Ako sa Pavol v nebi miloval

„Nie, tam nie, do neba nechcem!“ kričal Pavol ako najatý pred vstupnou bránou. „Zvyšok svojho posmrtného života mám stráviť v nebi? Bože, prečo ma tak tresceš? Veď tam nikoho nepoznám! Za všetkými dobrými kamošmi sa už dávno peklo zatvorilo a mňa – ako dákeho svätuškára – tlačíte do neba!“ Zubami-nechtami sa anjelským krídlam bránil (svätý) Pavol, ktorého si Pánbožko najal do nebies ako ďalšieho do (roz)počtu. Tento mládenec bol pred tromi dňami na márne kúsky roztrhaný v tmavom hlbokom lese. No príroda je príroda, vlci za ňu neručia, a tak človek hladný po hubách i voňavých dobrodružstvách na to doplatil svojím holým životom.

Rada Najvyšších sa uzhodla, že chudák Pavol, ktorému manželka niekoľkokrát nasadila i zosadila parohy, si za tieto pozemské muky zaslúži večnú blaženosť. Priamo z Domu smútku ho expresne (i protekčne) preniesli kolegovia anjeli cez svätopeterské bezpečnostné dvere. Ako sa tak Pavol porozhliadal po najbližšom okolí, zistil, že o sódu tu núdza rozhodne nebude. V miestnostiach sa udržiaval poriadok a bázeň, v pravidelných kmitočtoch sa modlilo i spievalo, všetci museli mať na sebe také zvláštne snehovo biele košieľky a o tých krídlach-imitačkách radšej pomlčím. Pre Pavla ako dovtedy bežného jedinca, chodiaceho po Zemi, kde sa ani nepomáha, ani nechráni, bolo najvyšším trestom usmievať sa na každého od ucha k uchu, a to aj počas všedných dní, nielen na Vianoce.

Kričal, reval, nesúhlasil s týmto neodvolateľným rozsudkom, no pomoci mu už nebolo. Anjeli ho v putách dovliekli do jeho jednoizbového apartmánu, kde sa stôl zdravým jedlom prehýbal, posteľ bola mäkká ako obláčik, skrine plné toho zvláštneho bieleho oblečenia, steny oblepené plagátmi s takým vlasatým a bradatým týpkom a na podlahe bol pohodený papierik s odkazom.

„Milý môj baránok, vítam ťa v našom rajskom príbytku. Cíť sa tu ako doma, len, prosím ťa, dodržuj nasledujúce pravidlá. Po každej opici skontroluj, čo si mal na sebe, lebo škvrny od zvratkov sa z našich bielych uniforiem čertovsky ťažko odstraňujú, jedz len trikrát do dňa pestrú a vyváženú stravu, ver mi, nejestvuje nič neforemnejšie než obézny a dupotajúci anjel, nemaj strach zo spoločných spŕch, veď všetci sme na boží obraz. Keďže sem nikto nechce, naša anjelská populácia starne i vymiera, a tak ťa žiadam, nezízaj už na tento nerecyklovaný papier a poberaj sa milovať i množiť!“ Tvoj Najvyšší.

Pavol sa potmehúdsky usmial, odhodil nielen papier, ale aj všetky pozemské zábrany a šiel božím prikázaniam oproti.

Tatiana Kovalčinová