Až po krk v bahne

Obchodovanie so ženami, či, ako sa hovorí, obchod s bielym mäsom, bol u nás pred pár rokmi takmer úplne neznámy paragraf. Tak ako sa rozširovala uličná prostitúcia, tak začal "úradovať" aj kurzový rozdiel a slabosť slovenskej koruny sa prejavila v tendencii "kňažiek lásky" zhodnocovať svoje telo za devízy vonku. lniciatívu spravidla preberajú pasáci - tí predsa inkasujú od prostitútok polovicu, niekde až tri štvrtiny zárobku. A keď to nejde podobrotky, neváhajú použiť násilie.

Dnes vám priblížime osud troch mladých Sloveniek, ktoré takýto strastiplný "pracovný zájazd" podstúpili na vlastnej koži. Darina a Zlatka boli kamarátky. Spájali ich domáce rodinné problémy, nechcelo sa im učiť. Zlatka ušla z domu, pretože to nevedela vydržať s rodičmi. Príležitostne vyskúšala heroín, potĺkala sa po kamarátkach a živila sa, ako vedela. Potom sa na diskotéke zoznámila s jedným dobre vyzerajúcim Cigánom. Všetci mu hovorilo Čoko. Padli si do oka, pozval ju domov, stali sa milencami. Zlatka zislila, že Čoko je drogový díler, denne sa u nich premlelo množstvo ľudí. Chodili k nim pre zásoby menší díleri, ale aj konzumenti pre svoju dávku. Čoko si tak nežil zle a doprial aj Zlatke. Heroínu mohla mať kolko chcela, von ju však veľmi nepúšťal. Občas priviedol nejakého hosťa, ktorému bola po vôli. Najmä Albáncom, ktorí Čokiho zásobovali dodávkami drogy. Tak si zarobila niekedy desať, niekedy aj pätnásť gramov heroínu. Bolo jej však otupno a tak, ked jej Čoko navrhol, aby si zohnala nejakú kamarátku, zavolala Darinku zo susednej dediny. Tá tiež chcela odísť z domu a Zlatkino pozvanie okamžite prijala. V praxi tak robili príležitostné prostitútky a telom si zarábali na živobytie i na drogy. Ich rodičia márne pátrali, kde sa nachádzajú. Koniec koncov, už dlhšie si o svojich dcérach nerobili ilúizie, takže ...

V júli ich Čoko pozval na chatu. Vraj na žúr. Darina so Zlatkou pozvanie rady prijali, nasadli do auta s nejakými dvoma Čokiho kamarátmi a vybrali sa na akúsi chatu. Odvtedy sa po nich zľahla zem. Objavili sa až po desiatich dňoch a na polícii rozprávali, čo všetko za tých pár dní zažili - že ich Čoko s parťákmi uniesli do Grécka a predali majiteľom nočných podnikov v Thessaloniké. Tu museli robiť prostitútky ešte s treťou dievčinou, Máriou, s ktorou sa stretli až na tej chate. Popísali aj svoj strastiplný návrat...

Policajti už takéto báchorky dobre poznali. Dievčatká sa vybrali za zárobkom a potom nevedeli, ako to doma zdôvodniť. Tak si vymysleli rozprávku s únosom. Nebol to prvý ani posledný prípad... Nedalo sa však aspoň nepreveriť to, čo hovoria a tak sa pustili do práce. Netrvalo dlho a zistili, že tento raz na slovách prostitútiek predsa len čosi bude a začali sa o celý prípad zaujímať hlbšie, pretože spomenutý paragraf Trestného zákona je považovaný za závažnú trestnú činnosť. A kedsi k tomu pridali spomínané drogy, vyšlo im, že nejde o maličkosť. Vyšetrovanie trvalo dlhé mesiace, kým krajská prokuratúra nespracovala obžalobu dovedna na šiestich páchateľov. Na ich čele bol - kto iný starý známy Čoko, vlastným menom Jozef Lakatoš. Jedenásťkrát súdne trestaný recidivista, v radoch kriminálnej polície známy ako gauner stredného rangu a drogový díler. Na podmienku ho pustili z basy iba rok predtým...

Nuž teda, čo všetko sa dialo od chvíle, keď dve príležitostné, drogovo závislé prostitútky prijali pozvanie na chatu? Už po ceste v aute počuli, ako sa Čokiho kamaráti Luboš a Vlado, ktorých poznali z návštev v byte, bavia o Grécku. Pýtali sa dievčat, či majú pasy a či by niečo mali proti výletu do Grécka. Dievčatá spozorneli. Počuli ich, ako sa bavia, že za káčky dali kopu peňazí a že to musí vyjsť. Nepovedali nič, no nepáčilo sa im to. Prišli na chatu, ubytovali sa, v izbe našli totálne sfetovanú dievčinu, mohla mať tak dvadsať rokov. Ďalej už nechajme rozprávať Darinu: "Povedala, že sa volá Mária a že si pichá. Na izbe nám Čokov kamoš Luboš oznámil, že s nimi ideme do Grécka. Mária nám potvrdila, že pôjdeme robiť prostitútky do Grécka. My sme nechceli, dohodli sme sa so Zlatkou, že ujdeme, ale Maji sme nič nepovedali, lebo bola sfetovaná a báli sme sa, že nás prezradí. Prespali sme a rozmýšľali, ako sa odtiaľ dostať. Ráno prišiel Luboš a my sme sa tvárili, že sa do Grécka veľmi tešíme. Ostali pokojní, a tak sme poobede majiteľovi tej chaty povedali, že sa ideme prejsť. Ušli sme, pasy sme mali našťastie so sebou. Stopom sme sa dostali do okresného mesta a išli sme za Čokim, že tí jeho kamaráti nás chceli odviezť do Grécka. Čoko sa veľmi čudoval, dal nám peniaze na hotel a upokojil nás, že sa nič nedeje. Na druhý večer vtrhli do hotelovej izby rozzúrení Luboš s Vladom. Mali aj pištole, hovorili, že keď ešte raz ujdeme, tak nás zabijú. Vtedy sme netušili, že to ich Čoki poslal a že on je vlastne hlavný organizátor výletu a že sme sa nechali oklamať. Stále sa nám vyhrážali bitkou. Museli sme si zobrať všetky veci a vrátili sme sa s nimi na tú chatu. Mária bola stále v tej istej izbe. Spútali nás a nechali nás zviazané až do ďalšieho dňa. Videli sme tiež, ako Márii dali dávku drogy, lebo už mala absťák. Naložili nás do auta a cestovali sme strašne dlho v dodávke, z ktorej sme nevideli, čo sa vonku deje, ani kadiaľ ideme. Mária mala zasa absťák, dali jej nejaké tabletky a potom celý čas spala. Potom sme zistili, že sme v Grécku, v Thessaloniké. Tu volali nejakému Slovákovi Julovi, stretli sme sa s ním a nadával, že prečo sme neprišli už pred dvoma dňami, ako boli dohodnutí. Luboš povedal, že skôr sa nedalo, lebo tie dve k... ušli. Ten Julo nás zobral k sebe na nejaký byt, oznámil nám, že budeme pre neho robiť. Pasy sme nemali. Tak sme pracovali na telefonické objednávky. Keď niekto zavolal, Julo určil jednu z nás a zaviezol nás do bytu k zákazníkovi a povedal nám, koľko máme pýtať. Bolo to 20 až 30 tisíc drachiem. Zlatka chodila aj k jednej lesbičke. Keď boli v trojici, inkasovala 40 - tisíc drachiem. Julo čakal vždy pred vchodom, hneď sme mu museli odovzdať peniaze a vrátili sme sa do bytu. Každá z nás urobila denne šesť alebo sedem zákazníkov. Potom nás strčili do hotelov, vedeli sme, že nás predali. Boli sme uťahané, pretože sme nemali čas na spánok, keď niekto prišiel, museli sme ísť. Raz nadránom, asi po týždni, sme sa v bare zoznámili s jedným starším pánom. Volal sa Dimitras. Povedali sme mu, čo sa nám stalo, že to nechceme robiť. Bol ochotný nám pomôcť. Sľúbil, že to s majiteľom nejako vybaví, akože nás vezme na výlet. Naozaj prišiel, nenápadne sme si preniesli veci a odviezol nás do iného hotela. Dal nám aj telefónne karty, aby sme si mohli zavolať domov. U rodičov sme si vypýtali číslo na našu ambasádu a oznámili sme, čo sa stalo, že sme bez pasov. Potom si po nás prišli nejakí ľudia z Interpolu, pýtali sa nás, kde a s kým sme robili. Všetko sme im povedali, oni potom priniesli naše pasy a s pomocou ambasády sme sa vrátili domov....."

Toľko z Darininho rozprávania. Mnohé z toho, čo dievčatá hovorili, vyzeralo neuveriteľne, porovnávaním výpovedí a ich overovaním sa napokon polícii podarilo ustáliť, že dievčatá si naozaj nevymýšľajú a ich výpovede sú hodnoverné. Samozrejme, že Čoko i jeho parťáci zapierali aj pri konfrontáciach. Fakty však svedčili proti nim, a tak sa napokon celý prípad - určite nie jediný - ocitne na súde. Na jeho výsledok si však ešte budeme musieť počkať, preto sú naše reálie čiastočne zmenené.

ONDREJ ŠIMÚNY