Aký je to život?

V prípade mladej Aleny Bartíkovej, sedemnásťročnej dcéry jednej bratislavskej bezdomovkyne, je asi málo pozitívneho. To, čo sa stalo pred dvoma rokmi v opustenom dome v starej Bratislave, bolo iba logickým vyústením toho, ako a s kým dovtedy žila ...

Jeden teplý augustový večer mal kapitán Augustín z krajského úradu vyšetrovania službu vo výjazde. Bola už skoro polnoc, keď z okresu dostal avízo, že vo dvore na Panenskej leží mrtvola nejakého chlapa. Vraj ho ktosi zabil. Pred vchodom do starej barabizne videl policajnú hliadku, zaisťujúcu miesto činu a nejakých ľudí. Postávali a diškurovali. "Tam, vo dvore, " poslal ho strážmajster. Augustín si blahorečil, že nezabudol vymeniť baterky v rozhrkanom služobnom svetlomete. Ovor aj v tej tme pôsobil strašne zanedbaným dojmom. Vzadu, medzi burinou, ležalo akési telo. Nejaký Róm. Bol evidentne mŕtvy a Augustín sa v tej tme nemienil hrať na detektíva Babočku. "Pozná ho niekto?" "Tu bývajú samí bezdomovci. Je to nejaký Oláh a zabila ho dcéra jeho družky, " ochotne vysvetľoval zorientovaný strážmajster. "Tá mladá sedí vo voze a čaká na vás, stará bola opitá ako čík a poslali sme ju na odber krvi. Jeden mi tu tvrdil, že videl celú tú bitku, naháňali sa po dvore, vrešťali a mlátili sa. Vraj bežný obrázok. No a ten Oláh chcel vraj aj tú mladú zabiť, tak ho pichla."

Augustín mal svoje skúsenosti s prípadmi, ktoré vyzerali hneď na začiatku jednoznačne, nuž len zvážil, čo treba urobiť hneď a čo nechať na ráno. Robiť v tej húštine obhliadku sa mu veľmi nevidelo, nuž nechal miesto strážiť do rána a mladú zobral so sebou na predbežné vypočutie. Telo mŕtveho si odviezli "havrani", automaticky požiadal o súdnu pitvu.

Mladá ticho sedela v aute. Vyzerala tiež ako bezdomovkyňa, ale podľa dychovej skúšky bola úplne triezva. "Ty si ho pichla?" "Ja. Chcel ma zabiť. Aj mamu chcel zabiť. Naháňal nás po dvore so železnou tyčou." "Koľko máš rokov?" "Minulý mesiac som mala sedemnásť" "To je dobre, " poznamenal. "Pôjdeš na polovicu." Mlčala a nepýtala sa, čo to znamená. Myslel na to, že mladiství majú polovičné sadzby trestu odňatia slobody.

Ráno prípad odovzdal kolegovi. "Priznala sa bez mučenia, je v cele," oznámil mu. "Na mieste som nerobil níč, choď tam. A máš tam nejakého očitého svedka, povie ti viac. Ostatné nájdeš v papieroch. " S chuťou sa išiel vyspať.

Kolega vyšetrovateľ npor. Arpád Demovič sa pustil do práce. Keď videl tie "byty" na Panenskej, dlho nezobral nič do úst. Opustený objekt, v ktorom prespávali bezdomovci. Niektorí vlastne už tak dlho, že by sa to dalo považovať za "trvalé bydlisko", keby tie špinavé zapáchajúce jaskyne bydliskom boli. Vo dvore mu družka toho nebohého, nejaká Oľga Bartíková, matka tej mladej, ukázala nôž, zahodený v tráve. A ešte akýsi kutáč, nejakú železnú tyč, lopatu i hrniec. Bojové zbrane účastníkov včerajšej bitky. Bartíková bola jedna zanedbaná ženská. Klasický opilecký typ. Po včerajšej opici sa ešte triasla ako osika. Priznala, že žila s nebohým, ale zle, lebo ju stále mlátil. Aj včera sa podľa nej pobili. Presnejšie, chcel ju zabiť a dcéra ju bránila. No a keď sa na ňu vrhal, pichla ho nožom. Keby nie, zabije on ju. Demovič bol prekvapený, že si tá baba vôbec niečo pamätá. Podľa lekára mala totiž v krvi 2,6 promile alkoholu, čo je na dámu celkom slušný výkon. Ale to, čo mu dosť nesúvisle rozprávala, celkom korešpondovalo so zápisom nočnej výpovede jej dcéry. Napokon, aj ďalší z toho strašného domu, nejaký Vilček, to v podstate celé videl a ich výpovede sa zhodovali. "Došla za mnou tá mladá, mala rozbité pery, že Oláh zasa bije mamu aj ju a že nech idem pomôcť. Veľa chuti som nemal, ale išiel som s ňou. Všimol som si, že mi z kuchyne zobrala dva nože a zastrčila si ich za nohavice. Vraj pre každý prípad. Vyšli sme von, tí dvaja blázni sa naháňali po dvore a ziapali. Obaja boli opití ako vždy. On sa ju snažil trafiť nejakou štangľou, bil ju, kde zasiahol, ona jeho mlástila hrncom, usilovala sa ho tou hranou na hrnci tratiť do hlavy. Tiež krvácal. Potom, keď videl mladú, vrhol sa aj po nej. Tá utekala dozadu, Oláh za ňou. Ostala stáť a keď prišiel na dosah, jednoducho do neho vrazila nôž. Okamžite, bez slova padal na zem. Pribehla aj stará a ešte mu zo dve priložila lopatou po hlave. Už sa vôbec nehýbal, iba trochu pohol rukou a chrčal. Bartáková vykrikovala, že nech skape a stále mu nadávala, hoci sa už vobec nehýbal."

Riadne teda vypočul tú sedemnástku. Chudina, mala strašne jednoduchý životopis. Šesť tried základnej školy. Matka predala byt, začali sa túlať. Mladú dali do ústavu, v roku 1994 však ušla a odvtedy ju nikto nenašiel. Ako aj, keď obe spávali kdekoľvek. Pošli takým nejakú predvolánku! Mladá fetovala, kradla v potravinách, párkrát ju aj chytili. No a jej matka bola oficiálne nezamestnaná. Totálna alkoholička. Ten Oláh bol to isté. Zopárkrát súdne trestaný, nezamestnaný. Jemne povedané napospol málo kvalitný ľudský materiál. Bartíková netajila, že Oláha pichla. Tvrdila však, že v sebaobrane a že ho vlastne ani nepichla, ale on sa napichol na nôž, keď za ňou bežal a ona zastala. Nič nové pod slnkom. Väčšina obetí takýchto ruvačiek sa sama napichne na nôž, niektorí dokonca pätkrát za sebou... "Nehovor sprostosti," zahriakol ju. "Mám už pitvu toho Oláha, tá rana ide zhora dole a vybrala si si ten najdlhší nož. Tratila si ho rovno do srdca, vlastne bolo ihneď po ňom... Na noži sú tvoje odtlačky a vieme, že si si tie nože úmyselne nedlho predtým zobrala z kuchyne toho Vilčeka. Zeleninu si na dvore nechcela čistiť, že nie... " Bartíková sklopila oči a mlčala. Nedalo sa však povedať, že by za Oláhom plakala. V tejto ľudskej spodine boli veci oveľa jednoduchšie. Biješ ma, tak ta budem biť aj ja. A keď neprestaneš, zabijem Ťa. Hotovo. Napokon, pomyslel si, keď bude ten advokát trochu šikovný, možno to na súde otočí na sebaobranu. Veď ten Oláh bol tiež napitý ako cecok, namerali mu cez 1,8 promile. Stará mala 2,6 promile, mladá nič. Mohol ich naozaj pozabíjať. Mal železnú štanglu, kutáč ... Necháme to na súd, pomyslel si a po nevyhnutných psychiatrických a iných vyšetreniach mladá Bartíková putovala pred trestný senát, obžalovaná z vraždy.

Súdu bolo všetko jasné. Aj to, že mladá Bartíková je mdlého rozumu, výchovu nedostala žiadnu a v tej vypätej situácii konala, ako konala. Priťažilo jej, že si vopred zobrala nôž a že Oláha pred bodnutím vôbec nevarovala, ale vcelku tam o vážnom a dlhodobejšie pripravovanom úmysle nemohlo byť reči. Sudca to v duchu nazval takou vraždou z nevyhnutnosti. Bez veľkého hádania jej dali čo najmenej. To znamená osemnásť mesiacov a v pokoji sa rozišli. Ak dobre rátame, Alena Bartíková už je aj vonku z väzenia. Možno sa zasa túla aj s opitou matkou a rozmýšľa, kde zohnať čosi pod zub. Aký je to život?

ONDREJ ŠIMÚNY