Arpád Soltész: SVIŇA

 Autor bestselleru Mäso – Vtedy na východe vo svojom druhom románe Sviňa predkladá čitateľovi desivú fikciu, ktorá by sa poľahky mohla stať slovenskou realitou.

Príbehy jednotlivých postáv vykresľujú systém, v ktorom neexistujú hranice medzi mafiou a politikou ani zločinom a zákonom. Život je bezcenný, smrť je tovar. Štát ovládajú nízke pudy vysokopostavených zločincov. 

Obyvatelia malebnej krajinky pod Drobnými veľhorami sporadicky miznú. Iní urobia – celkom nečakane - závratnú kariéru. Tie dva javy spolu súvisia. Zlo rozožiera krajinu všetkým na očiach. Obete sa nebránia, pravdu si nepripúšťajú: to by si predsa mocní nedovolili, ľudia by to predsa nedopustili a im by sa to predsa nemohlo stať. Nakoniec sa to, samozrejme, stane.

Závislá tínedžerka zmizne z resocializačného zariadenia, no nikomu nechýba. Feťáčky klamú, kradnú a zomierajú. Každý to vie.

Talentovaný politik sa stane Predsedom a ovládne celú krajinu. Neovláda však svoje pudy a ani vlastné rozhodnutia. Nie je to problém, kým ho nútia robiť veci, ktoré sa mu páčia.

Malý vekslák sa chce stať veľkým hráčom. Ľudia sú preňho len šachové figúrky, ktoré posúva po štvorčekovom papieri. Neuvedomuje si, že nehrá šach, iba piškvorky.

O zabijakovi mafie koluje fáma, že za svoj život vykopal jamu, do ktorej by sa pohodlne zmestila podzemná garáž nákupného centra. Nie je to pravda, jamu si každá obeť musí vykopať sama. Kto má v rukách lopatu, mal by rátať s najhorším.

Nadšený neonacista stratí v lese kamaráta. Nájde životnú lásku, dobrého priateľa, prácu snov a nakoniec aj pravdu, ktorá ho o všetko znova oberie.

Autor knihy Arpád Soltész (1969) pracoval vo viacerýchregionálnych aj celoslovenských denníkoch i týždenníkoch a v trlevízii JOJ. Pôvodne sa špecializoval na investigatívnu žurnalistiku, v súčasnosti pôsobí ako politický komentátor.

Úryvok z knihy SVIŇA:

„Mňa môže odvolať len minister!“

Iba naňho kuká a nechápe, jak to mohol taký fas tak vysoko dotiahnuť. Bo však to je vážny človek. Pán prednosta. Veľkopodnikateľ. Čistý debil.

„Dokedy tu ešte budeme hrať to divadlo, čo?“

Hodí lopatu do jamy a začne sa z nej štverať. Lepeňák naňho namieri, palcom uvoľní poistku a pokrúti hlavou. Postaví sa, aby lepšie videl do výkopu. Možno by to už mohlo stačiť. Z otvoreného okna pajera Jožo Ráž odkazuje smrtke na Pražskom orloji, že o ňu vôbec nestojí. Lepeňákovi lezie na nervy viac ako debil v jame. Pokrčí plecami, že to nezávisí od neho.

„Už len dajakých tridsať čísel, pán Potočný, a budeme hotoví,“ oznámi mu vecným tónom a naraz si napchá do úst posledné dve sústa

...pozývam vás všetkých na pivo...

Odrhovačka s idiotským textom hučí na celý národný park. Papaláš rezignovane mávne rukou, s pohŕdavým výrazom na tvári sa otočí a zohne sa po lopatu.

...kašlem na smrť, verím na život...

Potočnému sa podlomia kolená a zloží sa do výkopu. Výstrel nezačul. Čistá rana do hlavy.