Autentický príbeh o utrpení, smútku a strachu

Kniha NEMUSEL SOM PREŽIŤ je dojemný príbeh o tom, ako krutosť vyvolených a nenávisť dokázali ublížiť miliónom ľudí, medzi ktorými môžeme nájsť aj svojich priamych predkov. Druhá svetová vojna si vyžiadala množstvo obetí z rôznych krajín, kde sa, žiaľ, ocitlo aj bývalé Československo.

Toto je skutočný príbeh Maxa „Tibora“ Eisena, ktorému sa podarilo o vlások uniknúť pred istou smrťou vo vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau. Citlivé memoáre odkrývajú Tiborov život od detstva až po desivé zajatie, v ktorom dokázal prežiť vďaka pomoci poľského politického väzňa.

Svedectvo tohto statočného muža poukazuje na extrémne podmienky otrokárskej práce v Auschwitzi, neslávny pochod smrti v januári 1945 a bolestivý záver oslobodenia, ako aj na Eisenovu cestu k fyzickému a psychickému uzdraveniu.

Je to už viac ako sedemdesiat rokov, čo spojenci oslobodili koncentračné tábory, no stále objavujeme skutočné svedectvá ľudí, ktorí tieto hrôzy zažili na vlastnej koži. Pripomínať si tieto udalosti je naozaj dôležité, aby sme nezabudli, koľko zločinov môže napáchať nenávisť.

Začítajte sa do najnovšej novinky vydavateľstva Motýľ:

Esesáci nás rozdelili do jednotiek, ktoré mali rôzne úlohy, napríklad strihanie kríkov a nosenie konárov na miesto, kde sa mali spáliť. Iní zarovnávali zem alebo plnili jamy zeminou. V mojej jednotke sme boli štyria a prikázali nám, aby sme vykopali korene veľkých pníkov. Dvaja z nás prekopávali zem čakanmi a ďalší dvaja lopatami vyhadzovali pôdu. Mali sme kopať v kruhu okolo pňov, aby sa odhalili korene, ktoré sa odrezali, a potom sme vyťahovali samotné pne. Odhadoval som, že tú prácu budeme robiť asi týždeň. Každý deň zhruba na obed priniesli na voze vodnatú polievku a dostali sme polhodinovú prestávku. Obed v sebe vždy niesol riziko, pretože väzni sa navzájom sácali a strkali, aby získali lepšie miesto. Vaša poloha v rade často určovala, aké husté, a teda aj výživné bude vaše jedlo. Boli sme ako vyhladnuté vlky prahnúce po potrave. Ak si väzeň získal priazeň človeka prideľujúceho polievku, mal šancu, že dostane viac zeleniny, ktorá sa usadila na dne kanistra. Vravel som si, že ak prežijem, už nikdy, za žiadnych okolností nebudem pre čokoľvek stáť v rade. V tábore nemala miesto ľudskosť, len ponižovanie, dehumanizácia a snaha o postupné zničenie nášho tela i ducha. Boli sme nútení bojovať o polievku, aby sme dokázali prežiť.