Ako sa vyrába štatistika

Kapitán Ležovič nervózne vyrovnával okraje okresných novín a ticho zúril. Ten článok si prečítal vari už trikrát a mal čoraz väčšiu chuť autora tridsaťriadkového textu dostať do rúk. Nejaký pisálek pod skratkou M J tvrdo napadol okresné riaditeľstvo Policajného zboru za to, že si vôbec nevšíma prejavy rasovej neznášanlivosti v okrese, nahráva dokonca skínom a nejaví ochotu vyšetriť prípady rasovo motivovaných trestných činov, najmä útokov na fyzickú integritu jednotlivcov tmavšej pleti. Autor či autorka M J uviedol dokonca konkrétny príklad.  Asi pred týždňom mal byť pred miestnou nočnou vinárňou Diamant napadnutý černoch, študent vysokej školy, mal byť surovo zbitý, pobodaný a vraj len zázrakom unikol smrti. „Polícia sa však o prípad vôbec nezaujíma," tvrdil MJ. Ležovič ako zástupca okresného riaditeľa pre poriadkovú a dopravnú políciu zodvihol telefón a dal si zavolať šéfa poriadkovej. „Oslov aj kriminálku, skočte za tým pisálkom a do troch dní mi dajte vedieť výsledok," zavelil mu.

Policajná minimašinéria sa dala do pohybu. Napokon v nej zaujal rozhodujúci post nadporučík Michálek z kriminálnej polície a zašiel do redakcie. „Kto je M J?" opýtal sa hrozivo šéfredaktora v podobe asi štyridsaťkilogramovej žienky s desiatimi dioptriami a nedefinovateľným vekom. Vysvitlo, že ona sama pod krycou skratkou. Musela tu byť nová, lebo jedného či dvoch z redakcie poznal. MJ alias Mária Janíčková sa k článku bez mučenia priznala. Keď si z obsahu informácie očistil balast, z rozprávania tej okuliarničky vysvitlo, že historku počula od kamarátky, ktorá robí barmanku v tom Diamante. Černoch, ktorého meno nepozná, ale je to študent z Bratislavy, mal popíjať vo vinárni s dvoma bielymi dievčatami a keď okolo polnoci vyšiel pred vináreň, surovo a bez príčiny ho zmlátili. Tiekla krv, bol tam vraj aj nôž. Boli to vraj vyhlásení skíni, tu z mesta a jednoznačne ho zmlátili preto, že je neger.

„Takže si naozaj myslím, že v tom nič nerobíte," prehlásila tá tyčka do fazule a vrhla na neho hrdinský úsmev.
 „Milá slečna či pani, my by sme možno aj niečo urobili, ale museli by sme o tom najprv vedieť," vysvetlil jej a prekonal prvotnú chuť na násilné konanie. Ona mu zasa vysvetlila, že si len plnila svoju spravodajskú povinnosť voči obyvateľom tohto okresu, a kým by sa boli dostali až k základom žurnalistiky, odporúčal sa.

Zašiel do nemocnice a na centrálnom príjme sa pýtal, či tu v chladničke nemajú mŕtvolu čiernej farby. Keď ho uistili, že nie, ľahšie už zistil, že pred týždňom asi o jednej v noci sa dostavil na ošetrenie akýsi Zewdu Ngori, 22 - ročný študent z Ghany. Deň si ho nechali na pozorovaní, mal zlomený nos, slušne domlátenú hlavu a reznú ranu na ľavom predlaktí. Podľa pohotovostného lekára, ktorý ho ošetroval, pacient javil príznaky opitosti a ponuku ohlásiť celú vec polícii odmietol, že nechce mať nepríjemnosti. Tak to nenahlásili. Čas liečenia odhadol lekár na 14 až 20 dní.

Ďalšiu zastávku mal preto v Diamante. Ten poznal oveľa lepšie ako nemocnicu. Nepatril k pravidelným hosťom, ale s kolegami sa tu tak raz za mesiac zastavili. Presnejšie, keď ich vyhodili z ich domovskej krčmy, presťahovali sa do Diamantu, pretože je to jediné zariadenie s nočnou prevádzkou. Našťastie, tá barmanka slúžila a v práci bol dokonca aj čašník, ktorý celý incident videl.
„Veľa toho neviem," tvrdil čašník, „ja som len počul vonku krik, tak som sa išiel pozrieť a videl som, ako ho tí dvaja mlátia. Statočne sa bránil, utŕžili aj oni. Prečo sa bili, to neviem, videl som ale, ako odtiaľ utekali tie dve kočky, čo s nimi sedel. No a potom sa ten černoch odtackal preč, tí dvaja maníci išli opačným smerom. Tým som to považoval za vybavené."
 „Videl to ešte niekto?"
 „Naša prevádzkárka. Tá sa inak zásadne nestará, ale bála sa, aby jej niečo vonku nerozmlátili, tak na nich kričala, aby toho nechali."
 „Videli ste aj nôž?"
 „Hej, oháňal sa ním ten černoch."
 „Kde ho nájdem?"
Čašník si nebol istý, ale vraj tu býva na podnikovej ubytovni, je na nejakej povinnej stáži či čo.

Michálek vypočul aj prevádzkárku, tá mu ale povedala približne to isté. Nevedela, kto začal, ale videla, že boli dvaja na jedného. A černoch mal nôž.
„ Tých dvoch ste poznali?"
 „Pravdaže, chodia sem častejšie. Jeden je Fero a druhý tuším Jano. Robia v tom podniku, kde ten černoch."
 „Skíni?"
 „Tí? Však obaja majú dobre cez tridsať. Je fakt, že majú nakrátko ostrihané vlasy, ale to má aj polovica policajtov, no nie?"
 Michálek vyhľadal černocha.
"Krvácal som, tak som išiel do nemocnice, zašili ma, vyspal som sa a na druhý deň som išiel domov. To je všetko."
„Tak prečo vás bili?"
„Ja neviem. Nikdy predtým som ich nevidel a ani vo vinárni som si nevšimol, kde sedeli."
 „ Podáte na nich trestné oznámenie?"
 „Kašlem na nich. Fakt som bol taký opitý, že si to ani presne nepamätám, tak načo z toho robiť kovbojku?"
„Ešte sa vám ozvem," oznámil mu Michálek a na druhý deň dal predviesť tých dvoch. Robili spolu v jednej dielni. Nejaký Zachar a Kovalčík. Obaja bez záznamu v registri trestov, ženatí, detní. Obaja nezávisle na sebe tvrdili, že tiež mali vypité a ako išli von, zastavili sa ešte pri dverách. No a zozadu prišiel ten černoch s nejakými dievčatami. Videli ho prvý raz v živote. Povedal im niečo také ako „Uhnite, vy ko..." a jedného z nich odstrčil. No tak v nich zovrela zlosť a Zachar mu jednu uvalil. Černoch vrátil, tak sa pridal Kovalčík a zopár mu vrazili. No a vytiahol na nich nožík, taký maličký.
„Vy ste nemali nôž?" pýtal sa jedného i druhého. Obaja to popreli.

Michálkovi neostalo iné, ako ich prepustiť. Ešte raz vyspovedal černocha, ten napokon pripustil, že sa mohol porezať aj sám, ako šermoval tým nožíkom.

„Veď vám vravím, že som mal vypité," zdupľoval. „Nechajte to tak, nič sa nestalo."

Michálek usúdil, že je to dobrá rada. Černoch nechce podať trestné oznámenie, žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o rasovom motíve útoku nie sú, tí dvaja vypovedali zhodne, že začal černoch, tak si ho kus podali. Dôkaz, že by boli mali nôž neexistuje, černoch nevylučuje, že sa porezal sám, tak čo.

S takýmto referátikom išiel za šéfom. Ten správu prijal a Michálek na celú vec prestal myslieť. Až kým sa mu po týždni nedostal do rúk ten okresný plátok. MJ písala, že existujú jasné dôkazy, podľa ktorých tunajšia polícia programovo zakrýva rasovo motivované útoky a odmieta ich vyšetrovať. MJ ďalej sľúbila, že celú vec oznámi akejsi medzinárodnej organizácii na ochranu ľudských práv.

Michálek si o tej sušienke pomyslel niečo vonkoncom nepublikovateľné. Spomenul si na to asi až po roku, keď čítal v jednom ústrednom denníku výňatky z výročnej správy akejsi medzinárodnej organizácie, kde múdre hlavy kritizovali pasivitu polície v ich okrese pri vyšetrovaní rasovo motivovaných útokov. To už ho poriadne dojalo a odvtedy vždy, keď videl na ulici černocha, cítil čudné mravenčenie na chrbte.