Ako to bolo: Prvé slovenská divadelná hra

"Mrav nakazoval, aby sa všetky trochu pohoršovali. Lebo namiesto toho, že by šla s gardedámou, vychodila kráľovná večera zo siene s hŕbou rozjarených študentov!
Azda i závisť sa pripojovala, lebo napriek tomu najmä mužský svet nechával oči na nej; neskúpili chválou, nadšené poznámky všade o Aničkinej kráse padali.

- Aká krásavica! A ako si počínala na javisku! Náramne bola zaujímavá!
- Hrať v takej kočišskej histórii! Neviem, aká je v tom zaujímavosť. Ľutujem tú osobu, že sa tak zneuctila. A čudujem sa jej otcovi, že neprejavil v tej veci lepšej predvídavosti!
Očividne Aničkino vystúpenie spôsobovalo najviac rozruchu. Neslýchané bolo, že sa na javisko opovážila. Pokrúcali nad tým hlavami i takí, čo národné snehy podporovali, i keď sa o jej zjave a spôsoboch nemohli vyjadriť inak, ako s pochvalou."
Takto opisuje vzrušenú atmosféru v Sobotišti po ochotníckom predstavení Slovenského národného divadla nitrianskeho 5. augusta 1841 spisovateľka Anna Lackovičová-Zora v historickom románe Anička Jurkovičová. Bola to na ten čas naozaj neslýchaná udalosť.

Osobitnú príchuť jej dodávalo to, že v hre po prvý raz vystúpila žena, vlastne - sedemnásťročné dievča, ktoré v Sobotišti všetci poznali už od detstva. Bola to Anička Jurkovičová (1824-1905), dcéra tamojšieho učiteľa a široko-ďaleko známeho národného buditeľa a kultúrneho pracovníka Samuela Jurkoviča (1796-1873). To on mal hlavnú zásluhu na tom, že v Sobotišti sa hralo divadlo.

Samuel Jurkovič pochopil začínajúci zápas mladej štúrovskej generácie o národné bytie Slovákov a dokázal ich ideály po celý život premieňať na celú reťaz drobných skutkov, ktoré dvíhali národné povedomie, vzdelanostnú úroveň slovenského ľudu. Keď bolo treba, neváhal do tohto zápasu vtiahnuť i svoju sedemnásťročnú dcéru Annu. A to i za cenu dočasného nepochopenia, závisti, ba i posmechu lebo sa vraj "nepatrilo, aby sa dievča z takej váženej rodiny dalo na komediantstvo". Dovtedy totiž v divadelných predstaveniach i ženské postavy stvárňovali muži. Mladí štúrovci však chceli prekonať túto "zábranu". No išlo im o viac, ako o emancipáciu slovenských dievčat v ochotníckom divadle. Chceli týmto činom získať slovenské ženy pre svoje národné ideály a zapojiť ich do kultúrneho diania.

Nebola to ľahká úloha. Veď na tento prvý raz sa im podarilo získať iba dcéru zapáleného národovca Samuela Jurkoviča. Preto si vybrali takú hru, v ktorej bola len jediná ženská postava. Bola to hra nemeckého dramatika Augusta Kotzebueho Vozka Petra tretieho, čiže - ako ju nazvali miestne klebetnice - "kočišská história." Ukázalo sa však, že zasiali zdravé semeno.

JAROSLAV REZNÍK