Babička z Domova seniorov

Vždy keď prídem do Domova seniorov navštíviť svoju maminu, nezabudnem niečo doniesť aj tete Dvorskej. Teta Dvorská, tak ako volám jej spolubývajúcu osemdesiatdeväťročnú babičku, je čiperná osôbka. Stále niečo robí, upratuje, umýva, prekladá, alebo sa vyberie len tak na prechádzku. Obdivujem jej životnú silu a vitalitu. Skrátka, je to “žila”- stále sa drží. To musí mať človek asi v génoch - tú silu žiť a bojovať. Teta má rada zákusky, tak jej občas nejaké donesiem. Ona ich niekedy, keď nemá náladu ofrfle a postúpi mojej mamine, a naopak, keď má náladu, tak ich zje.

Keď sa rozprávam s maminou a dávam jej čisté oblečenie, niekedy sa na mňa pozrie a povie „keby som ja mala takú dcéru.......” a vtedy mi jej je neskonale ľúto, ako aj všetkých stareniek a starčekov, za ktorými nikto nechodí a ktorí smutne a otupelo posedávajú pri televízore a hľadia mimo obrazovku. Teta Dvorská mi porozprávala, že mala jedného syna, ktorý jej však umrel. Má vnuka Martina, a ten za ňou občas príde. Je veľmi zaneprázdnený - ospravedlňuje ho a usmeje sa.

Domov dôchodcov mnohí považujú za akési odloženie starých, nepotrebných ľudí do ústavu, ale určite je lepšia aspoň štátna starostlivosť, ako osamelý život kdesi, kde sa o Vás nemá kto postarať. Ja osobne som s tým vyrovnaná, nakoľko môj zdravotný stav a sociálny systém mi neumožňujú sa starať o moju matku. Za tragédiu však považujem, keď za starkými neprídu deti ani príbuzní. Napriek tomu, že seniori sú často chorí a mrzutí a práca v Domovoch je ťažká a náročná, som zástanca toho, že seniorov si treba vážiť a prináleží im príslušná úcta. Keby nebolo ich, nebolo by ani nás. Oni vytvorili určité hodnoty, v ktorých my pokračujeme a v našich budú pokračovať zase naše deti. Je to zákon prírody a starne každý, nikto nebude večne mladý.

Ale vrátim sa zase k tete Dvorskej. Minule som prišla na návštevu a prekvapilo ma, že teta leží, čo nebýva zvykom. Nepohnute ležala na posteli a smutne hľadela do stropu. Na pozdrav mi neodpovedala. Že jej stav je dosť vážny, mi povedala až sestrička, ktorá mi porozprávala, že teta spadla z postele a na nešťastie si zlomila bedrový kĺb, čo je u starých ľudí veľmi zlá diagnóza, nakoľko ostanú ležať a keď sa nehýbu, prichádzajú rôzne choroby a zápaly pľúc, čo už býva tá posledná kvapka ... V nemocnici ju chceli operovať, ale ona podpísala revers a odmietla - bála sa operácie v takom vysokom veku. Verím, že sa z toho dostane a držím jej palce.

Teta-vyliečte sa a začnite zase chodiť!

Slávka Nováková