítomnosti sa začalo dievčatku dariť a pomaličky, akoby zázrakom sa začalo uzdravovať, no ona mala stále pocit, že musí urobiť niečo viac. Toto dievčatko jej prirástlo k srdcu viac ako čokoľvek a ktokoľvek predtým. Stali sa z nich priateľky a ona ho nikdy nechcela opustiť. Nechcela, aby ešte niekedy cítilo tú samotu, ktorú ona tak dobre poznala. Tu padlo rozhodnutie starať sa o dievčatko stále, byť mu oporou a ostať s ním navždy. Dievčatko jej dali do opatery a navyše mala aj svoju bábiku, o ktorej však vedela, že ju už nikdy nebude potrebovať, pretože si našla zmysel života. Našla niečo, o čom ani netušila, že potrebuje. Malú dušičku, s ktorou sa vzájomne napĺňali nehou a láskou.

 

Petra Ihnačáková