Andrea Boldišová a jej tvorba

Andrea Boldišová je slovenská spisovateľka, ktorá sa narodila a vyrastala v Nitre, no dlhé roky žije a pracuje v Bratislave. Hovorí o sebe, že nemá rada prílišnú publicitu a viac než rozprávanie ju fascinuje hra so slovom a možnosť písať. Okrem písania ju baví cestovanie, fotografovanie a nordic walking. Aj pri týchto aktivitách spoznáva osudy rozličných ľudí, ktoré vo voľnom čase pretavuje do dynamických príbehov. Svoje prvé minidielka – detektívky napísala už ako dvanásťročná. Neskôr po ukončení vysokoškolského štúdia sa venovala písaniu poviedok, ktoré postupne rozvinula až do románovej podoby. Po úspešnom debute Láska vo vetre (2011) jej v roku 2013 vyšiel román Okno do duše, v roku 2014 román Stratená rovnováha a v roku 2016 román s názvom Izba plná spomienok. V marci 2019 uzrel svetlo sveta román Láska s farbou pomaranča, ktorý je voľným pokračovaním knihy Okno do duše. Vzhľadom na záujem čitateľov o vypredaný titul autorke koncom roka 2019 vyšiel román Okno do duše v limitovanej reedícii. Hrdinkami jej príbehov sú prevažne ženy, avšak vo väčšine autorkiných románov sú ich rovnocennými partnermi i muži. V každej knihe sa zaoberá aj určitou odbornou problematikou, či už z oblasti medicíny alebo pracovného prostredia knižných hrdinov. Čitatelia sa vyjadrujú, že autorkine príbehy sú akoby vystrihnuté zo súčasného života, uveriteľné a že sa s postavami jej románov ľahko dokážu stotožniť.

Rozhovor so spisovateľkou Andreou Boldišovou

Ako ste sa dostali k písaniu? Kedy ste zistili, že potrebujete myšlienky položiť na papier a podeliť sa o ne s čitateľmi?
Svoje prvé minidielka – detektívky som napísala už v detstve, ako dvanásťročná. Prečítali si ich len spolužiačky a mamina, ktorá bola donedávna mojou prvou čitateľkou a kritičkou, ale už vtedy som túžila byť spisovateľkou. Neskôr som sa popri práci pustila do písania poviedok, ktorých hlavnými hrdinkami boli ženy. Keď som cítila, že mi to už nestačí a rada by som sa viac pohrala s postavami a charaktermi, rozvinula dej, začala som písať svoj prvý román. Za neúnavného povzbudzovania mojej maminy som ho poslala do vydavateľstva IKAR a bol z toho knižný debut „Láska vo vetre“.
Pre koho sú určené vaše romány?
Moje knihy sú určené predovšetkým ženám. No napríklad v debute Láska vo vetre bol hlavnej hrdinke rovnocenným partnerom - hrdinom - muž a v najnovšej Láska s farbou pomaranča sú to dokonca až dvaja muži. Myslím si, že moje knihy môžu byť poučné nielen pre ženy, ale i pre mužov. Taktiež nemožno povedať, že by boli určené jednej vekovej kategórii čitateľov. V každej knihe sa zaoberám aj určitou odbornou problematikou, pričom každý odborný problém vo svojich knihách si najprv naštudujem, resp. overím, aby som sa vyhla nepresnostiam a laickým chybám. Problematiku sklerózy multiplex, ktorú opisujem v Stratenej rovnováhe, som okrem verejne dostupných zdrojov navyše konzultovala s odborníkmi z bratislavskej univerzitnej nemocnice. Tiež som mala možnosť vidieť pacientov a na vlastné oči si pozrieť priestory, kde sa liečia. Napríklad v románe Okno do duše som sa pokúsila prijateľným spôsobom priblížiť medziľudskú komunikáciu, kniha teda môže zaujať i mladšie ročníky, ktoré ešte len vstupujú do života, ako aj staršiu generáciu, ktorá možno nemala šancu zúčastniť sa na podobných školeniach. V knihe Izba plná spomienok zasa opisujem športové zážitky bývalej krasokorčuliarky a keďže túto disciplínu sledujem od detstva, kniha je obohatená i o určitú odbornú terminológiu, môže byť teda zaujímavá pre fanúšikov tohto atraktívneho športu.
Ako dlho trvá napísať knihu?
Keď som sa naplno venovala len písaniu, knihu som dokončila za kratší čas ako popri práci. Je však veľmi ťažké povedať presný časový úsek, ako dlho sa kniha tvorí. Čistý čas bol približne štyri mesiace, no neskôr, keď už bola takpovediac hotová, som sa k nej niekoľkokrát vrátila. Človek musí nechať knihu „uležať“, získať od hrdinov a deja určitý odstup, aby ju potom s novým pohľadom a elánom definitívne dokončil. Popri práci to trvá aj rok alebo dva. Každopádne kým sa kniha vydá na cestu k čitateľom, je to niekoľkoročné úsilie autora, a minimálne niekoľkomesačné úsilie redaktora, korektora, grafika a vydavateľa.
Vaše príbehy pôsobia akoby boli „vystrihnuté“ zo života. Píšete o skutočných zážitkoch alebo sú vaše príbehy výplodom vašej fantázie?
Pomerne často sa stretávam s názorom, že moje príbehy sú akoby zo súčasného života, uveriteľné a že sa čitatelia dokážu s postavami stotožniť, alebo že niečo podobné sa odohralo aj v ich okolí. Samozrejme ma to teší, pretože to je práve to, čo chcem svojou tvorbou dosiahnuť. Opísať realitu, v ktorej žijeme, umožniť čitateľom poučiť sa z príbehu iných a „odniesť“ si z neho niečo pozitívne i do reálneho života. Autentickosť diela sa snažím dosiahnuť opisom reálií, ktoré nás obklopujú, prostredia, ktoré dôverne poznám, ale aj prostredníctvom opisu skutočného vývoja poveternostných podmienok v danom období.
Moje príbehy sú vymyslené, avšak prežívanie a vyrovnávanie sa s určitými situáciami, v ktorých sa hlavní hrdinovia ocitnú, sú totožné s mojimi. Napríklad profesiu lektorky som si takpovediac vyskúšala na vlastnej koži, hoci v úplne v inej oblasti ako hrdinka mojich dvoch románov Niki. Absolvovala som sériu prezentácií a školení, kde som učila pracovníkov nadnárodnej spoločnosti, ako pracovať s jedným špeciálnym softvérovým nástrojom. Vedela som sa teda dokonale vžiť do kože hlavnej hrdinky a viem, že nie každé školenie prebieha podľa rovnakého scenára. Veľkú úlohu zohrávajú i účastníci, ktorí sa v skupine zídu.
Celkom konkrétnu skúsenosť mám aj s útekom z Bratislavy do kúpeľného mestečka podobne ako hrdinka mojej knihy Izba plná spomienok. Vo vhodnom okamihu som sekla s náročnou prácou v nadnárodnej spoločnosti, lebo som cítila, že chcem a musím robiť to, po čom som celý život túžila. Presídlila som sa do kúpeľného mestečka a čas, ktorý by som inak trávila v práci, som trávila písaním ďalších románov. Keď na to spätne spomínam, bolo to najkrajšie obdobie v mojom živote. Mohla som spať, dokedy som chcela, čo som si predtým pri práci nemohla dovoliť, potom som si dala kávičku, sadla za počítač a s prestávkami písala takmer celý deň. Alebo naopak, dopoludnia som išla do obchodu, prípadne na prechádzku, cestou zbierala inšpiráciu, sledovala prírodu, ľudí alebo len tak nechala voľný priechod svojim myšlienkam, a potom s prevetranou hlavou a stovkami nápadov a slov som písala až do neskorého večera.
Veľmi rýchlo som precitla zo sna a pochopila, že slovenský trh je malý a konkurencia taká veľká, že z písania kníh, žiaľ, nevyžijem. Úspory sa míňali, tak som sa musela opäť zamestnať. Navyše mi pracovný kolotoč a kontakt s ľuďmi začali trochu chýbať. V tom čase bolo dosť ťažké nájsť si prácu (rok 2011), takže som bola šťastná, keď sa mi to podarilo. Eufóriu z toho, že môžem robiť to, čo som vždy chcela a nemám nad sebou žiadneho šéfa, vystriedalo nadšenie z novej práce a návratu do Bratislavy. Po roku a pol som bola natoľko oddýchnutá, že mi nerobilo problémy ani skoré ranné vstávanie :)
Zároveň som počas „oddychového“ obdobia pochopila, že človek niekedy skrátka musí od všetkého ujsť, aby zistil, kam patrí a kde mu je najlepšie.
Prezraďte nám niečo zo svojich ďalších spisovateľských plánov. Na čom momentálne pracujete?
V súčasnosti dokončujem šiestu knihu, ktorá sčasti obsahuje autobiografické prvky. Jej nosnou témou je tvár, v pravom i prenesenom zmysle slova. Tvár dokonalá, tvár zmenená chorobou či úrazom, neobyčajná tvár. Keďže kľúčový zdravotný problém, ktorý v románe rozoberám, som zažila na vlastnej koži, nemyslela som si, že tentoraz budem potrebovať konzultáciu s odborníkmi. No hrdinovia a vývoj deja ma opäť postavili pred odborné problémy z oblasti práva i medicíny, ktoré si musím overiť a vhodne zapracovať do deja románu:) Počas pandémie som tiež začala písať siedmu knihu, aby som nestratila cenné myšlienky, ktoré už roky nosím v hlave. Dúfam, že sa mi obe knihy podatí dokončiť a sprístupniť svojim čitateľom, a potom sa konečne pustím do písania toľko spomínanej detektívky:)
Kedy a ako tvoríte?
Odkedy pracujem v štátnej správe, času na písanie mám menej, ako keď som bola na voľnej nohe. Tiež mám pomerne komplikovanú rodinnú situáciu, takže k písaniu sa dostávam iba počas víkendov, ak si ukradnem chvíľu času. Tvorivé nápady mi prichádzajú na um najmä večer, a potom len ťažko dokážem zaspať:) Píšem do notebooku, je to veľmi pohodlné, keď si môžem pripraviť koncept, potom sa k textu kedykoľvek vrátim a upravím ho podľa potrieb. Keď však zaľahnem a myšlienky mi nedajú zaspať, vstanem a rýchlo si ich poznačím, aby som ich nestratila. Najčastejšie však nápady nosím v hlave a neustále si ich opakujem, kým im nedám tú správnu románovú podobu.
Čo máte nové, čomu sa venujete vo voľnom čase?
Všetok voľný čas sa snažím využiť hlavne na písanie. No rada si pozriem aj dobrý film či seriál v televízii, keďže do divadla a kina sa v poslednom čase nedalo ísť a ešte dlho potrvá, kým sa na to odhodlám. Chytilo ma aj pečenie, skúšam osvedčené recepty mojej babičky, ale púšťam sa i do nových receptov od súčasných cukrárok a gazdiniek.
Nezabúdam ani na šport. Pokiaľ je to možné, každý večer si zacvičím vlastnú „pätnásťminútovku“ zostavenú z cvikov, ktoré sa mi osvedčili z pilatesa, zo strečingu, či z rehabilitačného cvičenia s fitloptou a všetko to kombinujem do jedného celku :) V lete veľmi rada plávam vonku v bazéne. V posledných rokoch sa viac venujem nordic walkingu, mám palice s gumenými krytkami, takže môžem chodiť i po asfalte. Pri tomto športe sa zapájajú všetky svaly, ale zároveň sa šetria kĺby, keďže palice tlmia nárazy o zem. Je to veľmi dobré pri problémoch s chrbticou, človek je v pohybe, kráča rýchlejšie než bez palíc a súčasne si vychutná pobyt v prírode.
Máte čas na čítanie? Akých autorov máte rada?
Ako som už v rozhovoroch a na besedách spomínala, mojím najobľúbenejším autorom je Erich Maria Remarque. Páči sa mi jeho čitateľsky prístupný, ľahký rozprávačský štýl a spôsob, akým vie spojiť opisy miesta s dialógmi a dejovou líniou príbehu. Mojou „srdcovkou“, ktorú zatiaľ žiadna kniha neprekonala, je „Larin príbeh“ od nemeckej autorky Diany Beate Hellmannovej. Zo slovenských autoriek mi je zas najbližší štýl Kataríny Gillerovej a Marty Fartelovej.
Času na čítanie mám menej, ale rada si sadnem k dobrej knihe najmä počas dlhých zimných večerov. No odkedy sama píšem, stratila som pôžitok z čítania, lebo sa na text dívam profesionálnym okom a hovorím si, kde by som použila iný vhodný výraz, čo by sa dalo zostručniť a podobne. Okrem ženských románov od súčasných slovenských autoriek rada siahnem i po napínavých príbehoch napríklad od Mary Higgins-Clarkovej alebo Joy Fieldingovej.