ALSASKO

Po dvojtýždňovom pobyte v Paríži sme sa s priateľmi Ferom a Ivanom rozhodli vychutnať si francúzsky vidiek. Po krátkej úvahe padla voľba na východnú časť Francúzska - Alsasko.

Alsasko je jeden z najmenších regiónov metropolitného Francúzska. Jeho prírodné hranice tvorí na východe rieka Rýn a na západe pohorie Vogézy. Kedysi ho obývali Kelti, od roku 58 p. n. l. Rimania, neskôr germánski Alamani a od 5. stor. predkovia dnešných Francúzov - Frankovia. Dlhé stáročia bolo súčasťou Franskej a neskôr Rímsko-nemeckej ríše. Po skončení tridsaťročnej vojny sa stalo súčasťou Francúzska a po Prusko - Francúzskej vojne (1870- 1871) bolo pripojené k Nemeckej ríši. Neskôr Alsasko opäť pripadlo Francúzsku. Nás však najviac zo všetkého zaujímali miestne vína - Alsasko je totiž skutočným rajom bielych vín. Minulý ročník Alsasania považujú za najlepší za posledných 30 rokov - vybrali sme sa teda rozšíriť si obzory a zároveň doplniť si skromné zásoby.

Ferov rachitický Renault nás po celodennej ceste doviezol do Colmaru - najvýznamnejšieho mesta Alsaska. Od vyše 30 - ročného auta to bol vskutku titanský výkon. Staručký Renault statočne chrčal až po vstup do mesta, kde v agónii zúfalo zachrochtal a skolaboval. Posledných pár metrov do mesta sme ho tlačili pred sebou ako bájny Syzifos svoj balvan. Mechanik v najbližšom servise pri letmom pohľade na naše auto udivene zahvízdal - no ovládol sa. Po krátkej prehliadke skonštatoval, že tá stará kraksňa bude do večera pojazdná. Spokojne sme teda vykročili do ulíc mesta.

Colmar je vskutku idylické mesto. Najlepšie je prejsť ho pešo - jeho ulice totiž rozhodne nie sú stavané pre autá. Mestom preteká rieka Lauch, jej nábrežie je lemované desiatkami poschodových trámových domov. Starostlivo vydláždené uličky a chodníky, kvety na balkónoch. Z neďalekej vinárne počuť miestnu dychovku. Náhlivo prechádzame okolo domu, v ktorom sa narodil napoleonský generál Jean Rapp (1771- 1821). Potom pár metrov doprava. Pamätná tabuľa na miestnej radnici hrdo oznamuje, že svoje najlepšie roky tu prežil sochár svetového mena Frederic Bartholdy (1834- 1904) autor Sochy slobody v New Yorku. Naše kroky však s istotou smerujú ďalej.

Nájsť vinárstvo Paula Schmitta nie je príliš ťažké, po pár metroch prechádzame doľava, popri meštianskom pivovare úzkou jednosmerkou vpravo a ešte raz doľava. Napokon sme tu. Starý, udržiavaný trojposchodový trámový dom. Na priečelí vývesný štít ,,Vigneron Paul Schmitt“. Domáci pán nás čaká pri vchode. Po krátkom uvítaní preberá iniciatívu Ivan, ako jediný z nás ovláda nemčinu a čiastočne angličtinu, ja a Fero komunikujeme hlavne posunkovou rečou. 65-ročný Paul Schmitt patrí medzi menších vinárov. Od úplnej bezvýznamnosti ho zachránila strieborná medaila na minuloročnej výstave vín v Paríži a následne niekoľko prestížnych ocenení regionálneho významu. Tu dolu, niekoľko metrov pod zemou je jeho skutočné kráľovstvo - nízka, no prekvapujúco široká pivnica. Pán Shmitt s úsmevom nalieva do pohárov svoj Pinot Blanc - nádherné elegantné víno s vôňou hrušiek. Na stolíku sa objaví tanier so syrom. ,, Munster“ vláčny syr so štipľavým pachom, skutočná miestna špecialita. Domáci pán nám vysvetľuje,že  Alsasko je vlastne jediná významná vinárska a vinohradnícka oblasť Francúzska , ktorá sa zaoberá prevažne pestovaním bielych odrôd. Tri štvrtiny francúzskej produkcie sú totiž vína suché červené. Tu v Alsasku sa pestuje iba sedem odrôd viniča - Pinot Blanc, Pinot Gris, Tramín, Rizling, Silván, Muškát a Pinot Noir. Nás troch udivujú hlavne jeho tramíny. Skutočne veľkým prekvapením je pre nás jeho rizling - veľmi ľahký, svieži, s vôňou lipového kvetu, jeho koncentrovaná chuť prechádza až do citrusov. Po ochutnaní všetkých vzoriek starý pán nalieva svoj medailový Pinot Noir ročník 2006. Všetci sme unesení, elegantné červené víno, s vôňou malín a zvädnutých ruží, s mäkkou chuťou a nízkym obsahom trieslovín. Je to víno, ktoré nesmierne dvihlo jeho prestíž vo francúzskom vinárstve. Na záver sa príjemne unavení dojednáme so starým pánom na kúpe niekoľkých fliaš a rozlúčime sa.

Cestu späť krížom cez mesto už poznáme, medzičasom sa však zotmelo a ruch v meste postupne utícha. Náš automechanik s cigaretou v kútiku úst spokojne ukáže na opravený Renault. Do kufra starostlivo naložíme prepravky s fľašami a lúčime sa. Čo čert nechcel - auto nie a nie naštartovať! Po niekoľkých márnych pokusoch sa nám auto podarí roztlačiť. Konečne! Lúčime sa s malebným Colmarom i s krásnym Alsaskom. Ak ma sem ešte niekedy osud zaveje, budem nesmierne rád.

 

Peter Žemla