Ako sa tvoria neviditeľné mosty?

„Aha, pozri, aj ja už mám medailu!“ prišiel za mnou asi desaťročný hendikepovaný chlapec a nadšene ukazoval krásnu medailovú odmenu. Bude si vďaka nej športový deň pamätať. Síce sa na jednom z troch prvých miest neumiestnil, ale všetci ostatní skončili spoločne na štvrtom mieste, čo je sympatické, a dostali tiež medailu. Išlo o druhý ročník jedinečného podujatia Handicap Cup v Banskej Bystrici. To ponúklo priestor najmä ľuďom s rôznym, aj kombinovaným hendikepom, aby si zašportovali, no najmä aby sa stretli, našli pochopenie, skvelú atmosféru, úsmev a neviditeľné mosty.

Disciplín tu bolo viacero a zdravý človek by nimi hravo prešiel raz-dva. No pri ľuďoch s rôznym postihnutím to boli v nejednom prípade obdivuhodné výkony. Vkladali sa do nich oddane a s nadšením, pričom ich vnútorné prežívanie sa mohlo rovnať tomu, ktoré zažívajú profesionálni športovci na medzinárodných súťažiach. Tu ale nešlo o výkon, i keď aj ten bol odmenený. Napríklad aj obyčajný skok tu môže byť pre niektorých mimoriadne náročný. A niektorí, najmä vozíčkári, ho ani nemôžu absolvovať. Alebo hod na cieľ či sed-ľahová disciplína. A zrejme podobne je to aj v súkromí. Mnohé procesy, ktoré zdraví ľudia vykonávajú bežne, všedne a ani sa nepozastavia nad tým, že ich vôbec môžu a vedia vykonávať, sú pre hendikepovaných ľudí takmer nemožné. Alebo ich dosahujú až po dlhodobom vytrvalom tréningu, aj to len v obmedzenej forme. Zrazu si uvedomíte, že mnohé, o čom snívate, prípadne čím sa trápite, je v tomto svete smiešne. Tu sa človek teší z iných maličkostí, ktoré sa stávajú niečím obrovským. Tu človek sníva a túži na inej úrovni.

 „To je niečo úžasné, keď máte nejaké starosti a problémy, prídete k týmto deťom, ony sú šťastné, vidíte ich a môžete im dať niečo zo seba. A poviete si, že vaše problémy sú nič oproti tomu, čo prežívajú ony,“ hovorí mi dobrovoľníčka Julka, gymnazistka, ktorá sa do podobných aktivít zapája pravidelne a nachádza v komunite hendikepovaných nové priateľstvá, ale tiež nový pohľad na život. Verím, že je to pre ňu výborná možnosť, ako si formovať osobnosť smerom k pokore a múdrosti. A potom ma poriadnou dávkou optimizmu a radosti zo života očarí Čunďo, chlapec na vozíku, o ktorého diagnózach ani netuším. Nesmierne sa teší, že je medzi svojimi, s ktorými je už dávno prepojený neviditeľnými mostmi.

Súčasná doba je výrazne prepletená s materializmom. Množstvo vecí, o ktorých naši predkovia kedysi ani nesnívali a ani ich nepotrebovali, sú dnes samozrejmosťou, ktorú je všedné mať. Vlastniť toľko a toľko, viacero druhov z niečoho iného, kúpiť, použiť, vyhodiť a kúpiť nové. To sú v podstate otrepané procesy, na ktoré sme si zvykli. Tiež sme si zvykli snívať o tom, čo ešte nemáme, prípadne o niečom lepšom, než aktuálne máme. To, čo máme, nám často zovšednie, ale to, čo nemáme, nám často chýba a túžime po tom. Napríklad pre zdravé deti, ktoré majú odmalička nadbytok hračiek ako aj ostatných vecí, sa stáva problémom uskromnenie sa. Človek s hendikepom má iné sny a túžby, o čom mnohí zdraví ani netušia.

Zastaviť sa v komunite ľudí s hendikepom predstavuje zastavenie času. Pozorovať ich nadšenie, ich radosť, úsmev a smiech, uvažovať, ako asi uvažujú oni, ako konajú a ako sa musia popasovať so životom v bežný deň, aj to je pre zdravého človeka podnetom, aby si uvedomil, koľko toho má a koľko toho v podstate nepotrebuje mať. Neviditeľné mosty medzi zdravými a menej zdravými sa týkajú celej spoločnosti, preto by sme ich nemali „prehliadať“.