Ako sa v Španielsku zastavil život.

Už sa nám zunovali tradičné dovolenkové destinácie Slovákov a tak sme sa tento rok s priateľmi
rozhodli pre Portugalsko. Veľmi jednoducho, bez cestovky sme si na nete našli ubytovanie podľa našich predstáv: veľký, moderne zariadený dom pre dve rodiny s bazénom a vírivkou bol pre nás ľudí z paneláku ako raj na zemi. Asi 15 km od Lisabonu a 2 km od pobrežia Atlantiku. Zohnať však letenku do Lisabonu za rozumnú cenu bol trocha problém, tak sme prileteli do španielskej Malagy. Na letisku sme si vyzdvihli auto z požičovne a vydali sme sa na cestu. Bolo to trocha ďaleko ale nakoniec, keď cestujete autom do Chorvátska, je to dlhšia a aj strastiplnejšia cesta, keď sa dostanete do zápchy.

Nám zápcha v Španielsku určite nehrozila! Prileteli sme totiž v deň konania finálového futbalového zápasu majstrovstiev sveta. Na cestu sme vyrazili okolo piatej hodine popoludní a postupne, ako sa blížil čas zápasu, ulice sa viac a viac vyľudňovali. Všade, v každom mestečku či dedine boli na najrôznejších miestach vyvesené španielske zástavy, mladí ľudia pomaľovaní národnými farbami sa ponáhľali do reštaurácií aby si chytili čo najlepšie miesto. Pochopili sme, že keby sme sa chceli zastaviť na kávu či večeru v nejakej krčmičke, nemali by sme šancu. Tak sme išli ďalej prázdnymi ulicami miest a dedín. Vtedy som pochopila, aký je futbal fenomén. Pre nás to bol však ideálny čas na cestovanie. Ak sa nám stalo, že sme na križovatke zle odbočili, v pohode sme cúvli, pozreli si pokojne tabule a na tej istej križovatke proti všetkým dopravným predpisom sme sa otočili a nikto si to ani nevšimol. Ktorý španielsky policajt by v tom čase stál na ceste, veď tam nikto nebol, len naše tri autá. Totálne sa tam zastavil život. Keď sa začal zápas, pustili sme si rádio, že aspoň takto budeme informovaní o tom, kto bude majstrom sveta. Španielsky vieme akurát pozdraviť a poďakovať, ale snáď pochopíme, keď dajú gól. Nebudete veriť, ale nerozumeli sme ani „ň“. Pochopili sme akurát to, kto je pri lopte. Ak sa k lopte dostal španielsky hráč, hlas komentátora bol tak emotívny, tak srdcervúci, že som pochybovala o tom, že to ten komentátor do konca zápasu prežije. Aj sa častejšie striedali dvaja, možno aj traja, to si nie som istá, lebo vrieskali úplne rovnako. Po pár minútach sa to nedalo počúvať, museli sme rádio vypnúť. O chvíľu sme ho zase zo zvedavosti zapli, ale bolo to to isté... Na Španielsko - Portugalských hraniciach sme konečne našli otvorenú benzínovú pumpu, natankovali sme a pri platení predavač ani nespočítal podávané peniaze, hodil ich do šuplíka a rovnako emotívne ako komentátor v rádiu nás informoval o priebehu zápasu. Vedel trocha po anglicky, ale koniec jeho monológu už bol v ľubozvučnej veľmi rýchlej španielčine. V angličtine mu asi došla slovná zásoba... Čo – to sme pochopili, že sa predlžuje, že rozhodca je slepý pes, ktorého treba otráviť a tak ďalej, a tak ďalej. Nám to bolo smiešne, jemu do smiechu nebolo, bol na pokraji infarktu, tak sme ho uistili, že aj my fandíme Španielom (aby nás nedajbože neotrávil).

Prešli sme prekrásnu Andalúziu, plnú vysokých paliem, olivových hájov, sadov pomarančovníkov, citrónovníkov, ochutnali sme aj strapec dozrievajúceho hrozna pri jednej usadlosti. Nikto vonku nebol, len pasúce sa kravy, ovce a my. Priznávam, bola to taká malá krádež, ale v tento výnimočný večer, by sa na nás žiaden Španiel nehneval...